Úvodom sa patrí pripomenúť, že v meste zlatokopov a starobylej mincovne (hostia festivalu si mohli mincu aj vlastnoručne vyraziť) vzniklo prvé múzeum gýča na svete, ktoré by malo mať v budúcnosti osobitné sekcie: hracie gýče, politický gýč, sekciu hudby, literatúry, ako aj gýčové oddychové miesto. "Chceme, aby bolo múzeum otvorené celoročne," uvádza smelé plány Roman Vykysalý, člen legendárneho Kremnického divadla v podzemí a dlhoročná "duša" gagov. Humorista to myslí vážne. Pri tempe, s akým najmä televízie uvádzajú tromfy prostonárodnej zábavy, však hrozí, že múzeum gýča bude čoskoro plné. Pretože je naozaj príznačné, že humoristov v televízii nahrádzajú zabávači.
Ulička slávnych
Ak odbočíte pri kremnickom mestskom úrade a prejdete sto krokov, ocitnete sa na nenápadnom nádvorí. Myšlienka založiť tu pietne miesto humoristov -- Uličku slávnych nosov -- skrsla v hlave Stana Radiča. Spočiatku sa viedla polemika, aký ľudský orgán bude na tento účel najvhodnejší. Odtláčanie zadkov na spôsob hollywoodskeho "trotoáru" napokon neprešlo. Ako prvá sa tu vlani objavila plastika Júliusa Satinského. "Táto ulička vznikla preto, aby sme si vážili nielen vážnych umelcov, ale aj humoristov. Vznikla, pretože ich potrebujeme. Otváral ju Stano Radič. Budem citovať jednu jeho myšlienku: Čím menej myslí človek na seba zaživa, tým viac myslia na neho iní po smrti," povedal na úvod riaditeľ festivalu Ján Fakla. Smiech na tvárach prítomných striedali ťažko potláčané slzy. Aj ateisti si povedali, že keď sa na to Stano z nebíčka pozerá, musí byť spokojný. Riaditeľ ešte privítal premiéra, ktorý nad festivalom prevzal záštitu, a požiadal ho o príhovor a -- odhalenie. Odhalenie čoho? Ďalšej skupinky? -- napadlo asi mnohých. Zlý a krutý osud však chcel, že tento rok pribudli plastiky ďalších dvoch nesmrteľných humoristov, Jara Filipa a Stana Radiča.
Frčka do nosa
Rasťo Piško potom prečítal zopár Radičových aforizmov, na ktorých sa v predstihu, o sekundu rýchlejšie, ako by človek čakal, smiali prítomné deti. Že by chápali veci pohotovejšie ako dospelí? "Používaním cudzích slov šetríme tie naše." Alebo: "Slovo potlesk vyjadruje časovú postupnosť umelca -- najprv pot, potom lesk." Najkrajšie to povedala Iveta Radičová: "Stanko vymyslel symbol nosov a tuším aj prečo. Nos má ´vyňuchať´ všetko to, čo nefunguje, ale nielen to. Má byť tým orgánom, ktorému dáme poriadnu frčku -- ak si to jeho majiteľ zaslúži. A úlohou humoristu je dať tú frčku tak, aby sa dotyčný neurazil, nenahneval, ale, naopak, rozosmial, a dokonca tak, aby si ten úsmev a dôvod frčky zapamätal a tento veselý príbeh rozprával ďalej."
Bez televíznych kamier
V Kremnici vládla veľmi príjemná atmosféra. Mnohí ocenili, že na rozdiel od letných hudobných festivalov tu neležali v rôznych zákutiach námestia a priľahlých uličiek tí, ktorí nevyhrali svoj súboj so sponzorským pivom. Rodinky s deťmi sa tmolili pomedzi hercov Vranovského chodúľového divadla, ktorí v maskách Jánošíka a iných zbojníkov chodili okolo "na vysokej nohe". Množstvo produkcií ponúkalo alternatívny program. Doslova v každom dvore sa dialo čosi zaujímavé. A čo je hlavné -- všade bolo plno. Ukázalo sa, že aj v ére televíznej zábavy ľudia prahnú po živom, bezprostrednom kontaktu s humoristom. Napokon, aj reláciu Sedem s.r.o., ktorú kvôli jubileu festivalu nazvali 25 s.r.o., uviedol Milan Lasica prekvapenou poznámkou: "To tu nie sú televízne kamery?"
Manipulácia s manipulátormi
V jednej z kaviarní sme si sadli k dobre vychladenému plzenskému s Rasťom Piškom, Mariánom Geišbergom a Mirom Kasprszykom. Každý z nich je, takpovediac, z iného cesta, v grunte sa však zhodnú. "Živé vystúpenia začínajú trošku suplovať televíziu. Mám pocit, že ľudia sa stretávajú práve na takýchto festivaloch. Videl som predstavenia amatérskych divadiel, ktoré boli veľmi vtipné. Humor sa začína predierať zase, tak ako kedysi, odspodu, ako opozícia voči oficiálnej, televíznej komerčnej zábave," poznamená Rasťo Piško. "Vždy a všade bola televízia prostriedkom na manipuláciu más. Ľudia sú naozaj stádovití a radi sa dajú manipulovať. Ide teraz o to, či náš národ obstojí v tejto skúške, či sa vzoprie tejto manipulácii. Humor má na Slovensku bohatú tradíciu, je spojený s ľudovou piesňou, s jej textami. Ak si ho dajú Slováci vziať, bude zle..." dodáva Marián Geišberg. Legendárny mím Miro Kasprzyk je "odchovaný" bezprostredným kontaktom s divákmi svojich vystúpení, oni ich dokonca spoluvytvárajú. Bez trpkosti však priznáva, že do televízie sa nedostane. Možno aj preto, že žije v provincii na Liptove. "Nastáva paradoxná situácia. Televízia manipuluje, ale momentálne cez píplmetre manipuluje divák s tými manipulátormi," upozorňuje Miro.
Rozhlasový kabaret v televízii
Čo ho ako majstra pohybu štve, je fakt, že televízna zábava sa nechala nainfikovať rozhlasovým kabaretom: ľudia sedia a rozprávajú sa. Keď začínalo nové vedenie STV s novým začiatkom, pripravil Kasprzyk spoločne so Stanom Radičom reláciu nazvanú Pohár improvizácie. Malo ísť o autentické divadelné scénky, skeče. Žiaľ, televíznej dramaturgii sa to nezdalo byť to pravé orechové. "Táto vec by pritom okamžite oslovila ľudí, a to tým, že sa improvizuje priamo na javisku. Som si istý, že by to bolo lepšie ako nejaká reality šou, lebo tí ľudia, ktorí by sa na tom zúčastnili, by už niečo vedeli. Nedávno som sa na nemeckej stanici pozeral na jednu reality šou. Bol som sklamaný. Veď tam sa len kváka, kváka, občas sa niekto osprchuje, oholí... To je o ničom," dodáva Miro Kasprzyk.
Veľa kráľov, málo šašov
Kde sú hranice reality? A kde sú hranice zábavy? V starom Ríme najskôr pantomímu povolili, neskôr, keď si páni uvedomili, že na javisku sa robí všetko to, čo v bežnom živote, ju zakázali. Tak zmizlo tabu a vznikla prvá reality šou. Rimania však strojcov takejto zábavy vyhnali. Dnes sme ešte tak ďaleko nedospeli. Rasťo Piško si pritom myslí, že už v decembri budú ľudia presýtení z reality šou a vkus divákov sa opäť možno "preklopí" smerom k živej kultúre. Ťažko povedať, či nejde o prehnané očakávania. S reality šou to možno bude podobné ako s politickou satirou -- tá totiž pripomína dedinský futbal. Kde je lopta, tam bežia všetci hráči. Vznikne množstvo epigónov, parodistov, zlodejov myšlienok a nápadov. Skeptik by však dodal -- kto už môže byť epigónom obyčajnej, pravej a nefalšovanej reality zo života slovenských domácností... "My máme kopu kráľov, ale poriadnych šašov niet. Keď sa objavia, tak ich zavrú do hladomorne alebo sa im nedá výplata," poznamená Miro Kasprzyk. "Alebo ich preplatia, aby držali hubu..." dodá Marián Geišberg.
Veru má pravdu Jano Fakla, keď hovorí, že aj po 25 rokoch držia jadro festivalu Kremnické gagy nadšenci.