V predchádzajúcej časti ste spolu s melancholickým Krištofom navštívili divadlo, v ktorom kedysi pracoval ako šepkár.
Krištof vedel, že keď nastúpi do autobusu číslo 42, ktorý smeruje na letisko, presne o 12.22, bude v ňom sedieť Def Leppard. Bola to jedna z mála istôt, ktoré v živote mal. Def Leppard bol vyziabnutý starý muž s ohromným nosom a ušami. Na nose mal už mnoho rokov stále tie isté okuliare s astronomickými dioptriami. Pravé sklíčko bolo prasknuté, takže Leppardovo oko pripomínalo akéhosi zvláštneho pavúka striehnuceho uprostred starostlivo utkaných vlákien. V odstávajúcich ušiach nosil veľké chumáče vaty ako spomienku na zápal stredného ucha prekonaný v detstve. Dodávali mu belostnú gloriolu, ktorá spolu s bujnými vlasmi, trčiacimi na všetky strany, tvorila nádherný estetický celok.
Def Leppard nebol práve najvoňavejší, ale to by ani nebolo správne -- imidžmejker Jean-Louis de Cochon-Rouge by mu určite dal zasvätenú prednášku o tom, že bezdomovec musí páchnuť, inak stratí akúkoľvek dôveryhodnosť.
K svojmu menu prišiel vlastne náhodou. Raz, v druhej triede na základnej škole, mal prečítať z čítanky nejaký text. Nebol zložitý, avšak Def sa z princípu nikdy nenaučil rozoznávať písmená nad určitú rozumnú mieru. Bol v tom čase druhákom už ôsmy raz a celý jeden rok Krištofovým spolužiakom.
Krištof ho mal rád. Rozhodol sa teda, že mu našepká.
"Už idú ro-ro-rodi-ččia, vy-kk-kríkol roz... roz... jare-ný Ger... Ger-hard..."
"Už idú rodičia, vykríkol rozjazdený gepard..." zopakoval Def.
Odvtedy ho všetci volali Rozjazdený gepard, čo sa postupne komolením zmenilo až do dnešnej podoby. Jeho meno sa tak preslávilo, že sa podľa neho začala nazývať aj rocková kapela a istý prekladateľ Charlesa Dickensa ho iniciatívne pripísal jednej zo záporných postáv. Defovi to vôbec neprekážalo, keďže sa o tom nikdy nedozvedel.
Defovou mániou boli cestovné poriadky akéhokoľvek druhu. A nielen to. Sústrastne sa zaujímal o každý úbohý autobus, ktorý musel ísť do depa na opravu. A keď sa vykoľajila električka číslo 13, celú noc preplakal vo svojom apartmáne v papierovej krabici na rohu Hlavnej a Gaštanovej ulice. Dni zväčša trávil v obľúbených dopravných prostriedkoch. Zo všetkého najviac miloval ten pokoj. Nie, nesmejte sa, nie je to žart. Vďaka charakteristickému zápachu sa okolo neho skôr, či neskôr vytvoril prázdny priestor s polomerom približne tri metre, hoci jeho akčný rádius siahal aj omnoho ďalej.
Krištof si teda mohol byť istý, že miesto vedľa Defa bude vždy voľné. Prisadol si k nemu. A vzápätí si spomenul na pasáž zo svojej "biblie" -- Telovedy od MUDr. Karola Weignera z roku 1924 -- ktorú neustále nosil so sebou:
"Aby sa hlt alebo glg vody pri prehltnutí neocitly v nosovej alebo v hrtanovej dutine, tomu zabraňuje veľmi účelné zariadenie. Hlt dostáva sa, jazykom súc posunovaný, pri hltaní do hltanu hltanovým vchodom, pri tom sa mäkké podnebie zdvihne a úplne uzavrie nosovú časť hltanu proti ústnej časti. Poneváč sťahom svalových snopcov v podnebových oblukoch je hltu zabránený návrat do ústnej dutiny, svierače hltanu smrštením stlačia hlt dolu, hlt zároveň preklopí príklopku prez vchod do hltanu, čím zamedzí potrave, aby doňho vnikla, keď sa toto predsa stane, zakašleme."
Autobusom číslo 42 totiž otriasal prudký kašeľ.
Krištof doniesol jedlo, starostlivo zabalené v mastnom desiatovom papieri a Def Leppard náhle začal vyzerať ako pár minút pred smrťou. Bol to vlastne len obyčajný podmienený reflex z detstva, keď odmietal jesť a vyvinul mnoho trikov, aby ho nemohli kŕmiť. Patrilo medzi ne náhodné prevrhnutie taniera, záchvat smiechu, plaču alebo kašľa -- podľa toho, čo si vyžadovali okolnosti, alebo sa po prvom súste rovno začal dusiť. Ako aj teraz. Postupne sa z toho stal silný návyk, ktorý Def už nedokázal ovládať. Jeho matka často vravievala, že by bol schopný umrieť od hladu s keksom v ruke.
Po chvíli sa však s nadľudskou námahou prekonal. Bol už veľmi hladný. Krištof ho s ustarosteným výrazom pozoroval. Nikdy nad tým takto nepremýšľal, ale Def Leppard bol v skutočnosti jeho najlepším priateľom. Iných nemal.
"Sú tu...!" chrchlal Def utierajúc si mastným papierom ústa.
Kto? -- vyhŕkol by určite neinformovaný čitateľ. Ale tým by bol v spoločnosti Defa Lepparda okamžite odpísaný. O takýchto veciach sa totiž nediskutuje. Preto Krištof len zúčastnene prikývol a poobzeral sa okolo seba.
"Majú také veľké čierne auto... Stáli tam aj keď som nastupoval do svojho autobusu! Jeden z nich to stihol. Teraz sedí tam vzadu! Neobzeraj sa!"
Krištof sa nenápadne obzrel. Na zadnom sedadle sedel päťročný chlapec a odhrýzal si zo suchého rožka.
"Ešte je tam?"
Krištof prikývol. Keďže Def Leppard v jednom kuse rozprával, on nemusel hovoriť nič. Na tomto jednoduchom princípe spočívalo ich pevné priateľstvo.
"Aj minule... v tom televízore vo výklade dávali taký film. Vieš, tam v tom výklade na rohu, kde bývam... Mám tam výhľad cez ulicu... Chlapíka ti takto sledovali. Čiernym autom, ako mňa...! Nakoniec im ušiel... Poviem ti, na svete sa dejú čudné veci, čudné veci...! Asi pred týždňom som šiel linkou, ktorú nepoznám... Ani neviem poriadne to číslo... Konečná bola niekde pod mostom, pod takým škaredým betónovým... No... a zrazu všetkých cestujúcich vymenili...! Všetkých! Pozerám a vidím... Veď to sú utečenci! Také čierne tváre... India... Bangladéš... Jeden vysoký chlapík -- Pakistan, jasný Pakistan... Irak... Pýtam sa čo tu robia... Nikto nepovie ani slovo... Nerozumejú mi alebo čo...? Aha, teraz som si spomenul na to číslo -- tridsiatka to bola...! Tridsiatka, no...! Normálna tridsiatka... A nad šoférom zrazu zasvietil červený nápis ŠTÁTNA HRANICA... Tak oni ti to robia tak akože všetko vyzerá legálne... Normálna tridsiatka, normálni pasažieri... Všetko je v poriadku... Až na ten nápis... Ale čím okatejšie to je, tým lepšie... Podľa mňa si dokonca cvaknú lístky... Možno sa naučili hovoriť aj nejaké vety v našej reči... Akože sa rozprávajú, tak medzi sebou, chápeš? Ale nevedia, čo hovoria... Nikto si potom nevšimne, že je čudné, že takí tmaví tam... Chcel som utiecť... dvere boli otvorené... vybehol som na poslednú chvíľu... A už boli preč! Celý autobus bol preč... Ako dym... Ako dym...! Bohvie, čo by so mnou bolo, keby som tam zostal...!"
Stáli na zastávke.
"Počkáme na ďalší..." prehodil Def. "Ten má také dobré zelené poťahy...! Zatiaľ ti poviem, čo som zistil. Mohol by to byť ten veľký červený tehlový dom... hore na Jakubovej. Vieš... Minule odtiaľ vychádzal taký chlapík... v starej vojenskej uniforme a pospevoval si Suliko... Vieš... Nevieš? To je predsa Stalinova obľúbená pesnička...! Chvíľu som išiel za ním, ale stratil sa mi... V taške mal nejaké papiere. A pozri, čo mu vypadlo z vrecka...! Aha!"
Def Leppard odkiaľsi vytiahol stvrdnutú žuvačku. Na jeho dlani vyzerala ako mŕtvy morský živočích. Krištof na ňu nechápavo pozeral.
"No hej... ale bola zabalená v Pravde zo sedemdesiatehotretieho, športová strana...! Ešte tu zostali nalepené nejaké písmená, pozri! A včera večer... asi majú otvorené až do noci... včera večer vyšla z dverí taká tučná žena s taškami. Zastala a zamrmlala: ,Hviezda na štyri? To je blbosť!´ Chápeš? Len tak sama pre seba to povedala. Nie je to podozrivé...? Čo?... A v smetiaku o ulicu ďalej bola sadrová busta Trockého!... Vravím ti... V tom červenom dome bude určite ten obchod, do ktorého chodí nakupovať tvoja mama...! KOMU-SHOP...! Rozumieš! Vstup na stranícke preukazy a tak... Je mi to úplne jasné! Prechádzal som sa tam večer pod oknami a počujem... hrajú Internacionálu! Z gramofónu. No, možnože to bola Marsellaisa... Alebo Rákocziho pochod... Čo ja viem! Vždy som si ich plietol... Možno to išlo z televízora... Ale aj tak...! Čo si o tom myslíš, hm...?! V každom prípade ten dom budem sledovať! No, už mi to ide...! Maj sa."
Zajtra v HN
V nasledujúcej kapitole bude novinárka Skirkaničová poverená veľkou úlohou týkajúcou sa pravdivého informovania o živote a skutkoch poslanca Bergera.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk