V predchádzajúcom pokračovaní románu šepkár Krištof zistil, aké ťažké je byť šťastným, a poslanec Berger sa súhrou okolností stal premiérom.
Les ticho šumel. Zo všetkých strán sa ozývali vtáci. Krištof mlčal a Def výnimočne nič nehovoril. Kráčali spolu po lesnej ceste, ktorá sa zakrúcala nahor a končila na čistine obklopenej stromami. O desať minút sa tam mali stretnúť s Poprovským.
Pred pár dňami Krištof ani netušil, kto to je, pokým si nedal dohromady tvár s menom. Podarilo sa mu to vďaka listu, ktorý ležal v schránke. Poprovský mu v ňom strohým a obradným štýlom písal, že nie je možné, aby na scéne (áno -- presne toto slovo použil) fungovali obaja. Jedno Divadlo nemôže mať dvoch šepkárov, to je predsa jasné! Sily sú vyrovnané, ako si mal určite možnosť všimnúť pri poslednom stretnutí, a preto Krištofovi ponúka: po a) možnosť, aby sa úplne vzdal a stiahol, alebo: po b) čestný súboj za účasti sekundantov.
Krištof si predstavil malého chlapíka s veľkými ústami, ktorý sa držal za Mopslíkovým chrbtom ako tieň, zatiaľ čo on sedel vedľa Bergera v limuzíne. Mal ostrý, sebaistý výraz. Bol pripravený okamžite reagovať na každú narážku, na akýkoľvek drobný náznak. Krištof premýšľal nad tým, čo by sa stalo, keby list jednoducho pokrčil a hodil do koša. Zrejme nič.
Ale napriek tomu hneď vyhľadal Defa, pretože bol jediným človekom, ktorému mohol dôverovať.
Poprovský už stál na lesnej čistine so založenými rukami a čakal. Nad ním sa týčil jeho sekundant -- vysoký a mohutný -- v obrovských rukách držal papiere a rozvážne sa prechádzal sem a tam. Ako Krištof s Defom stúpali po ceste, všimli si najprv jeho chlpatú a zarastenú hlavu a potom aj malú hlavu Mopslíkovho šepkára. Opovržlivo sa usmieval a pozeral pri tom na hodinky.
"No čo je? Nejako sa vlečiete! Nebojte sa, nebude to dlho trvať. Hneď sme vybavení!"
"No... povedz mu niečo! Povedz mu niečo!" ťahal Krištofa za rukáv Def. "To si predsa nenecháš! No tak...!"
Krištof si mlčky premeriaval Poprovského, ktorý bol o dve hlavy nižší. Jeho sekundant sa sklonil k Defovi a podal mu štós papierov. Okamžite ho ovalil príšerný zápach. V rýchlosti si chytil nos. Defovi sa papiere vyšmykli z rúk a vietor ich začal rozvláčať po lúke. Def sa na ne vrhal a zbieral ich. Poprovský sa smial a tlieskal. Def spadol na zem, postavil sa a chmatol po papieri, čo sa zachytil v kroví. Ešte mu ich niekoľko chýbalo. Bol celý špinavý a zablatený, keď sa znovu postavil vedľa Krištofa. Z bujnej štice mu trčali oranžové listy.
"Všetko v poriadku?" spýtal sa Poprovského sekundant a znechutene krútil hlavou. Medzitým si vybral vreckovku a pritláčal si ju k nosu.
"Hej, hej..." dychčal Def.
"Vydarený začiatok!" prehodil Poprovský a rozcvičoval si artikuláciu. Pohyboval svojimi veľkými ústami a robil rozličné grimasy.
Krištof sa postavil desať metrov od neho. Stáli teraz tvárou v tvár. Vedľa Krištofa Def a pri Poprovskom jeho sekundant.
Poprovského sekundant si odkašľal a zdvihol svoju kôpku papierov teatrálne nad hlavu.
"José Zorrilla y Moral: Don Juan Tenorio!"
Krištof aj Poprovský sa sústredene pozerali pred seba.
"Podľa dohodnutých pravidiel -- pokračovať sa bude, až kým niektorý z účastníkov súboj nevyhrá. Prehráva ten, kto sa trikrát pomýli v texte. Porazený sa stiahne z verejného života a nebude viac šepkať. Obe zúčastnené strany v tomto zmysle podpísali vyhlásenie. Môžete začať... Tri!... Dva!... Teraz!"
Keď si na túto chvíľu neskôr spomínal Def, marilo sa mu, že nastalo veľké ticho, že dokonca aj vtáci stíchli. Ale v spomienkach vždy všetko vyzerá inak. Stalo sa iba to, že sa Krištof rázne ozval.
"Revú, tí diabli! Veru, nech sa prepadnem, keď nesplatia mi draho tie svoje kriky, len čo dopíšem list!"
"Sú hody!" kontroval mu Poprovský.
"Teraz si môžeš dobre napchať vrecká."
"Kdeže. V Seville mnoho kriku, menej zlata. Boháči prídu zriedka -- majú pohodlia málo, a dosť často je tu bitka."
Def sa poškrabal na hlave a začítal sa do textu, neisto žmurkal spoza silných okuliarov. Mopslíkov sekundant s rozvážnym výrazom pozeral do svojich papierov.
"A čo dnes?"
"Dnes nenadávam, pekný zárobok som zhrabol."
"Hovor trochu tichšie, braček, pán môj dopáli sa ľahko. Ticho..."
"U toho si v službe?"
"Už rok."
"A ako sa ti darí?"
"Ani biskup lepšie sa nemá. Všetko mám, čo chcem, ba i viacej, času dosť a kapsu plnú, krásne ženy, dobré víno."
"A do čerta, pekná služba!"
"Chyba!" vykríkol Def.
Poprovský ho preklal pohľadom.
"Jáj, pardon! To sa mi prehodili strany! V poriadku, v poriadku...!"
Poprovský zavrel oči a pomaly vydýchol nosom.
"A do čerta, pekná služba!" zopakoval dôrazne s pohľadom upretým na Defa. Ten si ho nevšímal, len roztržito žmúril do husto popísaných strán.
"A všetko na útraty cudzie."
"Bohatý?"
"V striebre sa hrabe."
"Štedrý?"
"Štedrý je jak študent."
"Urodzený?"
"Jak syn kráľov."
"Statočný?"
Už vyše hodiny rozprávali tvárou v tvár. Pozerali uprene jeden na druhého a chrlili veľké kusy textu. Napätí a sústredení. Les stmavol a začal padať súmrak. Def unavene prešľapoval a občas smrkol, nos si utieral do rukáva. Poprovského sekundant stál pevne a sledoval každé slovo.
Práve hovoril Poprovský:
"Správa oboch nás je pravá, vyrovná sa jedna druhej, medzi nami rozhodnú však iba čísla, čo tu stoja v našich listoch. Nuž tak, ďalej!"
"Na môj veru, pravdu máte. Tu je môj list pozrite sa: mená, ktoré som tu spísal, rozdelil som tučnou čiarou, aby boli zreteľnejšie."
"Tak i ja som usporiadal svoje účty, v oddelené stĺpce dva som spísal mužov, ktorých v súboji som zabil, a tie ženy, čo som zviedol. Koľko?"
"Koľko?"
"Triadvadsať."
"To sú mŕtvi. A koľko vy? Svätý Ondrej, chráň ma krížom! Spočítal som dvaatridsať!"
"To sú mŕtvi."
"Ste to chlapík!"
"O deväť viac."
"Vy ste vyhral. Zrátajme... zrátajme hneď zvyšné..."
"Chyba!" zahrmel Poprovského sekundant.
Krištof roztržito zažmurkal. Poprovský si ho posmešne premeriaval. Pohŕdavo sa usmial.
"Vaša prvá chyba!" zopakoval sekundant.
Def krútil hlavou. Hrýzol si pery. "Ale no...!"
Krištof sa nadýchol a pokračoval: "Vy ste vyhral. Zrátajme hneď ešte ženy."
"Päťdesiat a dve som zrátal."
"V účte vašom sedemdesiat a tri vidím."
"Druhá chyba!" presekol vzduch Poprovského sekundant.
Poprovský zdvihol ruky a naznačil tichý potlesk. Def si nervózne odkašľal.
"Počúvaj, počúvaj...!" mrmlal. "Musíš... musíš si dať lepší pozor, rozumieš? Ešte jedna chybička a letíme...! Jediná chybička! No tak... No."
"V účte vašom sedemdesiat a dve vidím." Krištofov hlas sa nebadateľne chvel.
"To ste prehral."
"Neuveriteľné je to!"
"Neveríte? Pripísal som všade na svoj zoznam svedkov, ktorí potvrdia nám pravdu."
"Zoznam váš je dokonalý."
"Od princezny urodzenej až po vdovu rybárovu, všade láska moja lásky našla. Či snáď niečo vytýkate?"
"Chyba! Chyba, chyba, chyba!" kričal Def.
"Skutočne?!" zúrivo sa naňho pozrel Poprovský.
Jeho sekundant mlčky prikývol.
"Dobre...!" povedal Poprovský potichu. Úsmev mu badateľne vybledol. Pozeral na Krištofa, akoby ho nabodával na špendlík.
Def si hrýzol prsty. Napätie stúpalo.
"Od princezny urodzenej až po vdovu rybárovu, všetky vrstvy, všetky stavy, všade láska moja lásku našla. Či snáď niečo vytýkate?"
"Veru jediná len chýba."
"Povedzte mi, aká je to?"
"Poviem. Novicka to, ktorá druhého dňa sľuby konať mala."
"Och, to vyhoviem vám ľahko, dvojnásobne, na novicku nadávkom dám ešte dámu, ktorú niektorý môj nepriateľ hodlá zakrátko si vziať."
"Chyba! Ďalšia chyba! Ďalšia chyba!" kričal Def a plieskal si textom do kolien. Poskakoval ako na gumičke.
"Čo?!" zreval Poprovský.
"Priateľ," šepkal mu sekundant.
"Aký priateľ, čo za priateľa?!!"
"... ktorú niektorý môj priateľ hodlá zakrátko si vziať." Predčítal mu z papiera sekundant. Skláňal sa nad ním ako mohutný strom.
Poprovský bol celý červený v tvári. "No dobre!" precedil cez zuby.
Krištof stál pevne a pozoroval ho. Poprovského pery vytvorili dlhú zovretú linku. Povolil svaly. Pokračoval ostro, s nenávisťou v hlase.
"Och, to vyhoviem vám ľahko, dvojnásobne, na novicku nadávkom dám ešte dámu, ktorú niektorý môj priateľ hodlá zakrátko si vziať."
"Trúfalý ste, na môj veru!"
"Ak chcete to, stavíme sa."
"Prijímam to. Chcete na splnenie stávky dvadsať dní?"
"Nie, šesť mi stačí."
"Prisámboh, ste zvláštny človek! Koľkože dní venujete žene, ktorú máte v láske?"
"Skôr ešte, don Juan, než odtiaľto pôjdem... Je nutné... Vypočujte moje slová..."
"Chyba!" vykríkol Def.
Všetci zostali ticho. Def behal bystrými očkami po ich tvárach. Prechádzal z jednej na druhú a na tretiu. Všetko akoby sa zastavilo. Nikto sa nehýbal. Ako keby sa to, čo sa stalo, ešte ani nestalo, alebo sa nikdy nemalo stať. Až o tom dokonca aj on sám začal pochybovať.
O tom, že počul dobre, ho presvedčilo len to, že Poprovskému sa podlomili kolená a klesol bezvládne do trávy.
ZAJTRA V HN
V nasledujúcej časti románu malá krajina v strede Európy ožije horúčkovitými prípravami na summit potentátov najväčších svetových veľmocí.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk