V prívale depresívnych filmov, typických pre súčasnú európsku kinematografiu, hľadajú diváci vždy aj niečo pozitívne. To ukázal práve aj 11. ročník festivalu Crossing Europe v Linzi, ktorý skončil tento týždeň. Jeho filmy sú časťou úplne nové filmy v medzinárodných premiérach, časťou ozveny festivalov posledného roka.
V ankete divákov zvíťazil španielsko - americký film Long Distance, debut mladého španielskeho režiséra Carlosa Marques - Marceta. Diváci touto voľbou naznačujú, že vo filme akceptujú analýzu ľudských vzťahov, nostalgiu i smutne ladený príbeh, ale že totálna depresia súčasného filmu je pre nich ťažko prijateľná.
Long Distance (pôvodný názov filmu je 10 000 km) bol zároveň jeden z najvýraznejších filmov medzinárodnej súťaže európskeho filmu, ktorá obsahovala celkom deväť snímok. Je to film o láske cez internet s dvoma mladými, asi tridsaťročnými ľuďmi. Sergi (španielsky herec David Verdaguer) je muž aktuálne bez práce, Alex (britská herečka so španielskymi koreňmi Natalia Tena) je britská fotografka, ktorá sa zatiaľ vo svojej práci v Španielsku príliš neuplatnila, ale dostane ponuku štipendia v Los Angeles.
Obaja spolu žijú v malom byte v Barcelone. Vo filme nefigurujú žiadne ďalšie postavy a dejisko v Barcelone aj v Los Angeles je obmedzené len na vnútrajšky bytov, prípadne zádverie a predzáhradku. Exteriéry sú natočené pomocou grafiky Google Maps.
Príbeh je okrem osemnásťminutového milostného aktu v úvode filmu sprostredkovaný výhradne prostredníctvom videokonverzácie na obrazovke laptopu, textových správ, facebooku, občasných telefonických hovorov a naskenovaných fotografií. Je to staronová situácia dvoch ľudí, ktorí sa milujú, ale oddelí je zemepisná vzdialenosť. Ich spoločné sny, túžby a intimita tým pádom skončí na plytčine.
Kľúčový okamih nastáva, keď Sergi z Alexinho mailu zistí, že jeho partnerka dostala ponuku práce v Los Angeles. Na prvý pohľad nie je prečo sa odlúčenia báť. Alex túto možnosť prijme, aj keď na ňu nie je pripravený. Začne ho trápiť samota. Nejde o to, že by nemal každodenné informácie o Alex, naopak. Od prvého dňa amerického pobytu je s ním Alex v styku. Ponúkne mu virtuálnu prehliadku svojho bytu v Silver Lake, ponúkne mu dokonca aj virtuálny sex.
Po dvoch mesiacoch Sergi odporučí Alex, aby išla von za dobrodružstvom, zatancovala si, získala nových priateľov (vieme presne, kedy sa to stalo - dni sú vo filme číslované). Sergi ale vzápätí nachádza na facebooku odkazy, ktoré svedčia o tom, že Alex naozaj získala nové kontakty a spoznala nových ľudí, zatiaľ čo jeho život nechce ísť ďalej. Je zmätený. Žiarli. A v jeho hlave dozreje rozhodnutie, ktoré úplne zmení ich vzťah.
Hoci film je uzavretý do tesných interiérov v Barcelone a Los Angeles, pôsobí priestranne a vzdušne. Obrazy majú skvelú dynamiku vďaka striedaniu dokonale natočených interiérov so zrnitými sekvenciami skype kamery alebo Google Maps (kameramankou filmu bola Američanka Dagmar Weaver - Madsen). Long Distance je film nielen o moderných technológiách, ktoré má zamilovaný pár k dispozícii, ale aj o tom, ako nás virtuálny svet postupne pohlcuje a privádza do izolácie.
Alex pritom pôsobí ako nerozhodná, tápajúci bytosť, ktorá predsa len dosiahne úspech svojimi fotografiami, zatiaľ čo energický a milý Sergi je nakoniec sám najviac prekvapený tým, že kúzlo vzťahu sa rúca a že on ako muž zlyháva. Na filme je pekne vidieť, že publikum zvyknuté na veľké vizuálne pôsobivé plátna je ochotné súznieť i s melódiou malého filmu, identifikovať sa s jeho rytmom, drámami, poéziou i romantikou.
Hrdinovia sú deti
Kamera zohrala prím aj v belgicko- holandskom filme Violet (réžia Bas Devos). Ide o vizuálne náročný film o skupine freestyle BMX bikerov na predmestí Antverp. Jeden z nich pri potýčke v shopping centre zomrie (nevieme ako, pretože celá scéna je sledovaná len neostro, prostredníctvom bezpečnostnej kamery na monitore kontrolného strediska). Nepoznáme motívy, vieme len, že pri potýčke bol jeden z bikerov - pätnásťročný Jesse. A ten je stále silnejšie konfrontovaný s tým, že vražde mohol nejako zabrániť.
Kamera sa pohybuje v dlhých jazdách po uliciach vilovej štvrti, kde Jesse s rodičmi býva, inokedy zas navštívi rockový koncert. Veľa starostlivosti venuje kamera prieskumu tzv. dirtu, kedy bikeri krúžia medzi stromami na umelo vytvorených skokoch postavených z hliny.
Ďalšia časť filmu sa odohráva na rampách, laviciach a plošinách skateparku. Šport je ale len vizuálnym doplnkom pocitov mladého chalana, konfrontovaného s pocitmi viny. Chlapca, ktorý nenachádza možnosť, ako sa zveriť kamarátom alebo rodičom. Jazdy BMX bicyklov v tomto filme nie sú poňaté ako športová disciplína, ale stávajú sa obrazom ľahostajnosti, s ktorou je previnilec uprostred vykládky kolies naraz ponechaný sám sebe.
A úplne inak ako zase trávia čas deti v dedine Letea v biosférickej rezervácii delty Dunaja v blízkosti rumunsko - ukrajinských hraníc. Film sa volá Hungry Man, nakrútil ho francúzsky režisér Philip Martin a film už mal svetovú premiéru na MFF Karlovy Vary 2013. V dedine sa zastavil čas. Okolitá krajina je netočená časom ani modernou civilizáciou.
Chlapec, ktorý tu loví ryby v jednom z ramien delty, sa jedného dňa stretne s raneným cudzincom. Hrdinami sú podobne ako vo filme Violet deti, dokonca sú rovnako staré ako tie, čo žijú v Antverpách. Ich starosti sú ale úplne iné: herným prostriedkom rumunských detí nie sú bicykle, ale vraky starých lodí, rákosie alebo žaby. Ale niečo je spoločné: majú rovnaký horizont, ktorý je ťažké prekonať. Horizont napätý medzi násilím a nehou, medzi mlčaním a ochotu niečo oznámiť.
I Slovensko
Prestížny festival Crossing Europe v Linzi, ktorý končil v stredu, ukázal tento rok však aj niečo zo Slovenska. Dokumentárny film Kauza Cervanová (réžiséra Roberta Kirchhoffa) totiž získala osobitné ocenenie medzinárodnej poroty. Kauza medičky Cervanovej, zavraždenej pred tridsiatimisiedmimi rokmi za doposiaľ nevyjasnených okolností, zaujala porotu pre svoju medzinárodnú zrozumiteľnosť a politické súvislosti. Na všetkých projekciách filmu bolo plno.
V súťaži dokumentov bežal aj český časozberný záber Heleny Třeštíkovej Vojta Lavička: hore a dole. A hlavnú cenu pre najlepší európsky dokument dostala taliansko- americká snímku Po spôsobu vojny (On The Art Of War). Film hovorí o organizácii veľkých ľavicových protestov v milánskej strojárskej továrni Insee v roku 2008 a 2009. Súčasťou protestov bolo obsadenie hornej kabíny výškového žeriavu štyrmi robotníkmi počas ôsmich dní. Demonštrácie trvali pätnásť mesiacov a boli organizované ako vojna proti majiteľom továrne - s frontom, tylom, elitou generálov a masou bojovníkov.
Z Linzu Radovan Holub,
autor je publicista a programový spolupracovník MFF Bratislava