Traja Slováci, tri príbehy, tri osudy. Šesťdesiatpäťročný kontrabasista Ján Jankeje zakotvil v Nemecku. O tri roky starší saxofonista Ľubomír Tamaškovič pôsobil v Paríži. A sedemdesiatosemročný trubkár Laco Déczi až v New Yorku. Všetci odišli za lepšou budúcnosťou. Ako to s nimi vyzerá dnes?
Vyhrievajú sa na výslní alebo zametajú chodníky v kapitalistických krajinách? Dokumentárna „jam-session“ slovenského režiséra Roberta Kirchhoffa a českého kolegu Filipa Remundu sprostredkúva príbeh troch džezmenov, ktorí mali tú drzosť opustiť československú socialistickú idylku a ísť si plniť akési umelecké ambície kdesi na skazený Západ.
Snímka Para nad riekou, ktorá je už v našich kinách, je vzorovou ukážkou filmu, ktorý vedie odnikadiaľ nikam, nepovie nič faktické, neodhaľuje nič bombastické, a pritom počas hodiny a pol ani raz nezvedie na kacírsku myšlienku trochu si pospať alebo si z kinosály odskočiť doplniť zásoby pukancov (nedajbože). O čom teda je film, ktorý je „o ničom“? Popravde, o všeličom možnom a niekedy aj takmer nemožnom.
Filmová Bohéma
Keby nás o zanedbateľných stodvadsať rokov nepredbehol Giacomo Puccini, filmovú rekapituláciu životov Jána, Ľuba a Laca by sme aj my vedeli zhrnúť a nazvať ako Bohému. S výnimkou Décziho, ikony americkej alternatívnej scény, žijú naši kamaráti z džezovej štvrte z rúk do úst a v podmienkach, nad ktorými by aj utečenec znechutene ohrnul nosom. Jediné, čo majú, je umenie a spomienky na časy, keď z neho dokázali slušne vyžiť. A občas si aj užiť. Tak ako kedysi libretisti Luigi Illica a Giuseppe Giacosa, tak aj dnes dokumentaristi Robert Kirchhoff a Filip Remunda divákovi predstavujú umelecký chlebíček vo všetkej jeho surovosti. A klišéovitosti.
Dve silné kávy
Časy zašlej slávy presvedčivo oživuje hudobná stopa a ukážky z originálnych vystúpení. Zvuk celkovo je jednou z dvoch najsilnejších káv, z ktorých sa v Pare nad riekou parí. Tou druhou je osoba, či vlastne osobnosť, Laca Décziho. O samorastovi drzejšom ako tínedžer a opica dokopy by mohol vzniknúť pútavý film aj spôsobom „postavte hocikam kameru a tá ma bude len tak nakrúcať“.
Décziho nepoddajný naturel, zrnitý slovník, drsný humor a chuť rýpať do autorít, mýtov a akýchkoľvek zásad politickej korektnosti pobavia so zárukou vrátenia peňazí. Škoda len, že vinou charizmy neotesanca s trúbkou v ruke dochádza k čaru nechceného. Prestrihy na Jána a Ľuba pôsobia v porovnaní s Lacim ako mdlé ukážky zo života komparzistov. Takže divák (a to aj ten najútlocitnejší) sa niekoľkokrát pristihne v netrpezlivom očakávaní momentu, keď na scénu opäť vpochoduje pánboh Déczi aj so svojím arzenálom najhorších z hrozných nadávok.
Apropo, vo filme Para nad riekou veľa riek ani pary neuvidíme. Názov je metaforou. Na prchavosť života a na vrtkavosť umelcovej slávy – ako síce neobjavne, ale predsa len múdro poznamenáva aj Ľubo Tamaškovič – „poľnej trávy“. (muš)
Hodnotenie HN: 3 z 5 hviezdičiek
Réžia: Robert Kirchhoff, Filip Remunda
Hrajú: L. Deczi, Ľ. Tamaškovič, J. Jankeje, T. Curson, C. De Pino, A. Silva