Buena Vista je jednou z najznámejších havanských štvrtí. Ešte pred nástupom komunizmu oblasť obývali robotníci. V detstve som tu žil a pamätám si, aké to bolo príjemné. Nedávno som si ulice tejto štvrte prešiel. Všetko sa zmenilo k horšiemu. Buena Vista sa veľmi vzdialila od toho, čím bývala. Na jednej z ulíc, ktorú dnes obývajú chudobní, stojí akýsi hybridný podnik -- niečo medzi železiarstvom a klampiarstvom. Ceny tovaru sú šokujúce. Umelohmotná nádoba na vodu, ktorá je podľa popisku okovaná, tu stojí 6000 pesos. Jednoduchú mriežku na dvere si kúpite za 900 pesos. Moju pozornosť zaujali tri hliníkové okná. Spýtal som sa koľko stoja. "4-tisíc pesos," odpovedala mi predavačka. Keďže ma to trochu prekvapilo, spýtal som sa, či je to cena za všetky okná. "Toľko stojí jedno," uistila ma.
Priemerný mesačný plat je len niečo viac ako 300 pesos (v prepočte asi 7 200 korún). Všetky obchody a podniky na ostrove vlastní štát a právo určovať ceny má ministerstvo domáceho obchodu. Ako chcú vysokí funkcionári dosiahnuť to, čo hlásajú, teda aby zabránili, aby tisícky občanov, najmä mladí, putovali do väzenia kvôli trestnej činnosti? Alebo sa zbavili korupcie?
Otázka ceny akéhokoľvek druhu tovaru na Kube vrátane výrobkov základnej potreby je ubíjajúca. Mali by sme už byť zvyknutí, ale aj tak sa niekedy neubránime výkriku, keď sa stretneme s nejakým prejavom fungovania maloobchodného systému na ostrove.
Nedávno som vstúpil do obchodu "Duplex" na ulici Monte v blízkosti centrálneho parku Parque de la Fraternidad v oblasti známej ako Stará Havana. Na guľatom leme stolu opretého o stenu visela cena 1 325 pesos (takmer 32-tisíc korún). Zdalo sa, že ide o typ stolu, ktorý sa už v devízových obchodoch prestal predávať. Stôl ma zaujímal, ale keďže mal mať uprostred sklo, spýtal som sa, či je k tomu. Dievča mi odpovedala niečo neuveriteľné, niečo, čo by nevymyslel ani človek s najživšou predstavivosťou. "Nemá sklo ani nohy." Za túto cenu bol len guľatý rám z umelého dreva. "Kto to však kedy videl, stôl bez nôh," pýtal som sa sám seba. Neuvedomil som si, že práve sa na neho vlastnými očami pozerám. Aj ostatní kupujúci sa prišli na tento vzácny úkaz pozrieť. Všetci sa začali smiať. Tvrdí sa, že Kubánci majú schopnosť smiať sa i vlastnému nešťastiu -- asi preto, že cítia, že keď človek stratí dobrú náladu, stratí všetko." A ako si máme udržať dobrú náladu, keď nám štát chce predávať stoly bez nôh? Preto sa smejeme, aj keď sa hneváme.
Jose A. Fornaris