Referendá majú známe úskalia - komplikované politické rozhodnutie zredukujú na dve možnosti. Sú snom každého demagóga, populistom umožňujú ťažiť politické body zo strachu v spoločnosti a voliči vďaka nim môžu dať najavo svoju nespokojnosť, hoci s daným referendom napríklad vôbec nesúvisí.
Napriek tomu sa počet referend vo svete zvyšuje. V júni sa Briti rozhodovali, či zostanú v Európskej únii a v októbri bolo v Maďarsku vyhlásené referendum o únijných kvótach na prerozdeľovanie migrantov. V Kolumbii potom bolo referendum o mierovej dohode medzi vládou a povstalcami a v Taliansku sa bude v decembri rozhodovať o zmenách v ústave.
Nie vždy ale výsledok referenda dopadne podľa predstáv politikov. Britský denník The Guardian si teda položil otázku, prečo sa referendá tešia tak veľkej obľube.
V období politickej neistoty a veľkých zmien sa počet referend dramaticky zvyšuje, hovorí profesor politickej vedy a autor knihy s názvom Referendá vo svete Matt Qvortrup. Odhaduje, že zatiaľ čo v 60., 70. a 80. rokoch sa počet referend pohyboval okolo desať za rok, dnes ich počet dosahuje takmer 50 ročne.
Vyhlasovanie referend bolo populárne po francúzskej a ruskej revolúcii, po druhej svetovej vojne či po páde komunizmu. "Referendá sa objavujú, keď je systém politických strán v pohybe a vo chvíli, keď politici nevedia, kto sú ich stúpenci," vysvetľuje Qvortrup.
Politik môže s pomocou referenda vyriešiť problém, kvôli ktorému by inak mohol prísť o hlasy. Prehraté referendum totiž politikovi málokedy zničí kariéru. Keď David Cameron rezignoval na post premiéra v reakcii na rozhodnutie britských občanov vystúpiť z Európskej únie, bola to prvá rezignácia po prehratom referende za viac ako 40 rokov.
Medzi rokmi 1970 a 2000 si politici boli viacmenej istí tým, kto ich volí a prečo. V tomto období vládli stredopravé a stredoľavé strany, ktorým väčšina voličov dôverovala. V mnohých krajinách už to tak nie je, politika je chaotickejšou a voliči sú skeptickejší.
Qvortrup uviedol, že podľa výskumu švédskeho profesora Sorena Holmberga voliči skôr súhlasili až s 90 percentami programu strany, ktorú volili, zatiaľ čo dnes súhlasia len s 60 percentami. Referendum mnohokrát rozhodne, či má daná strana dôveru občanov. Čím dlhšie je strana pri moci, tým je pravdepodobnejšie, že referendum rozhodne v jej neprospech.
Väčšina voličov sa o politické rozhodnutia nechce príliš starať. Ich väzba na politické strany je podobná vzťahu medzi realitným agentom a zákazníkom; zákazník chce, aby sa jeho dom predal, ale nechce okolo toho riešiť zbytočné otázky, vysvetľuje Qvortrup.
Návrat referend môže ale tiež znamenať, že nám nepriama demokracia už nevyhovuje. Ľudia sú dnes individualistickejší, hovorí Qvortrup. "Očakávame, že si budeme schopní vytvoriť vlastný zoznam skladieb," dokresľuje metaforou.
Všetky tieto faktory nám môžu pomôcť vysvetliť výsledky referend: v Británii a Kolumbii, kde vláda prehrala, a v Maďarsku, kde sa ľudia síce postavili na stranu vlády, ale výsledky boli kvôli nízkej volebnej účasti neplatné.
Qvortrup verí, že by referendá mali slúžiť len na riešenie zvlášť závažných otázok a v ojedinelých prípadoch, keď "rozhodnutie nenávratne ovplyvní ľudské životy". V opačnom prípade by politici mali byť odvážnejší, v období volieb zoznámiť voliča s dôležitými časťami svojej politiky a prijať výsledky volieb, nech už sú akékoľvek.
"Referendá sú voľbou zbabelcov," uzavrel Qvortrup.