29. októbra 1956 popoludní začala izraelská armáda operáciu Kadeš, ktorej cieľom bolo dobyť strategické pozície na Sinajskom polostrove, odstrániť blokádu Tiranskej úžiny a znemožniť ďalšie výpady palestínskych geril z pásma Gazy (vtedy pod egyptskú kontrolou) na územie židovského štátu.
Veliteľ izraelskej armády Moše Dajan nechal vojakov zhromaždiť najprv pri jordánskych hraniciach, aby predišiel vyzradenie zámeru. Inváziu odštartovali letecké údery bombardérov na egyptské pozície na Sinaji. Kým tanky prekračovali hranice s Gazou na východe polostrova, výsadkári zoskakovali z lietadiel pri priesmyku Mitla v západnej časti Sinaja, kadiaľ viedla kľúčová zásobovacia komunikácia.
Zaskočené egyptské velenie dlho nechápalo, aký je skutočný rozsah vojenskej akcie, a mylne považovalo strety na východe za ďalšiu izraelskú odvetu proti Palestínčanom. Než na Sinaj dorazila egyptská armáda, Izraelčania už obsadili strategické body vo vnútrozemí a zaujali obranné pozície.
Dvaja mušketieri
Izraelský vpád na Sinaj bol však len prvou fázou tajnej operácie Mušketier, na ktorej sa už skôr dohodli zástupcovia Veľkej Británie a Francúzska. Ich cieľom bolo opätovné získanie kontroly nad Suezským prieplavom a zvrhnutie egyptského prezidenta Gamála Násira, ktorý počas revolúcie v júli 1952 nahradil zvrhnutého kráľa Faruka a bol ochotný rokovať aj so Sovietmi.
Povestnou poslednou kvapkou sa stalo znárodnenie Suezského prieplavu, vlastneného francúzskymi a britskými akcionármi. Násir k nemu pristúpil po tom, čo mu Británia a Spojené štáty odmietli poskytnúť prisľúbenú finančnú pomoc pri stavbe Asuánskej priehrady na Níle (čo bola pre zmenu odveta za egyptské uznanie Čínskej ľudovej republiky).
Na základe predchádzajúceho dohovoru vyhlásili oba európske štáty na druhý deň invázie ultimátum, požadujúce okamžité prímerie na Sinaji. Keď na výzvu Egypt podľa očakávania nezareagoval, začala koalícia na začiatku novembra vojenskú intervenciu pod zámienkou ochrany Suezského prieplavu.
Počas prvých dní bombardovali britské a francúzské jednotky egyptské letiská a zničili vyše dvesto egyptských lietadiel. Pri následnej pozemnej ofenzíve sa tisíce spojeneckých výsadkárov vylodili pri prístavnom meste Port Saíd a postupovali pozdĺž kanála. Egypťania pred nimi ustúpili, predtým ale potopili v prieplave niekoľko lodí, čím vodnú cestu účinne zablokovali.
Víťazi a porazení
Vojenské úspechy však nakoniec prebili politické tlaky. Američania, ktorí sa Násira snažili dlhodobo získať na svoju stranu, pohrozili Britom ekonomickým útokom na libru. Následne tiež presadili vôbec prvé mimoriadne Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov, ktoré vyústilo v rezolúciu vyzývajúcu k stiahnutiu všetkých vojsk z oblasti.
Zároveň bola dojednaná mierová misia pohotovostných jednotiek OSN (UNEF), ktorá mala vymáhať prímerie a zabezpečiť prevádzku Suezkého prieplavu. Vznikla predovšetkým vďaka úsiliu generálneho tajomníka Daga Hammarskjölda a kanadského ministra zahraničia Lestera Pearsona, ktorého podiel na misii ocenila švédska Akadémie vied v nasledujúcom roku udelením Nobelovej ceny za mier.
Izraelský premiér David Ben-Gurion vyhlásil kampaň bezprostredne po skončení za veľké víťazstvo. Medzinárodný nátlak však nakoniec prinútil okupačné jednotky na stiahnutie zo Sinaja. Izrael napriek tomu dosiahol aspoň otvorenie Tiranskej úžiny, čím znovu získal prístupovú cestu pre lode do Červeného mora.
Sinajská vojna pomohla Sovietskemu zväzu. Ten sa síce do konfliktu vložil s oneskorením, pretože v rovnakej dobe riešil pokus Maďarov zvrhnúť komunistický režim, avšak vyhrážky Sovietov vojenskou intervenciou v prospech Egypta, ktoré americký prezident Dwight Eisenhower považoval za predzvesť tretej svetovej vojny, získali socialistickému táboru sympatie mnohých blízkovýchodných krajín a začali éru sovietskeho vplyvu v oblasti.
Z politického neúspechu západoeurópskych mocností potom ťažil predovšetkým Násir, ktorého prestíž v arabskom svete razom stúpla. Nielen že uhájil egyptskú správu Suezského prieplavu, ale v očiach mnohých obyvateľov Blízkeho východu sa úspešne postavil európskemu imperializmu aj izraelskému sionizmu.
Na diplomatické pochybenia tak doplatili hlavne Británia s Francúzskom. Suezská kríza naplno ukázala, že doterajší svetoví hegemóni stratili niekdajší medzinárodný vplyv, zhoršila vzťahy európskych lídrov s časťou krajín tretieho sveta aj so Spojenými štátmi a popohnala proces dekolonizácie zámorských území.
Československé narušenie rovnováhy
Hoci spoločné záujmy viedli Izrael k spolupráci s Francúzskom a Britániou pri plánovaní sinajskej kampane, napadnúť Egypt zamýšľala izraelská vláda už skôr. Jednou z rozhodujúcich okolností pritom bola dohoda medzi Egyptom a Československom o dodaní vojenského materiálu, oznámená v septembri 1955.
Dovtedy reguloval import zbraní na Blízky východ trojstranný dohovor medzi hlavnými dovozcami vojenského materiálu, ktorými boli Spojené štáty, Británia a Francúzsko. Tieto krajiny sa už v roku 1950 dohodli na obmedzení predaja zbraní Arabom a Izraelčanom s tým, že množstvo výzbroje dodané jednej strane musí byť vyvážené rovnakým množstvom tovaru pre stranu druhú.
Násir sa v päťdesiatych rokoch opakovane snažil prinútiť Američanov, aby Egypt zásobovali väčším objemom vojenského materiálu, a v snahe vyvinúť na nich nátlak začal rokovať o predaji zbraní tiež so Sovietskym zväzom. Vtedajší prvý tajomník Ústredného výboru sovietskej štátostrany Nikita Chruščov vycítil príležitosť získať vplyv na Blízkom východe a Egyptu vyšiel ochotne v ústrety.
Vzhľadom k tomu, že americký Kongres predaj naďalej blokoval z obavy, aby Egypt zbrane nepoužil proti Izraelu, Násir sa dohovoril na dodávke sovietskeho tovaru prostredníctvom Československa. Na sever Afriky tak zamierili stovky stíhacích lietadiel i bombardérov, tankov a obrnených vozidiel a ďalšej vojenskej techniky. Krátko pred vypuknutím Suezskej krízy poslalo Československo do Egypta tiež inštruktorov, ktorí miestnych pilotov precvičovali na ruské stíhačky.
Paradoxom je, že práve Československo sa významne podieľalo na vyzbrojení izraelskej armády na konci štyridsiatych rokov, keď v čase medzinárodného embarga poskytlo pomoc novo vzniknutému židovskému štátu. V čase Suezského konfliktu však výzbroj izraelskej armády pochádzala už prevažne z Francúzska.