06.12.2016, 20:34

"Najhoršie je utrpenie detí." Slovenskí záchranári ostali v Mosule ako jediní Európania

Slovenskí dobrovoľníci poskytli rozhovor, v ktorom opisujú hrôzy z Iraku.

mosul civilisti
Zdroj: TASR/AP

Zdravotníci vo vojnovej zóne nie sú ako zo seriálu MASH. Dôkazom toho je skupinka Slovákov, ktoráí sa rozhodla, že nebude nečinne prizerať a pôjde pomáhať priamo do centra bojov v Iraku. Matej Karlák, Oliver Valentovič spolu s tromi kolegami sú vždy prví, s kým prídu do kontaktu ranení irackí vojaci a predovšetkým civilisti utekajúci pred bitkou v Mosule.

"Našou úlohou je zastaviť akútne úrazy a stabilizovať ranených pre prevoz," hovoria v exkluzívnom rozhovore pre Lidovky.cz.
Predtým pomáhali aj kurdským pešmergom a miestnym obyvateľom pri postupe dedinami východne od Mosulu. Ako sa na to pripravovali? "Na to sa nedá nijako pripraviť. Počujete, ako vám lietajú guľky nad hlavou a okolo vás dopadajú projektily z mínometov. Uvedomujete si, že vás chcú zabiť," opisujú vojnovú zónu slovenskí záchranári z neziskovej organizácie Akadémia urgentnej medicíny.

Lidovky.cz: Robí v Iraku niečo podobné ako vy ešte niekto ďalší z Európy?

Oliver Valentovič (OV): V tejto chvíli tam nie je nikto iný, ktorý by pomáhal v teréne.

Matej Karlák (MK): Sú tam civilné zdravotnícke organizácie, ktoré ale pomáhajú utečencom v kempoch. V prednej línii nie je nikto z Európy. Iba jedna skupina Američanov medzi kurdskými bojovníkmi, ktorí už postup zastavili. Tam, kde teraz pôsobíme my, priamo v Mosule, sme jediná civilna organizácia.

Lidovky.cz: Ako ste sa dostali k tomu, že ste sa rozhodli odísť do Iraku? Čo všetko pre to musia podobne nadšení ľudia urobiť?

OV: Vždy nás ten región zaujímal. Ja som tam pracoval pre jeden civilný zdravotnícky projekt, takže som videl, ako to v tom prostredí funguje. Tak sme sa rozhodli, že preregistrujeme našu neziskovú organizáciu do Iraku. Museli sme dať dohromady všetky dokumenty a pozbierať všetky potrebné pečiatky. To trvalo asi pol roka.

MK: Pečiatky sú tam celkovo najdôležitejšia vec, bez nich sa nedá fungovať. Nejde to urobiť tak, že vezmete ruksak, sadnete na lietadlo a idete pomáhať, ako tá dvojica z Česka, ktorá sa rozhodla pomáhať YPG. Všetko musí byť registrované. Máme oficiálne v irackom Kurdistane povolené organizovať kurzy, semináre a poskytovať prvú pomoc všetkým, ktorí to potrebujú, predovšetkým civilistom.

Lidovky.cz: Vaša organizácia existuje už dva roky. Vznikla teda za týmto cieľom, pomáhať v prvej línii bojov?

OV: Pracovali sme v bratislavskej záchrannej službe a v roku 2014 sme založili občianske združenie, v rámci ktorého sme usporiadali kurzy tohto charakteru.

Lidovky.cz: To znamená, že ste už na Slovensku ľuďom hovorili, akým spôsobom sa správať priamo vo vojnovej zóne?

MK: Skôr by som to nazval kurzy prvej pomoci pre pokročilých.

OV: Na Slovensku sa základy prvej pomoci učia zo zákona iba v autoškolách, ale tie odovzdané vedomosti sú naozaj slabé. Červený kríž má ešte nejaké svoje, ale to je všetko, inak to neposkytujú žiadne organizácie. Boli preto pre ľudí, ktorí chceli vedieť viac. Ako vyťahovať ľudí z havarovaných vozidiel, ako robiť krčné goliere na stabilizáciu krku alebo zabezpečiť dýchacie cesty.

Lidovky.cz: Takže sa ešte netýkali správania vo vojenských operáciách?

OV: Poskytovali sme aj kurz, ktorý sa volal "Tactical medic".

MK: To bolo určené pre príslušníkov ozbrojených zložiek, alebo pre nadšencov, ktorí chceli vedieť viac, napríklad ako používať turnikety na zástavu krvácania či tlakové obväzy. Ale predovšetkým boli naše aktivity vždy určené civilistom, ako slovenským záujemcom, tak v Iraku bežným ľuďom, na ktorých má vojna najväčší vplyv.

Lidovky.cz: Vy ste vedomosti získali ako, priamo štúdiom?

MK: Máme strednú zdravotnícku a záchranársku školu.

OV: Niektoré špecifiká sa ale na školách nepreberajú, ani na záchrannej službe, kde sme pracovali. Takže zvyšok bol o sebavzdelávaní a sledovanie nových trendov.

Lidovky.cz: Aby ste sa dostali priamo na front, čo ste ešte museli urobiť?

OV: Celú dobu, čo sme riešili registráciu, sme začali nadväzovať kontakty. Ľudí tam to zaujímalo, pretože takýto spôsob pomoci ako my nikto iný neposkytuje. Organizácie spolupracujúce s kurdskými pešmergami väčšinou robili len výcviky vojenského charakteru.

MK: Pritom sme sa spojili s americkými kolegami, pretože mali rovnaký cieľ ako my. Oni mali dobré kontakty na generálov v oblasti, tak sme sa im ponúkli, že chceme pomôcť v akcii, ošetrovať vojakov i civilistov.

Lidovky.cz: Museli ste sa snažiť, aby s vami Kurdi chceli spolupracovať?

OV: Museli sme si samozrejme budovať cielene vzťahy, ale pešmergovia nemajú moc zdravotníckych skúseností. Boli radi, že chceme dobrovoľne trénovať ich zdravotníkov aj bežných vojakov.

MK: Vie sa, že ich jednotky sú skôr chudobnejšie na vybavenie. Preto sme ich učili improvizovať a poznať základy, napríklad ako zastaviť krvácanie. Takto sme tam s prestávkami pôsobili niekoľko týždňov. Stali sa z nás priatelia, neustále nás pozývali na večere a čaj.

OV: Nakoniec nám povedali, nech sa pripravíme, že vtedy a vtedy bude ofenzíva, nech ideme s nimi.

Lidovky.cz: Cítili ste sa pripravení na to, čo vás čaká?

MK: Na to vás nič nepripraví. Strieľajú po vás, počujete, ako vám lietajú guľky nad hlavou a okolo vás dopadajú projektily z mínometov. Uvedomujete si, že vás chcú zabiť.

Lidovky.cz: Aký bol váš prvý pocit, keď ste išli do akcie?

Obaja: Paráda ...
MK: Nie, vždy je tam strach. Udržuje človeka pri zmysloch a v strehu. Človek je určite vzrušený a plný adrenalínu. Idete okolo stavby uprostred polí, ktorá je opustená, ale zostáva vo vás ten pocit, či niekto nevykukne z okna hlavu a nerozstrieľa celé vaše auto. Máte stále v hlave, že na vás môže odniekiaľ priletieť mínometný granát.

Keď máme strach, spomenieme si na nášho fotografa, Američana Jorgeho, ako hovorí, že nechce umrieť ako zbabelec. On je naozaj profesionál. Dokáže zostať v pokoji, aj keď desať metrov od neho vybuchne granát. Snažíme sa brať si z neho príklad. Keď sa potom na seba pozeráme spätne na videozáznamoch, je až prekvapujúce, že pracujeme ako stroje.

Lidovky.cz: Čo je na tej práci v prvej línii najhoršie?

OV: Deti. Mali sme viacero detských pacientov.

MK: Jedno dieťa, ktoré sme sa snažili resuscitovať, nám zomrelo v rukách. Tých zlých zážitkov je celkovo veľa. Spálené telá, hummer plný kusov ľudských pozostatkov. V jednej chvíli kolega podával nohu, nech zistíme, ktorá ranenému chýba.

OV: To sú hrozné veci, ale najhoršie je utrpenie detí.

Lidovky.cz: Keď ste doma, máte to, čo sa deje v Iraku stále v hlave, alebo to dokážete oddeliť a vnímate to ako vzdialenú pracovnú rutinu?

MK: Časom sa na to dá zvyknúť. Je ale potrebné sa vysporiadať s tým, že tam zomierajú aj deti, alebo že vám nosia ľudí dostrieľaných či s amputovanými končatinami. Psychicky sa podporujeme navzájom tým, že si o tých veciach rozprávame. Ono tá práca v záchranke nás na to trochu pripravila, videli sme veľa rôznych zranení a človek sa naučí pracovať pod stresom. Aby sa nezrútil, keď nedokáže zachrániť jedno dieťa, a mohol zachraňovať ďalších ľudí. Stalo sa nám napríklad, že sme za jeden deň mali 60 zranených a z toho bolo 9 mŕtvych, niekedy bez hláv, bez končatín. Človeka už potom tí mŕtvi unavia.

Lidovky.cz: Máte na mieste nejakú centrálu či základňu, z ktorej vyrážate do akcie?

OV: V hlavnom meste autonómnej kurdskej oblasti Irbile máme sklad na materiál a priestory, kde spíme.

Lidovky.cz: Koľko času trávite v akcii, jazdíte každý deň znova?

MK: V Mosule to je tak, že musíme byť v poli 5 až 7 dní v kuse. Potom na jeden deň späť do Irbilu oddýchnuť si, mať čas na psychohygienu, osprchovať sa, doplniť materiál a zase sa vrátiť do akcie.

Lidovky.cz: Máte čas na nejaký odpočinok aj v priebehu tej akcie?

MK: Kurdi napríklad nebojujú cez noc, pretože na to nemajú vybavenie. Takže sme mali také 12-hodinové "šichty" od 8. alebo 9. ráno do tmy, takže do 17.až 18. večer sa naozaj bojuje. Potom ešte najneskôr do 21. sa ozývajú nejaké výstrely. Potom už sa spí.

Lidovky.cz: Keď Kurdi zastavili postup, spolupracujete teraz len s Iračanmi?

OV: Áno, už sme priamo v Mosule.

Lidovky.cz: Aký je rozdiel medzi taktikou v teréne a teraz v zastavanom Mosule?

OV: Je to husto zastavaná oblasť.

MK: Je to ako obsadzovať Prahu. Nedostatočná koordinácia Kurdov by v Mosule nefungovala.

Lidovky.cz: V Mosule musíte byť neustále v strehu?

MK: Tam sa boj ozýva neustále. Aj keď sme spali v nejakom obsadenom dome, budili nás napríklad v noci, že prišli nejakí civilisti, ktorí potrebujú ošetriť. Že ich trafil ostreľovač, alebo niekde niečo vybuchlo. Museli sme napríklad len v spodnej bielizni rýchlo reagovať.

OV: Hrozná vec je, že rastú počty ranených civilistov. Skôr nám za deň rukami prešlo viac vojakov než civilistov, teraz je to v pomere 60 civilistov na 10 vojakov.

Lidovky.cz: Je to čisto kvôli hustejšiemu osídlenia alebo sa stávajú obeťami islamistov?

OV: Bojovníci IS sa na nich cielene zameriavajú a strieľajú ich. Tiež sú obeťami výbuchov nástražných systémov.

MK: Nikto neberie ohľady. Autá plné výbušnín nabiehajú na ciele bez ohľadu na to, koľko tým trafia civilistov.

OV: Snažia sa vytvoriť čo najväčší strach, čím viac obetí, tým lepšie.

MK: Je nepochopiteľné, keď k nám príde dieťa, ktoré má jednu strelu v hrudi. Je totiž jasné, že naň niekto musí cielene mieriť.

Lidovky.cz: Čo vás najviac prekvapilo, keď ste išli do bojovej zóny?

MK: Že autá, ktoré sme si požičali od pešmergov, nie sú opancierované. Prekvapila nás aj (ne) stratégia kurdských bojovníkov.

OV: Profesionalita ich jednotiek je niekedy celkom úsmevná.

Lidovky.cz: Chcete povedať, že nie sú moc organizovaní?

MK: Nie sú. Ale srdcom sú to bojovníci s veľkou morálkou. Zaskočilo nás, že pri boji v oblasti okolo mesta Basik naša kolóna išla stále dopredu prostriedkom nepriateľského územia, strieľali na nás zo všetkých strán. Keď sme nakoniec zastavili, zistili sme, že sme v prvej línii. Kurdi sa potom rozliezli neorganizovane do všetkých strán, ako rakovina. To nie je úplne taktické pri paľbe zo všetkých strán.

Lidovky.cz: Nechali ste sa teda zaviesť do stredu najťažších bojov a ani ste netušili, že sa to deje?

OV: Jednoducho sme sa držali ich "prevozovej" sanitky.

Lidovky.cz: "prevozová" sanitka?

MK: Pri ofenzíve mali len sanitky s vodičom. Nosidlá, pár obväzov a tým to končí. Žiadne prístroje rýchlej pomoci.

Lidovky.cz: Pešmergovia v bojovej línii nemali žiadnyche svojich zdravotníkov ani poriadne vybavenie?

MK: Vyslovene nie. My máme svoje vybavenie, ale toho tiež nie je moc. Iba všetko, čo je potrebné na základné úrazy, strelné zranenia, amputácie, zabezpečenie dýchacích ciest. Nie sme ako v seriáli MASH, kedy dovezú ranených do stanu.

OV: V ideálnom prípade sa nachádzame nie úplne v prvej línii, ale niekde kúsok za ňou. Našou úlohou v akcii je zastaviť krvácanie a pripraviť ranených pre prevoz. Potom je to ešte polhodinu sanitkou do stredísk pripravených na zložitejšie zdravotné úkony. Odtiaľ potom ranení cestujú ďalšie dve hodiny do nemocnice.

Lidovky.cz: Ako ste s pešmergami komunikovali v bojových situáciách, kedy sa bolo potrebné rýchlo a operatívne dohodnúť? Aj vzhľadom na to, že podľa vašich slov boli sami zle organizovaní.

OV: Fungovali sme hlavne ako samostatná jednotka. Inak máme svoje tlmočníkov a občas velitelia hovoria anglicky.

MK: Ale najdôležitejšie bolo povedať, kto sme, náš názov, a vysvetliť, kde presne sa v poli nachádzame, aby tam mohli nosiť ranených. Ani to ale niekedy nestačilo.

Lidovky.cz: Máte príklad, kedy tá komunikácia zlyhala?

MK: Stalo sa napríklad, že prichádzal v aute plnom výbušnín samovražedný útočník a všetci sa otočili na útek, aj autá, tanky, delá. Kurdi fungujú totiž na takejto davovej psychóze. Jeden začne kričať, utekať alebo strieľať a všetci to začnú opakovať.

OV: Bohužiaľ nefunguje pravidlo "bez rozkazu nevystrelíš", niekedy si každý robí, čo chce.

Lidovky.cz: Obrátilo sa to niekedy nechtiac proti spolubojovníkom?

OV: Mohlo sa to stať.

MK: Raz sa ku kolóne znenazdajky z púšte začal rútiť biely bavorák. Všetci začali kričať a otáčať sa s guľometmi na korbách proti nemu. No a v bavoráku sedelo sedem pešmergov, že sa idú pridať k útoku, že to nestihli ráno. Niekedy jednoducho nemajú pud sebazáchovy, všetci boli pripravení ich rozstrieľať. Inokedy sme sa cez noc táborili v údolí medzi dvoma nepriateľskými dedinami. Uprostred noci prišiel generál s televíziou, kde v živom vstupe hovoril, ako budú postupovať. A samozrejme si k tomu zapli obrovské reflektory. Úplne jednoduché ciele pre IS.

Lidovky.cz: A bojovníci IS toho neboli schopní využiť?

OV: Oni sú na tom podobne ako kurdská armáda. Vzbudzujú rešpekt, ale väčšina z nich nie sú vojaci.

MK: Samozrejme majú šikovných ostreľovačov i ďalších špecialistov. Ale niekoľkokrát sme sa dostali do situácie, že na nás strieľali z mínometu z niekoľkých strán, ale netrafili. Keby boli dobrí, všetkých by nás pozabíjali. Keď trávite celý deň na jednej pozícii, nie je možné, aby vás dobrí minometníci nezamerali.

OV: Navyše Kurdi majú všade strašne veľa vlajok, preto sú vidieť na stovky metrov, takže dobrí protivníci by ich rýchlo zamerali.

Lidovky.cz: Aký je rozdiel v prístupe irackej armády oproti pešmergom?

MK: Prvý rozdiel je, že sú skutočne organizovaná armáda. Majú dobré vybavenie. Vozidlá majú silné pancierovanie. Profesionalita je zrejmá. Navyše sú vycvičení Američanmi. Čistia dom od domu, ako ich naučili. Kurdi by prešli hlavnú ulice, povedali, že nikde nikto nie je, zapichli vlajku na námestí a prehlásili by mesto za obsadené.

OV: V jednom meste sa stalo, že sa šiel fotiť vysoký dôstojník s miestnymi, objal sa s civilistom a ten sa v tú ranu odpálil.

Lidovky.cz: Je vidieť rozdiel aj v tej zdravotníckej pripravenosti?

MK: Iracká armáda má svojich zdravotníkov a vždy k dispozícii niekoľko sanitiek. Keď je potrebné, vozidlá zatvoria z oboch strán ulicu a medzi nimi pracujú zdravotníci. Navyše desať alebo pätnásť vybraných ľudí má vždy za úlohu chrániť zdravotnícky tím. Tiež môžeme používať ich vybavenie, ktoré je na vysokej úrovni. Prekvapilo nás aj to, že vôbec nerieši, kto je sunnita, šiit, kresťan, všetci sú jedna armáda, držia spolu. Zdravotníkom zvážajú aj všetkých civilistov z okolia.

Lidovky.cz: Mohlo sa stať, že sa vám medzi civilistami do rúk dostali bojovníci IS alebo ich sympatizanti?

OV: Je to možné, ale nevedeli sme o tom.

MK: Keď tam civilisti žili dva roky, dá sa predpokladať, že medzi nimi boli sympatizanti. Napríklad niektorí telefonovali džihádistom, že sú tam a tam medzi irackými vojakmi a hneď na to na nás zaútočili. A strieľali oveľa šikovnejšie a presnejšie než proti Kurdom, na čo sme neboli zvyknutí a museli sme sa často presúvať. Potom sme len videli, že strely trafili miesto, kde sme pred chvíľou boli. Celkovo sú v Mosule šikovnejší. Napríklad si sami stavajú drony alebo pancierujú autá.

Lidovky.cz: Dá sa odhadnúť, kto je sympatizant a kto nie a predísť takýmto útokom?

MK: Denne utekajú stovky až tisíce civilistov, takže sa medzi nimi nedajú vytipovať.

Lidovky.cz: Koľko vás je celkom v tíme?

OV: Slováci sme traja a k ​​tomu máme dvoch Američanov.

Lidovky.cz: Ako ste sa s nimi zoznámili?

OV: Oni tam pôsobili už pred tým. "Západniari" okolo neziskoviek v Iraku držia spolu a často sa stretávajú.

Lidovky.cz: Koľkokrát ste už v Iraku boli?

MK: Štyrikrát. Ešte pred začiatkom septembrovej ofenzívy sme tam boli, aby sme sa nastavili na nejaký systém. Idea bola taká byť vždy mesiac tam a mesiac doma. "Naši" Američania sú tam skoro stále, za celý čas boli doma na jeden mesiac.

Lidovky.cz: Máte vo svojej výbave zbrane?

MK: Myslíte toto? Nie, vždy postupujeme s ozbrojenými zložkami, ktoré sa o našu bezpečnosť postarajú.

Lidovky.cz: Museli ste s vojakmi absolvovať nejaký špeciálny výcvik, ako sa správať pod paľbou?

OV: To nikto neriešil. Mali sme tie vedomosti, ktoré sme si priviezli.

MK: Naši americkí kolegovia majú vojenský výcvik, jeden je bývalý mariňák, ktorý prešiel Afganistanom. Fotograf Jorge bol tiež v Afganistane. Takže sme sa od nich naučili a nechali sme si vždy poradiť.

Lidovky.cz: Máte v pláne rozširovať svoj tím?

OV: Máme, ale pomaly. Zatiaľ na to nemáme prostriedky, aby sme sa rozšírili napríklad o 10 ľudí.

MK: Navyše chceme, aby všetci boli preverení, že zvládnu ťažké podmienky. A boli schopní riskovať aj život. Nechceme robiť vojnovú turistiku, aby nám niekto zavolal s tým, že je bývalý vojak, má tri kurzy a chce robiť zdravotníka. My sami navyše musíme vedieť, s kým tam ideme, pretože v niektorých situáciách sa môžeme spoľahnúť len na seba navzájom. Druhá vec je, že závisíme na financiách, od jednotlivcov aj firiem.

Lidovky.cz: Prispieva vám napríklad ako neziskovej organizácii aj slovenský štát?

MK: Nemáme žiadne granty, ale chceme na nich v blízkej dobe pracovať. OSN nám pomáha čiastočne materiálno, dostávame od nich obväzy, pár kartónov rukavíc a podobne.

OV: Potom máme súkromných ​​darcov, napríklad zo Švédska, ale aj verejnú zbierku. Z toho to nejako "lepíme". Stále bojujeme s financiami a snažíme sa fundraisovať, ako je to možné. Nerobíme to pre zisk.

Lidovky.cz: Ostatne ste nezisková organizácia.

MK: To áno, ale veľa ľudí nám písalo, že sa k nám chceli pridať a mysleli si, že dostanú 300 dolárov na deň.

Lidovky.cz: Kedy sa tam chystáte znova?

OV: V januári pôjdeme obaja. Ja (Oliver Valentovič - Pozn. Red.) tam teraz za niekoľko dní poveziem materiál pre detských pacientov. Pôvodne sme totiž nepočítali, že ich bude toľko.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.