Po piatich rokoch od podpisu Rímskeho štatútu sa Medzinárodný trestný súd (ICC) môže pustiť do práce po tom, ako sa včera funkcie prokurátora ujal Luís Moreno Ocampo. Teraz už nič nestojí ICC v ceste, aby začal súdiť jednotlivcov za zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny, nech už k nim došlo kdekoľvek. ICC je prvým permanentným tribunálom zaoberajúcim sa zločinmi proti humanite, na rozdiel napríklad od Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY), ktorý súdi výlučne skutky spáchané v uplynulom desaťročí na Balkáne.
Americká výnimka
Väčšina krajín sveta si od ICC veľa sľubuje. Odteraz by už nijaký ohavný zločin nemal zostať nepotrestaný. Ako to už býva, vždy existuje nejaké "ale". V tomto prípade platí pre amerických občanov. Spojeným štátom sa totiž minulý týždeň podarilo v Bezpečnostnej rade OSN už po druhýkrát získať ročnú výnimku, na základe ktorej občania USA nebudú spadať pod jurisdikciu svetového tribunálu.
Hoci bývalý prezident Bill Clinton v roku 1998 podpísal Rímsky štatút o vytvorení ICC, George W. Bush po svojom nástupe do funkcie podpis USA stiahol a dal najavo, že Washington tribunál nemieni akceptovať. USA tvrdia, že ich vojaci a velitelia nasadení v mierových a iných misiách v rôznych končinách sveta by sa mohli stať terčom účelových a vykonštruovaných žalôb. OSN dali ultimátum - buď ustúpi, alebo USA stiahnu svojich vojakov z jej misií. Zatiaľ čo Američania získali ročný "odklad", nepoľavujú v úsilí uzatvoriť so signatármi Rímskeho štatútu bilaterálne dohody, že nebudú vydávať občanov USA haagskemu tribunálu. Spojeným štátom sa doteraz podarilo v tomto smere presvedčiť 37 krajín, medzi nimi Rumunsko, Albánsko či Bosnu a Hercegovinu. So žiadosťou sa USA obrátili aj na Slovensko, ktoré zatiaľ nepovedalo ani "áno" ani "nie". Situácia Slovenska, ale aj ďalších postkomunistických krajín, ktoré sa stanú členmi NATO a EÚ, je zložitá. V prípade, že Američanom nevyhovejú, môžu prísť o vojenskú a finančnú pomoc USA. Keď sa tlaku podvolia, pohnevajú si zasa EÚ a jej členské štáty, ktoré sa najviac zaslúžili o vznik ICC.
Strach z Belgicka?
Američanom však neleží v žalúdku len haagsky tribunál. Belgicko totiž nečakalo až vznikne nejaký globálny tribunál a už v roku 1993 prijalo vlastný zákon o univerzálnej právomoci, ktorý umožňuje tamojším súdom zaoberať sa zločinmi proti medzinárodnému humanitárnemu právu. Takto sa v uplynulých rokoch v Belgicku uskutočnili napríklad procesy s osobami obžalovanými z vojnových zločinov spáchaných počas občianskej vojny v africkej Rwande. A podobný osud by mohol čakať kohokoľvek, amerických občanov nevynímajúc. Belgické súdy medzitým prijali žaloby na viacerých vysokých predstaviteľov USA - od exprezidenta Georgea Busha staršieho, cez súčasného ministra zahraničia Colina Powella až po viceprezidenta Dicka Cheneyho. V polovici mája akceptovali žalobu na vrchného veliteľa amerických síl v Iraku a v Afganistane Tommyho Franksa. Trestné oznámenie na Franksa podal jeden bruselský advokát zastupujúci 17 Iračanov a dvoch Jordáncov, ktorí generála obviňujú zo spáchania vojnových zločinov, lebo nariadil použitie trieštivých bômb a útoky na zdravotnícke zariadenia. Belgická strana oznámila, že tieto žaloby postúpi americkej justícii v súlade s novelou, ktorú Brusel nedávno prijal na nátlak USA a Izraela. Podľa nej môže belgická justícia žalobu odmietnuť a po preštudovaní ju postúpiť domovskej krajine žalovanej osoby a to bez záruky, že táto krajina bude v pojednávaní pokračovať. Američanom to však nestačí a v závere minulého týždňa to dal otvorene najavo minister obrany Donald Rumsfeld počas schôdzky ministrov obrany Severoatlantickej aliancie v Bruseli. Rumsfeld pohrozil, že ak Belgicko inkriminovaný zákon nezruší, USA sa zasadia o premiestnenie sídla NATO do nejakej "bezpečnejšej" krajiny, pretože americkí vojenskí a politickí predstavitelia za súčasnej situácie nemajú istotu, že nebudú "obťažovaní belgickými súdmi, ktoré sa zaoberajú nepravdivými obvineniami". Stíhanie amerických predstaviteľov označil za "absurdné". Belgičanov tento útok prekvapil. Mysleli si, že novela zákona, ktorú s USA konzultovali, problém urovnala. "Nemohli sme spraviť nič lepšie," povedal belgický minister zahraničia Louis Michel. Premiér Guy Verhofstadt pripomenul, že o zmene sídla NATO nemôžu rozhodnúť len Američania, ale všetkých 19 členských štátov. Napriek tomu belgickí predstavitelia neberú americké hrozby na ľahkú váhu. Projekt vybudovania nového sídla NATO, ktoré sa má začať stavať v roku 2005 a bude stáť 480 mil. eur, by mohol byť ohrozený. A s ním nielen prestíž krajiny, ale aj tisícky pracovných miest. Reakcia belgických médií na Rumsfeldove slová bola takticky umiernená. Zatiaľ čo väčšina sa postavila na stranu belgickej vlády, ale zároveň sa vyhla útokom na USA, flámsky denník napísal: "Kto sme, aby sme sa povyšovali na svedomie sveta? Prestaňme súdiť ostatných, sústreďme sa na spoluprácu s Medzinárodným trestným súdom."
Boj o ICC i OSN
Ako vidno, otázka globálnej spravodlivosti sa stala ďalšou kontroverznou témou medzi transatlantickými spojencami. Pritom obe strany pri obhajobe svojich stanovísk používajú rovnaké východiská: mnohé systémy a inštitúcie, ktoré boli doteraz dobré už nevyhovujú novým podmienkam globalizovaného sveta. Krvavé konflikty na sklonku 20. storočia na Balkáne, ale i v Afrike ukázali, že medzinárodné spoločenstvo sa zločinmi proti ľudskosti začína zaoberať oneskorene a nemá potrebné páky, ako potrestať vinníkov. Preto je dobré mať permanentný tribunál, ktorého práca nebude ničím obmedzená. Spojené štáty sú zasa znechutené pomermi v Organizácii Spojených národov, kde dospieť k naozaj užitočnému konsenzu je niekedy nemožné. Ukázala to aj iracká kríza. USA, ktoré súčasný svet sám odsúdil do úlohy "svetového žandára" sa, pochopiteľne, na multinárodné a globálne organizácie pozerajú s nedôverou.
Európa i Amerika majú teda na globálnu spravodlivosť odlišné pohľady. Ak namiesto diskusie prídu na rad hrozby a ignorácia, môže byť ICC ďalším klincom do rakvy už aj tak oslabeného transatlantického spojenectva.