Keď človek príde do psychiatrickej nemocnice, čo vidí? Ľudí, ktorí sa kníšu a niečo mrmlú, ďalších, ktorí kričia, iných, ktorí sú agresívni?
To už neexistuje. Kedysi bola psychiatria oddelenie, kde sa naozaj kričalo, kde si ľudia nahlas rozprávali sami pre seba, boli zjavne mimo reality. Dnes vďaka pokroku vo farmakologickej liečbe a inému prístupu k pacientom nič podobné na psychiatrických oddeleniach už nevidieť.

Téma

​Je povolanie psychiatra nebezpečné? Stáva sa, že pacient lekára napadne?
Existuje mýtus, že duševne chorí sú násilní a nebezpeční. Pacienti však reagujú strachom na domnelé nebezpečenstvo, ktoré môže byť dôsledkom bludu alebo halucinácie. Vo všeobecnosti sú duševne chorí menej často agresívni ako zdravá populácia. Ale, samozrejme, môže sa stať, že sme terčom útoku. Mal som veľmi milého, dobrého kolegu, ktorý mal výborný prístup k pacientom. Išiel po chodbe okolo pacienta, s ktorým mal veľmi dobrý vzťah, no naraz mu dal pacient takú ranu päsťou, že mu zlomil čeľusť. Zrejme pod vplyvom halucinácie. V dávnej minulosti som tiež dostal facku od pacienta, pacientka na mňa z prvého poschodia vyliala šerbeľ plný moču, dementní pacienti, ktorí bývajú veľmi nepokojní, ma opľuli. Niekedy sa dá zo správania pacienta odčítať, že niečo prichádza, ale stane sa, že to nie je možné odčítať. Pacient reaguje na domnelé ohrozenie tak, že sa bráni, a na agresiu reaguje agresiou. V nemocniciach preto najviac ohrozovali agresívnych ošetrovateľov, tí boli najčastejšie zranení. Malá 50-kilová sestrička si s pacientom vedela poradiť skôr ako agresívny ošetrovateľ.

Sú nejaké zásady, ako sa vyhnúť telesnému kontaktu?
Sú, keď sedíme oproti sebe, ako my dvaja teraz, pre psychiatra je to zlá pozícia, lebo si pozeráme z očí do očí, čo môže vyvolať agresiu a pacient môže zaútočiť. Preto je lepšie sadnúť si vedľa pacienta a ak u neho vidieť agresiu, psychiater sa mu nepozerá do očí a pacient necíti ohrozenie.

Báli ste sa niekedy niektorého pacienta?
Áno, raz mal bývalý sovietsky vodca Brežnev rokovania vo Viedni. Mal som nočnú službu a policajti mi doviezli pacienta v putách, ktorého chytili, keď sa snažil prejsť cez hranice do Rakúska. Chlap skoro taký vysoký ako ja, ale dvakrát silnejší, svalnatý. Nebolo s ním možné nadviazať kontakt, veľmi ťažko odpovedal na otázky, ale sám si stále rozprával. Ja som pacientov zásadne vyšetroval bez pút a policajtov som posielal von. Jeho doviedli štyria, povedal som – dolu putá a von.

Išli?
Najskôr protestovali, ale išli. Chlap deklamoval básnickým štýlom, že „zem už stydne, zem už stydne, koniec sa blíží“, sedel som za stolom, a on neustále chodil a rozprával. Urobil som chybu, že som sedel za stolom, lebo psychiater nikdy nemôže mať zatarasenú cestu k úniku. On odrazu vzal veľké sklené ťažidlo, napriahol ruku, a vtedy som sa bál, že hodí a zasiahne ma. Mal som naozaj strach, lebo keby chcel, mohol by ma zabiť. Zostal som sedieť, postupne sa mi podarilo zvládnuť ho. Ukázalo sa, že si myslel, že prichádza koniec sveta a chcel to ísť povedať Brežnevovi do Viedne, aby zachránil svet.

Najväčšia zbraň psychiatra je slovo?
Áno, z veľkej časti je liečenie o reči a o kontakte.

Vy ste odišli v roku 2006 pracovať ako psychiater do Anglicka, do mesta neďaleko Londýna, a zostali ste tam deväť rokov. Vedeli ste tak dobre aj s prízvukom po anglicky?
Slovanského prízvuku sa nedá len tak zbaviť, hlavne nie vo vyššom veku. S angličtinou som nemal problémy, ale nežil som predtým v Anglicku, ovládal som dobre takú medzinárodnú angličtinu z konferencií, zo stretnutí. Na odborných konferenciách nebol problém, ale keď som prišiel do Anglicka a začali ku mne prichádzať pacienti s rôznymi lokálnymi dialektmi a prízvukmi, plus mnohí pod vplyvom liekov nezreteľne šušľavo artikulovali, bolo to sakramentsky ťažké.

Ako ste to riešili?
V bežnom styku si neuvedom...