Budíček krátko po piatej a cesta do Holíča. Dnešok bude iný ako zvyčajne. Strávim ho vo fínskej firme Ruukki, ktorá na Záhorí už päť rokov vyrába oceľové kabíny. A moje „ruky v Ruukki“ by som mal využiť aj inak, než na ťukanie do klávesnice. V očakávaní ťažkej manuálnej práce teda vyrážam, spoločne s kolegom – fotografom, smerom k západnej hranici Slovenska.
Vyše polhodinové meškanie spôsobené blúdením holíčskymi cestami nebude dobrou vizitkou pri nástupe do jednodňovej novej práce. Nuž, stávajú sa aj horšie veci. Brány firmy prekračujem tesne po deviatej ráno. „Á, tu ste, už vás čakajú,“ privíta ma sympatický vrátnik. Do ruky mi vtlačí preukaz „Návšteva“ a šup ho do roboty.
Dôkladné inštrukcie
Teda, najprv ma čaká školenie BOZP. Vo firme, kde sa „maká“ pri výrobe montovaných kabín, bude asi málo odlišné, než u nás v novinách – hovorím si v duchu kráčajúc do zasadačky. Aj je. A v prvom rade dlhšie. „Zvyčajne to stihneme do troch hodín,“ uvíta nás školiteľ a bezpečnostný techniky firmy, pán Púčik. Našťastie, stíhame to za necelé hodiny. V trojici, okrem nášho dvojčlenného „štábu“, aj s novým skladníkom. Naša prítomnosť mu, zdalo sa, na psychickej pohode v prvý deň nástupu do novej roboty nepridala, vyzeral značne nervózne. Zdá sa však, že v Ruukki na heslo „safety first“ dbajú, školenie bolo naozaj poctivé, žiadna pro forma záležitosť. Skladník totiž na konci musel bez okolkov vyplniť test. Prešiel.
Vyzbrojený inštrukciami a základnými informáciami o firme sa presúvam do malej prezliekarne na vrátnici, kde „vyfasujem“ pracovné oblečenie. „Toto je hlavná hala, kde prebieha takmer celý proces výroby kabín okrem lakovania,“ uvádza ma do podniku majster výroby Jan Tuma. „Vyvážame do krajín strednej a východnej Európy, ale s našimi kabínami sa môžete stretnúť aj v prístavoch vo Švédsku Fínsku, Nórsku či USA.“ hovorí. Kabíny z ocele sa uplatnia na vysokozdvižných vozíkoch, žeriavoch či supermarketoch a v logistických centrách. „Využívajú sa dokonca aj v armáde, v ťažko dostupných terénoch“ dodáva majster.
Od zvárania ruky preč
Hlavná hala je plná robotníkov a kabín v rôznom štádiu dokončenia. Všetko je perfektne zorganizované. Chlapi „makajú“, nejde však o žiadnu pásovú výrobu, nevyzerajú vyšťavene. Skôr naopak, robotu im dokonca spríjemňuje hudba. „Prišli ľudia z novín,“ začína sa bleskovo šíriť po hale. Naše maskovanie prezrádza kolega fotograf, s aparátom na krku.
Vchádzame do druhej haly. Zváračskej. „Fotoaparát by ste si radšej mali dať späť do kapsy, mohol by sa poškodiť,“ varuje majster kolegu. Ten odporúčanie bez slova poslúchne. Vedenie redakcie by sa zrejme nepotešilo, keby muselo „zacvakať“ novú fotomašinu v cene Fabie v lepšej výbave. Ja mierne zblednem – predsa len, spojenie „zváračská hala“, spoločne s nevábnym hlukom a dvomi radmi výstražných tabúľ na dverách, vzbudzuje u kancelárskej krysy dostatočný rešpekt.
„Držte sa vo vymedzenom koridore,“ hovorí majster, ukazujúc na dva metre široký žltý pás vedúci stredom miestnosti. Namietať nemám dôvod. Rýchlo si nasadzujem ochranné okuliare a mysľou mi bežia historky o tom, ako pohľad na plamene a zváračské iskry ničia zrak. Vyzerá to, že chlapi, ktorí tu pracujú, sa báť nemusia. Na tvári majú mohutné ochranné štíty. Ich práca je určite najťažšia a vo mne vzbudzuje obrovský rešpekt. „Toto skúšať nebudem,“ hovorím si. Nikto sa mi to, samozrejme, ani nepokúsil navrhnúť. Zvárajúci novinár – to je kombinácia, ktorá normám BOZP učebnicovo odporuje. Hoci nám o nej na rannom školení povedať zabudli.
Podľa majstra trvá zvarenie jednej kabíny 30 hodín, no v blízkej budúcnosti by to radi stíhali za 28. Celý proces výroby zrýchli aj lakovanie v Česku, doteraz totiž každý zvarený skelet putoval kvôli náteru až do Fínska, odkiaľ približne po týždni putoval nazad do Holíča.
Novinár, ruukki preč
Halu opúšťame po pár minútach. Tá prvá, výrobná, je predsa len výrazne menej rizikovým miestom. „OK, odskočím si na obed, vy sa chlapov spýtajte, s čím môžete pomôcť,“ povie mi majster a uteká si naplniť žalúdok. Šéfovi sa neodporuje, poberám sa teda medzi montérov a pýtam sa, ako by som mohol byť nápomocný. Cudziemu elementu v procese výroby (rozumej mne) však príliš nedôverujú, preto sa mi ušli práce ľahšieho charakteru. Pre istotu. Kolegovi pridržím vnútorné obloženie kabíny, potom „zacvaknem“ zväzok káblov dokopy či privŕtam skrutku.
Autá bez kolies
Na moje prekvapenie, kabíny tu „finišujú“ – a nie do hocakej podoby. „Robíme modely s klimatizáciou, rádiom, sedadlá sú odpružené vzduchom,“ hrdí sa majster po návrate z obednej pauzy. A dovolí mi nahliadnuť aj do hotovej kabíny. Od auta až tak ďaleko nemá.
Strojárska misia na Záhorí sa okolo druhej blíži ku koncu. Na vrátnici poctivo vraciame ťažké topánky, plášť i helmu. „A z akých novín to vlastne ste,“ spýta sa pán zo strážnej služby na rozlúčku. Hospodárske, hovorím, a prijímam kompliment o kvalite nášho denníka. Dobre padol – späť do bratislavskej redakcie sa teda vraciam o zážitok bohatší a dvojnásobne presvedčený, že výrobu kabín prenechám v Ruukki tým, čo tomu rozumejú.