Zas je tu jar -- zase sa treba s niekým poriadne vyobjímať. Nemáte poruke nikoho vhodného? Návod, ako to riešiť v takom prípade, obsahuje najkrajšia Jeseninova báseň List matke, ktorú som pre vás preložil.
Starenka, či ešte živá si mi?
Ja som živý. Pozdravujem ťa.
Nech ti tými tmami večernými
do komôrky hviezdy zasvietia!
Píšu mi, že skrývaš trýzeň krutú,
no žiaľ za mnou visí vo vzduchu,
vyzerať ma chodíš na zákrutu
v staromódnom vetchom kožuchu.
A večierkom v modrej tme ťa desí
obraz, čo vždy znova vracia sa --
že v krčmovej bitke ktosi kdesi
fínsky nôž mi vráža do srdca.
Pokoj, mama. Zažeň nočné mory.
Taľafatky. Netreba sa báť.
Nie som ešte taký korheľ, ktorý
zhynie skôr, než navštívi si mať.
Ešte stále nežný som a všetko,
o čom snívam, je len jediné --
ako čím skôr zutekať z tých zmätkov
pod nízky krov v našej dedine.
Vrátim sa, keď na jar za oblokmi
roztvorí zas náruč biely sad.
Len ty -- ako pred ôsmimi rokmi --
na svite ma nesmieš prebúdzať.
Nechaj spať a nevolaj už nazad
nesplnené, dosnívané sny.
Priskoro som v žití začal strácať,
priskoro som býval ustatý.
Modliť sa ma neuč. Neoddá sa.
To, čo bolo, sa už nevráti.
Ty si moja radosť, moja spása,
jediný môj maják hviezdnatý.
Zabudni na svoju trýzeň krutú --
žiaľ za mnou, čo visí vo vzduchu --
a len občas vyjdi na zákrutu
v staromódnom vetchom kožuchu.
Našli ste ten návod? Dúfam, že áno. Jesenin bol básnik, ktorý -- pokiaľ ide o jarné city -- nerobil rozdiel medzi ľuďmi, zvieratami alebo stromami. Nuž, keď nik iný, nech aj vás znova vyobjíma rozkvitnutý biely sad.