Prečo na Slovensku nedošlo k odluke cirkvi a štátu?
- K čiastočnej odluke došlo, cirkvi si svoje záležitosti spravujú samy a ani duchovní nepotrebujú štátny súhlas. Nedošlo však k finančnej odluke. Ekonomická previazanosť cirkví so štátom má historické príčiny, ide najmä o dotačný systém zavedený za Rakúsko-Uhorska a prvej republiky, poštátnenie produktívneho majetku cirkví a následné priame štátne financovanie. Preto nie je jednoduché zmeniť spôsob ekonomického zabezpečenia cirkví.
Čím sa dá vysvetliť, že rímskokatolícka cirkev sa snaží uzatvárať dohody so štátmi?
- Korene diplomacie Svätej stolice siahajú do prvých storočí existencie cirkvi. Pápežskí legáti boli vysielaní, aby zastupovali pontifikov na dôležitých konciloch alebo z iných dôvodov. V súčasnosti má Svätá stolica diplomatické styky s viac ako 160 krajinami. Katolícki veriaci sú na celom svete, preto sa Svätá stolica usiluje upraviť zmluvami postavenie partikulárnych cirkví v krajinách. Ako subjekt medzinárodného práva má snahu upravovať svoje vzťahy k iným štátom, respektíve nadnárodným organizáciám.
Má mať štát vôbec záujem o to, v čo veria občania?
- Veriaci majú právo vyznávať vieru súkromne i verejne. Vytvárajú cirkvi, v ktorých sa združujú, štát im priznáva postavenie právnych subjektov, uznáva ich historické a spoločensko-právne postavenie. Štáty, kde existuje dôsledná administratívna i finančná odluka štátu a cirkví, sú často stavané pred dve koncepcie laicity. Vo Francúzsku možno hovoriť o dvoch súťažiacich koncepciách. "Tradičná" laicita vylučuje z verejnej sféry prejavy náboženstva, čoho dôkazom je boj o pôdu školy. Ide o snahu vylúčiť faktory napomáhajúce komunitarizmu a vytváraniu združení, ktoré by stavali na kritériách iných ako sú republikánske, občianske hodnoty. Podľa druhého, otvoreného konceptu laicity, musí štát dať priestor všetkým názorom prejaviť sa vo verejnej sfére. Na jednej strane je tu snaha postaviť všetky náboženstvá na jednu úroveň tým, že sa všetky ignorujú, na druhej strane nastoliť ich rovnosť tým, že budú všetky rešpektované. Podľa niektorých si dva historické piliere laicity vybrali svoju daň v podobe antiklerikálneho štátu, snažiaceho sa uzurpovať miesto náboženstva v spoločnosti. Iní sa domnievajú, že prevládol druhý prístup, keďže na výkon náboženstva je štát povinný vytvárať podmienky.
Niektorí publicisti a politici sa, teraz napríklad v súvislosti so zmluvou o výhrade svedomia, obávajú zvyšovania vplyvu cirkvi na štát. Sú tieto obavy opodstatnené?
- Existujú prísne odlukové systémy, existujú systémy kooperačné a dokonca systémy vyspelých západných demokracií so štátnou cirkvou. V Európe máme jednu teokraciu, vo svete ich je viacero. Reálny vplyv cirkví na spoločnosť a správu vecí verejných je daný predovšetkým historickým vývojom - v štáte so štátnou cirkvou môže byť tento vplyv reálne aj menší ako v niektorom kooperačnom systéme. Každá krajina môže dojednať zmluvný rámec, ktorý vyhovuje občanom štátu a zároveň ošetrí postavenie špecifických skupín obyvateľstva, veriacich. Dobrá zmluva bude taká, ku ktorej sa dospeje konsenzuálnym rozhodnutím, potom nie je dôvod na obavy.
Kde pramení strach z náboženstva a cirkvi v sekulárnej spoločnosti?
- Sekularizácia je kultúrno-dejinný proces, jednou z jeho charakteristík je odklon od objektívnej duchovnej a náboženskej autority. V tomto procese jednotlivec neraz stráca záujem porozumieť základným ideovým a etickým kategóriám židovsko-kresťanskej tradície, alebo inej. Často radikálne problematizuje vieru a cirkevné inštitúcie a skepticky pristupuje ku všetkému, čo bolo dosiaľ prijímané ako tradícia. Dôraz sa kladie na autonómiu, individualitu, subjektivitu. Náboženstvá zakladajú mravné nároky, ktoré moderný človek pokladá za bremeno, ktorého je ľahšie sa zbaviť ako ho niesť. To sa týka najmä západných spoločností. Vedľa alebo v nich sú iné spoločnosti, kde je náboženstvo všeprestupujúcou skutočnosťou a viera základným konštitutívnym činiteľom jednotlivcov. Mám na mysli muslimské komunity. Čím viac budú náboženstvá vytláčané do privátnej sféry, tým viac budú penetrovať hodnotové zápasy, lebo práve náboženstvá, i keď nielen ony, artikulujú hodnoty, o ktorých konsenze bude potrebné vyjednávať.
Občas sa v médiách objavujú prirovnania KDH k Talibanu. Dá sa vôbec porovnať vplyv náboženstva u nás a v islamských krajinách?
- V islamských krajinách je štátnym zákonom šária, to znamená náboženské právo. Taliban je ešte aj v islamskom svete chápaný ako fundamentalistická entita. Afganistan bol za vlády talibov prísnou teokraciou. U nás nevládnu náboženskí predstavitelia, ani politiku KDH neriadia predstavitelia katolíckej cirkvi. Myslím, že vo väčšine prípadov KDH svoju politiku ani nekoordinuje s predstaviteľmi partikulárnej cirkvi na Slovensku. Vychádza z tradičných, najmä katolíckych hodnôt, ako ostatné kresťanskodemokratické strany vo svete. V otázkach morálky a tradície sa kresťanskodemokratické strany zvyknú prikláňať k oficiálnym stanoviskám cirkevných inštitúcií. Špecifický je spôsob a naliehavosť, s akou tieto záležitosti presadzujú v podmienkach, kde existujú rôzne názory. Nie je dobré stotožňovať politiky subjektov, ktoré presadzujú náboženské hodnoty s cirkvami. I keď cirkvi sa, samozrejme, môžu potešiť, keď sa politickým subjektom podarí nejakú náboženskú hodnotu presadiť. Slovensko však nemôže byť považované za teokraciu, vplyv náboženstva islamských krajinách a u nás je neporovnateľný.