StoryEditor

Karol Čálik: „Nepatrím do 21. storočia.“

10.07.2009, 10:15
Autor:
(dia)(dia)
Galantný, úctivý, usmiaty. Taký je Karol Čálik (62) v súkromí. V divadle má rád pohodu, podporuje mladších kolegov a študentom herectva nechce brať ilúzie o ich neskoršom uplatnení. S našimi čitateľmi ho spája fakt, že pravidelne navštevuje diabetologickú ambulanciu.

Galantný, úctivý, usmiaty. Taký je Karol Čálik (62) v súkromí. V divadle má rád pohodu, podporuje mladších kolegov a študentom herectva nechce brať ilúzie o ich neskoršom uplatnení. S našimi čitateľmi ho spája fakt, že pravidelne navštevuje diabetologickú ambulanciu.

Vy a preventívne prehliadky u lekára. Podobá sa vám niečo také?

U nás hercov je to tak, že nejdeme k lekárovi len tak sami od seba. S výnimkou chrípky, ktorá človeka skosí. Ale len tak si ísť dať zistiť, v akom je človek zdravotnom stave, na to herec nikdy nemyslí. V živote som nešiel k lekárovi, aby som maródoval, ale preto, aby som večer mohol hrať, aby som bol fit. Lekárka ma väčšinou hrešila, či som sa zbláznil, ale herec si nedá povedať. Potom v organizme zostávajú stopy. Ja som hral dokonca s infarktom.

V takom prípade snáď môžete prerušiť predstavenie, nie? Diváci by predsa tolerovali, že vám je zle.

To áno, ale viete, javisko má zázračnú moc. Je to niečo, čo sa nedá pomenovať. Prejdú vás všetky bolesti, všetky starosti a niekedy tam necháte aj zdravie. Ja prosím Pána Boha, nech mi dá ešte toľko zdravia, aby som mohol po tom javisku nielen chodiť, ale i tancovať.

Keď ste nechodili po lekároch, ako ste zistili, že máte vyššiu hladina cukru v krvi?

Ako som spomínal, my herci nemyslíme na to, ako sme na tom zdravotne. Ale potom príde taká udalosť, aká sa prihodila nášmu kamarátovi a kolegovi Paľkovi Mikulíkovi a všetko sa zmení. Vtedy sme sa celá naša herecká generácia poriadne vystrašili a hromadne sme išli k lekárovi. Všetkým nám niečo zistili, každému nejakú zvýšenú hodnotu. V mojom prípade práve cukor. Odvtedy som začal brať vážne toto ochorenie, ktoré prichádza s vekom a stresmi, ktorými sme v našej profesii doslova obhádzaní.

Zmenil sa váš prístup k zdraviu, odkedy ste v evidencii diabetológa?

Začal som byť pozornejší k svojmu zdraviu, aj keď zase nie priveľmi. Nie som ten typ, čo sa o seba stará a pestuje sa. Ale zistil som, že určitým režimom v stravovaní a kondičným pohybom si môžem vylepšiť zdravotný stav do takej miery, že som stále plnohodnotný a v aktívnom pracovnom pomere. Dokonca môžem na javisku tancovať v alternácii s kolegami, ktorí majú o 30 rokov menej ako ja. A to všetko bez nejakých väčších odriekaní. Takže to vystrašenie bolo na niečo dobré.

Ozdravili ste teda jedálniček. Pridali ste aj fyzickú aktivitu, ako lekári odporúčajú?

Pohybu mám dosť v baletnej sále alebo na javisku a niečo prejdem aj peši. Bolo by dobre mať ho ešte viac, ale vystačím si s tým, čo mám.

S telesnou hmotnosťou ste však výraznejšie problémy nemali.

Ale áno, mal som. Podarilo sa mi však schudnúť 6 kíl a hneď sa mi zlepšil cukor aj cholesterol. Moje problémy boli ukryté v nadváhe. Teraz sa cítim dobre, som pohyblivejší. Práve to mi predtým vadilo, že som nebol taký obratný ako mladší kolegovia. Tak som sa zaťal a schudol som.

Nechýbalo vám brucho pri nejakej postave, ktorú stvárňujete?

Aj to sa stalo. Keď sme začali skúšať Fidlikanta na streche, kde hrám mäsiara, režisér Jožko Bednárik si ma pamätal pekne s bruchom. Keď ma potom zbadal schudnutého, bol sklamaný. Musel mi dať vyrobiť brucho pod kostým. Ja som to brucho potajomky zmenšoval.

Na konzeervatóriu učíte nastupujúcu hereckú generáciu. Zmenilo sa vo výučbe niečo oproti časom, keď ste študovali vy?

Základ zostáva, abeceda hereckého kumštu je rovnaká, ale mladej generácii chýbajú príležitosti, ktoré sme my v ich veku mali. Neexistuje film, žiadna televízna tvorba. Mám v divadle 30-ročných kolegov, naozaj dobrých hercov, ktorí v živote nestáli pred kamerou, pretože sa nič nevyrába. Televízia nemá peniaze, od štátu má najmenšiu dotáciu spomedzi okolitých štátov. Tragédia našej krajiny je v tom, že na Slovensku na kultúru nie sú peniaze.

Z vašej hereckej generácie sme odmalička poznali všetkých. K menu sme vedeli priradiť tvár a k tvári meno. Koho si budú pamätať dnešní mladí diváci?

Dnešní herci sú v anonymite. To, čo zviditeľňovalo našu generáciu, už neexistuje. Odráža sa to na kultúrnosti národa. Ľudia si zvykli sledovať všelijaké telenovely, uspokojujú sa radšej s umeleckým málom, než aby sa cez náročnejšie projekty učili vnímať svet. Je to smutné. Mňa susedia na chate prosia o to, aby som im doniesol fotografie hercov, ktorých poznajú len podľa hlasu z dabingu. Chcú vedieť, ako vyzerajú.

Študenti herectva sa za týchto okolností môžu na školu rovno vykašľať. Bavíte sa s nimi o tej žalostnej situácii v kultúre?

Mám im hneď v prvom ročníku povedať, že nemajú šancu uplatniť sa? Že sa redukujú súbory, divadlá majú obmedzené kapacity a nie sú peniaze na kultúru? Mladým nemôžem zakázať študovať herectvo. Je mi ľúto najmladšej generácia, ktorá ide študovať s určitými ilúziami, s tým, že chcú hrať. Herec môže byť hercom, len ak má kde prevádzať svoje remeslo. Keď nedostane príležitosť, nemá to význam.

Vaše deti mali vďaka vám k divadlu blízko, napriek tomu v tejto branži nepôsobia.

Moje deti museli chodiť do divadla, lebo sme ich veľakrát nemali kde nechať. Manželka bola totiž tanečnica. A možno práve preto, že videli, čo to všetko obnáša, čo je to za drinu, tak ani neuvažovali o tom, že by išli touto cestou.

Mali na to?

Dcéra iste, syn vokálne, má dobrý hlas. Ale je z neho inžinier, pracuje v banke a dcéra je manažérka v Amerike. Ako dieťa bola často v komunikácii s ľuďmi, stretávala sa po premiére so skladateľmi, výtvarníkmi, hudobníkmi i politikmi. To ju vnútorne obohatilo.

Nebolo vám ľúto, že v herectve nemáte pokračovateľa?

Nie. Lebo vidím, kam to u nás smeruje. Ja som skôr rád, že ich napĺňa to, čo robia a sú šťastní.

Akú spoločnosť ste spoznávali vy ako mladý?

Za študentských čias ma národný umelec doktor Janko Blaho, môj učiteľ spevu, vodil na stretávky pri vínku s básnikom Jánom Smrekom, maliarom Jánom Mudrochom a ďalšími umelcami. Televízia nebola a tieto pravidelné stretnutia boli pre mňa ako študentíka poučné. Teraz je už menej príležitostí stretávať sa. Kluby vymizli, Klub národného divadla, kde sme sa kedysi všetci stretávali, neexistuje. Spoločnosť si neuvedomuje dôležitosť slovenskej kultúry. Cez čo sa prezentuje identita národa? Cez kultúru. A tá je na chvoste záujmu. O chvíľu sa Slováci v Európe rozplynieme.

Tento rok ťaháte pracovne bez prestávky. Ešte aj v lete, cez divadelné prázdniny, ste mali v diári Letné shakespearovské slávnosti.

Aj lekári mi vyčítali, že neoddychujem. Ale 3 týždne pred smrťou Mariana Zednikoviča som mu sľúbil, že účinkovanie v hre Sen noci svätojánskej zoberiem. Keď som si potom uvedomil, čo to bude pre mňa znamenať, keďže od 1. augusta budem na Novej scéne skúšať Fidlikanta na streche a nebudem mať vôbec dovolenku, mal som chvíľu zajačie úmysly. Ale keďže som to svojmu dobrému kamarátovi sľúbil za jeho života, nedalo mi tento sľub nedodržať. A tak som si povedal, že tieto prázdniny venujem pamiatke Mariana Zednikoviča, „otca“ Bratislavských shakespearovských slávností.

Keď teda raz za čas oddychujete, kde a ako?

Najradšej odskočím na chatu do Sološnice. Teším sa na huby a priateľov, ktorí uvažujú úplne nad inými vecami. S nimi všetko nechám za sebou a úplne vypnem. Žijem tými ich problémami a vyvetrám si hlavu. A nedeľu po hlavnej svätej omši relaxujeme spoločne v krčme. Ale na pravé poludnie sme už všetci doma.

Vraj vás možno stretnúť v lese s puškou v ruke. Je to pravda?

Veľmi som túžil byť raz poľovníkom. Nikto v rodine ním nebol, ja som o tom sníval cez literatúru, ktorú som ako chlapec čítal. Keď som potom prišiel na VŠMU, mojím pedagógom bol Števo Kvietik a ten ma zobral na jednu poľovačku. On strieľal na zajace a ja som mu nabíjal dve flinty. Vystrieľal asi 600 nábojov, toľko bolo vtedy zajacov. Mňa boleli ruky od zalamovania pušky a on mal modré plece z toho, koľko strieľal. To bol krôčik k tomu, aby som sa prihlásil do kurzu. Potom som čakal, kde sa dostanem do poľovného združenia. Herci a umeleckí pracovníci z Bratislavy mali s trenčianskymi milicionármi kedysi poľovnícke združenie. Ja som sa tam dostal po smrti svojho kolegu Ivanka Mistríka.

Na čo ste poľovali?

Na všeličo. Na jar sa zráta stav zveri a podľa zásluh, aktivít v poľovníckom združení vzniká nárok na odstrel zveri. Nie všetci však pochopia, že ja môžem byť celý deň v lese a nemusím nič streliť. Len pozerám, chodím si, žijem v tej chvíli lesom. Úplne vypnem.

Pri filme či divadle sa dá všeličomu priučiť. Stepovanie, žonglovanie, strieľanie, jazda na koni. Osvojili ste si aj vy nejaké zručnosti?

O hercoch sa tvrdí, že by dokázali robiť každé povolanie. Ja som sa stretol s mnohými profesiami, ktoré som musel zahrať. Je to taká danosť, všestrannosť, že herec je schopný adaptovať sa na hocijaké remeslo. Z toho, že vie zahrať všetko, potom žije celý život. Ako hovorí Stano Dančiak, vie zahrať aj čajník s horúcou alebo studenou vodou. Od začiatku takto cepujeme mladých adeptov herectva, aby cez svoju predstavivosť dokázali stvárniť aj neživý predmet.

Čo z dnešného manažérskeho sveta by ste nemohli robiť? Čo by vás ubíjalo?

Ja nepatrím do 21. storočia. Patrím na prelom 19. a 20. storočia, preto sa strašne dobre cítim v starožitníctve. Tam chodím relaxovať, nadýchať sa atmosféry toho starého. Patrím do starožitností. Počítač som kúpil pre manželku, práčku viem len vypnúť a mikrovlnku síce obslúžim, ale k moderným technológiám neinklinujem. Aj filmová produkcia dnes ponúka plno technických efektov, veľa prestrihov, všetko lieta, hýbe sa, vybuchuje.

Sú herci milovníci, zločinci, princovia, vrahovia. Vás diváci poznajú ako večného vtipkára. Ako sa vidíte vy?

Pokiaľ si ešte z detstva v rodnej Trnave pamätám, inklinoval som k niečomu, čo s veselosťou a humorom súvisí. Vždy sa o mne hovorilo, že som pre každú srandu a sprevádzalo ma to celé detstvo. Bola to taká moja visačka, že rád srandujem. Je to v mojom natureli, preto ma režiséri využívajú a obsadzujú tým smerom. Je to síce trochu zaškatuľkované, ale hral som aj dramatické a záporné postavy. A veľmi rád.

Očakávajú ľudia od vás aj v súkromí kopec srandy?

Niekedy je to tak, že v spoločnosti nasilu chcú, aby som ich zabával. Lenže ja tiež niekedy potrebujem mať svoj pokoj a som radšej, keď ma zabávajú iní.

Čo vás dokáže pobaviť?

Keď sa niekto dokáže pozerať na svet s takým nadhľadom, že aj vážne veci vyzerajú veľmi komicky. To môže byť zábavné, len to treba vedieť.

Je niečo, čo by ste si rád zahrali? Na čo doteraz nebola príležitosť?

Viem sa nadchnúť pre každú postavu, ktorú dostanem. Nezapodievam sa tým, čo by som si rád zahral. Čo príde, to zahrám. Ale všeličo sa mi spĺňa. Pred 40 rokmi som vo Fidlikantovi na streche hral mladého Feďku, teraz tam hrám starého mäsiara. Budúci rok máme premiéru West Side Story, kde som pred 40 rokmi hral mladého zurvalca. Teraz sa mi možno ujde už len niektorý z tých starých. V druhom inscenovaní My Fair Lady som si chcel zahrať Doolittla a pošťastilo sa mi to. Nedá sa povedať, že by som mal nesplnené želania.

Vedia vaši mladší kolegovia, že ste kedysi hrali ich postavy?

Vedia a majú z toho trošku mindrák, pretože ich sledujem, ako to hrajú. Ale ja som dobrý kolega. Ja im fandím. Som rád, keď je pri skúšobnom procese dobrá atmosféra. Som skôr ten, ktorý dáva dohromady, než ten, čo rozbíja.

(jk)

foto: Ivona Orešková

Zverejnené v časopise Diabetik 5/2007

01 - Modified: 2023-12-20 13:52:00 - Feat.: - Title: Správne liečení diabetici si počas Vianoc môžu dovoliť vyprážaného kapra 02 - Modified: 2024-03-25 14:27:31 - Feat.: - Title: Seniori s diabetes mellitus 03 - Modified: 2024-01-29 12:32:36 - Feat.: - Title: Žijete ZDRAVO? Otestujete sa! 04 - Modified: 2024-03-26 08:46:24 - Feat.: - Title: Depresia a rozvoj cukrovky 05 - Modified: 2024-03-26 12:54:02 - Feat.: - Title: Dá sa cukrovky raz a navždy zbaviť?
menuLevel = 2, menuRoute = dia/rozhovor, menuAlias = rozhovor, menuRouteLevel0 = dia, homepage = false
28. apríl 2024 00:57