Má tridsať rokov a splnil sa mu sen - živí sa písaním. Nedávno vydal svoj tretí román, jeho knihy sa úspešne predávajú na Slovensku, v Česku aj Nemecku. A to aj preto, že propagovanie kníh považuje za prirodzené. Spisovateľ Michal Hvorecký.

Kedy ste si uvedomili, že literatúra sa kupuje na trhu za peniaze, respektíve, že knihy treba predávať, pričom tovar, ktorý nikto nepozná, nikto okrem pár výnimiek nekúpi?
- Od začiatku som mal pocit, že keď niečo napíšem, tak to treba dostať k čitateľom. Pripadalo mi prirodzené propagovať svoje knihy ľuďom, pre ktorých by mohli azda byť zaujímavé. Keď som začínal písať, slovenská literatúra bola všeobecne vnímaná ako odtrhnutá od reality aj od publika, nudná a čitateľsky nepríťažlivá. Od detstva som nesmierne rád a veľa čítal, ale sám som si ako tínedžer málokedy kúpil slovenský román či zbierku poviedok. Tie knihy na mňa pôsobili neatraktívne a staromódne svojím obsahom aj obalom.

Časť kritiky vám vyčíta niekedy až prehnané PR, pre niektorých je dokonca iba barličkou textu...
- S každou knihou chodím na čítačkové turné, pretože sa rád stretávam so svojimi čitateľmi a počúvam ich názory na svoju tvorbu. Takisto ochotne poskytujem rozhovory a diskutujem s novinármi. Romány Plyš ani Eskorta nemali reklamnú kampaň a napriek tomu sú to moje najlepšie predávané knihy. Kníhkupci majú moje knihy radi a radi ich ľuďom ponúkajú aj predávajú.

Krst Plyšu bol dostatočne medializovaný a pre časť bratislavskej society mal príchuť "dôležitej" párty, na ktorej sa patrí ukázať... Čo teda predáva knihy Michala Hvoreckého?
- Keby čitateľov moje knihy nezaujímali, tak sa nepredajú, ani keby mali opulentnú väzbu a najdrahší kriedový papier. Úspešnosť predchádzajúcich štyroch nie je zárukou úspechu piatej knihy. Zakaždým idem s kožou na trh a riskujem. Literárny trh je plný autorov s jediným hitom, ktorí na chvíľu zažiaria a potom sa nenávratne stratia. Predajnosť novej knihy vám nič a nikto nezaručí. Ja však verím v úspech silného, autentického príbehu.

Komunikujete s celým spektrom médií, od bulvárnejších periodík, až po mienkotvorné denníky. Chodíte so svojimi knihami na turné. Nie je vaše písanie aj o premyslenej marketingovej stratégii a vhodnom načasovaní témy, ktorá akoby zaplnila pomyselnú dieru na trhu?
- Ak má niekto pocit, že na slovenskom knižnom trhu je diera, nech ju zaplní. Keď dopíšem nový román, nevytváram si zložitú marketingovú stratégiu a moje vydavateľstvo nemá stotisíce na reklamu. Keby som písal predovšetkým pre peniaze, tak si už dávno zvolím iné povolanie. Robil som už v živote kadečo. A čo sa týka komunikácie s novinármi - keď ma niekto osloví na rozhovor, tak ho rád poskytnem. Je to moja povinnosť voči čitateľom. A často boli novinári zo spoločenských médií pripravenejší ako ľudia z profesionálnych literárnych časopisov.

Pravdou je, že ľudia z profesionálnych literárnych časopisov vás nemajú príliš v láske...
- Lenže aké sú ich reálne náklady a čítanosť? Zväčša žijú zo štátnych peňazí. Moje knihy si ľudia kupujú zo svojich súkromných. Naozaj by som si negatívnymi recenziami mohol vytapetovať byt. Chápem, že pre mnohých som provokatívna bytosť. Už moja prvá zbierka poviedok sa dobre predávala, dnes moje knihy vychádzajú aj v zahraničí. Prečo práve ja? Prečo nie niekto úplne iný, nejaký o tridsať rokov starší žijúci klasik? Naša literatúra aj kritika je povestná snívaním o tom, čo by bolo keby. Namiesto toho odporúčam sadnúť si za stôl a naozaj písať. Pre mňa je najlepším hodnotením, keď si ľudia z hŕby kníh v kníhkupectve vyberú tú moju, kúpia si ju a prečítajú.

Aj knihy Táne Keleovej-Vasilkovej sa dobre predávajú...
- Áno, vo svojom žánri robí profesionálnu prácu a držím jej palce, hoci jej knihy nečítam. Ja mám iných čitateľov ako ona. V Nemecku, v Rakúsku a vo Švajčiarsku vyšlo asi štyridsať recenzí románu Plyš, z toho vyše polovica pozitívnych. Román tam vyjde aj ako paperback pre masový trh, čo je môj doteraz najväčší úspech. Tamojšie uvažovanie a písanie o knihách je mi bližšie. U nás chýbajú generační kritici s podobou životnou skúsenosťou a príbehom, aký ovplyvnil mňa.

Máte pocit, že naša literárna kritika funguje v zabehaných koľajach?
- Slovenskú literárnu komunitu až na výnimky osobne bližšie nepoznám. Priateľov mám skôr vo sfére hudby, divadla a grafického dizajnu. Vo všeobecnosti však nemám pocit, že by bola mladá literárna komunita zvlášť živá. Zápasí s izolovanosťou, má malé publikum. Ľudia na seba vzájomne píšu oslavné recenzie, na takom pokrytectve sa odmietam podieľať.

Prečo teda začal písať Hvorecký?
- Začal som v pätnástich veľmi živelne. A dodnes ma to baví. Vždy som chcel písať a som veľmi rád, že to môžem robiť, žijem už päť rokov v slobodnom povolaní. Splnil sa mi sen. Neviem, ako dlho mi to vydrží, ale momentálne to tak je. Písanie sa u mňa zrodilo z osamelosti a z vášne rozprávať, čítať a písať príbehy. Písali totiž aj môj starý otec a otec, ale odborné knihy z oblasti ekonómie, matematiky a informatiky, nie beletriu.

Poďme k Eskorte - k vášmu najnovšiemu textu. Môže byť 30-ročný autor dostatočne zrelý na román, hoci vo vašom prípade nebol prvý?
- Určite áno. Pri Eskorte som sa opäť veľa naučil a posunul som sa tematicky novým smerom. Dokážem sa pozrieť na svoju prácu kriticky a uvedomujem si mnohé slabiny predchádzajúcich textov. Stále sa učím, hoci je to moja piata kniha. Eskorta v prvej verzii mala o sto strán viac - tentoraz som si však dal viac času na editorskú a redaktorskú prácu. Mám dojem, že som si to dokázal ustrážiť oveľa lepšie ako pri predchádzajúcej knihe Plyš, ktorú som bral až príliš vážne a jej písanie mi dalo zabrať. Eskorta sa mi písala s ľahkosťou a radostne.

Ak na chvíľu zabudneme, že literatúra je fikcia, čo máte spoločné s hrdinom Eskorty?
- Nepopieram, že v románe je veľa autobiografických spomienok na detstvo v socializme. Tiež mám tridsať rokov ako hrdina, takisto som žil istý čas v Nemecku a veľa som spomínal na to, kedy a kde som vyrástol. Eskorte pomohlo, že som ju písal v zahraničí. Bolo mi smutno za týmto mestom aj za jazykom, preto som v knihe vytvoril typického frustrovaného a osamelého mladého Bratislavčana, ktorý kritizuje všetko a všetkých okrem seba.

Píšete aj o málo beletrizovanej menšine na Slovensku - homosexuáloch a lesbičkách.
- Kniha je určite aj o tom, čo dnes znamená byť mužom. Hlavný hrdina - spoločník stoviek bohatých žien Michal Kirchner si zakazuje lásku. Napokon sa však zamiluje, paradoxne do oveľa mladšej ženy, ktorú spočiatku neznáša. Prekáža mi dnešná mačoidná prezentácia muža, ten mýtus supermuža z reklám, Pána Božského. Je to pseudoideál. V skutočnosti je mužská identita vrátane tej sexuálnej oveľa premenlivejšia a pestrejšia.

Súvisí s tým aj vaša láska k dvom mužom - hoci neopätovaná?
- Iste. Hoci som heterosexuálny muž, v mojom živote sa vyskytli muži, ktorí hrali veľmi dôležitú úlohu. V literárnej oblasti napríklad Egon Bondy, v osobnom živote rovesníci, ktorých som si vážil a ktorí ma niečím inšpirovali a fascinovali. Za totality boli homosexuáli prenasledovanou menšinou, o ktorej sa mlčí - pri hľadaní faktov pre román Eskorta som sa dozvedel, že v socialistickom Československu žilo 40-tisíc utajených homosexuálnych otcov. Práva homosexuálov a lezieb sú potláčané naďalej - pred pár dňami brutálne potlačili demonštráciu za práva gejov v Moskve. Je našou povinnosťou zastať sa ktorejkoľvek menšiny.

Eskorta by mala dostať aj filmovú podobu. Práva odkúpili ľudia z Česka, ktorí stáli za filmami Žralok v hlavě, Smradi či seriálom Letiště. Poznáte už režiséra a prípadné obsadenie?
- V strednej Európe vládne kult režiséra. My chceme najprv vytvoriť kvalitný scenár a potom budeme riešiť réžiu a hercov. Uvažuje sa o medzinárodnej koprodukcii. Naším cieľom je žánrový film pre mladých, značkový milostný príbeh z mesta o nových ľudských vzťahoch v konzumnom svete.

Máte tridsať rokov, vydali ste päť kníh. Plyš dostal podobu divadelného predstavenia a hrá sa v Aréne, Eskorta by mala byť sfilmovaná. Cítite sa úspešný?
- Dosiahol som úspech, na ktorý som hrdý. Všetko som si musel vybojovať sám a veľa som tomu obetoval. Na začiatku ma nikto nechcel vydávať - odmietlo ma sedem vydavateľov. Moje prvé povolanie bolo pomocný kuchár. Umýval som riady, predával som v obchode, lepil som po meste plagáty. Dnes je veľmi príjemné, keď mi v Nemecku platia honoráre za verejné vystúpenia.

Jedno z vašich prvých vystúpení bolo pred mnohými rokmi na Hviezdoslavovom Kubíne. Predpokladám, že zadarmo.
- Samozrejme. To bolo dávno.

Odvtedy ste sa zmenili...
- Áno, som starší. Ale naďalej často vystupujem za symbolický honorár. Najmä na slovenských gymnáziách. Snažím sa všemožne propagovať čítanie kníh, a tým možno neskôr aj ich písanie novými autormi.

Pozitívne zmenili styling?
- Čítanie a písanie - ako hovorí Umberto Eco - je sexi. Neviem si predstaviť, že sa to raz skončí. Nepoznám lepšie povolanie.