Vizitka: Profesor Tomáš Gábriš pôsobí ako vedúci Katedry teórie práva a sociálnych vied na Právnickej Fakulte Univerzity Komenského. Profesionálne sa venuje dejinám práva a patrí medzi najväčších odborníkov u nás a v Českej republike na právne dejiny a historiografiu. Profesor Gábriš patrí medzi najmladších akademikov s profesorským titulom na Slovensku.

Čo majú všetky tieto dátumy spoločné?

Ťažko hľadať nejaké zákonitosti v dejinách, identifikovať opakujúce sa trendy či prvky. Takýto prístup k dejinám v zmysle možnosti odhalenia princípov ich fungovania je dnes zväčša odmietaný. Ak by sme však mali predsa len nájsť spoločného menovateľa v udalostiach uvedených rokov, treba si uvedomiť, že šlo o udalosti a zmeny v rovine politickej, respektíve v rovine s politikou veľmi úzko prepojeného ústavného práva. Vo všetkých uvedených rokoch došlo k zlomovým politickým zmenám, ktoré sa odrazili práve v obsahu noriem ústavného práva.

Všetky tieto roky priniesli pre právo zásadné zmeny. Vnímajú to tak aj historici práva?

Z pohľadu môjho vedeckého a odborného zamerania ako právneho historika, teda historika skúmajúceho dejiny práva, sú však uvedené medzníky nepochybne právnohistoricky významnými – hoci už len z pohľadu zmieneného ústavného práva. Nie nevyhnutne však v každom z uvedených prípadov so sebou museli automaticky priniesť aj zmeny v iných právnych odvetviach, či v iných oblastiach skúmaných historikmi.

Ako sa od seba tieto míľniky odlišovali?

Rozdielností nájdeme pri predstavovaní uvedených udalostí pochopiteľne viacero – už len z toho dôvodu, že napriek populárnemu presvedčeniu, že dejiny sa opakujú, v skutočnosti tomu tak nie je. Každá z politických a ústavnoprávnych zmien spojených s uvedenými rokmi je osobitnou kapitolou v dejinách Československa a Slovenska. Rok 1918 je spojený v prvom rade s rozpadom Rakúsko-Uhorska a vznikom spoločného štátu Čechov a Slovákov, čo po ústavnoprávnej a politickej stránke bol nepochybne obrovský prelom, aký by nikto ešte pár rokov predtým neočakával. Na druhej strane, nasledujúce míľniky sú už spojené s dejinami Československa, a to súvisiace jednak so zmenami ústavnoprávneho postavenia Slovenska v Československu v rokoch 1938 a 1968, alebo so zmenami jeho politického režimu, istým spôsobom zachytenými aj v ústavnom práve, konkrétne v novej ústave z roku 1948. Zabúdať však nemožno ani na „neosmičkové“, a predsa výročie slávené v osmičkový rok 2018, konkrétne 25. výročie vzniku Slovenskej republiky. Tým sa politické a ústavnoprávne dejiny Slovenska a Slovákov zavŕšili v udalostiach porovnateľných s rokom 1918.

Ako tieto udalosti prispeli k formovaniu modernej Slovenskej republiky?

Všetky míľniky predchádzajúce roku 1993 pritom nepochybne prispeli k tomu, čo sa v slovenských dejinách považuje za vrchol a nebodaj až „koniec“ dejín – vznik Slovenskej republiky v roku 1993. Bez vzniku Československa v roku 1918 by Slováci nedostali príležitosť doformovať sa na vyzretý národ s politickými programami autonómie, ktoré sa zhmotnili až v nešťastných rokoch vedúcich k vypuknutiu druhej svetovej vojny. Táto skúsenosť, rovnako ako skúsenosť s vojnovým slovenským štátom, priniesla zasa možnosť sformovania vlastného odboja v podobe Slovenskej národnej rady a Slovenského národného povstania, vedúceho k získaniu osobitného statusu pre Slovensko aj v povojnovom Československu.

Čo znamenal prechod od rakúskej monarchie do novej ČSR z pohľadu práva?

Právo je pomerne konzervatívnym fenoménom a na spoločenské udalosti často reaguje až s oneskorením. V prípade vzniku Československa v roku 1918 tak k podstatným zmenám v rovine práva došlo primárne iba na úrovni politickej a ústavnoprávnej. Išlo najmä o zmenu formy štátu z monarchie na republiku a s tým súvisiace zmeny, kedy sa spoločný štát najprv musel vysporiadať s monarchickými prežitkami. Napríklad, zákonom č. 61/1918 Zb. z. a n., ktorý mimochodom platí až dodnes a v decembri tohto roku oslávi storočnicu, boli zrušené šľachtické tituly a rady. V rovine iných právnych odvetví však vo všeobecnosti nastal naopak zaujímavý jav prebratia pôvodného práva, vďaka ktorému na Slovensku zostalo v platnosti bývalé uhorské právo, a v českých krajinách bývalé rakúske právo. S touto situáciou takzvaného právneho dualizmu sa potom Československo vysporadúvalo až do roku 1950.

Bola zmena práva zásadnou zmenou pre bežného človeka?

V jednotlivých prebraných právnych úpravách pritom k zásadným zmenám v porovnaní s právom spred roku 1918 neprichádzalo, nakoľko už rakúske a uhorské právo konca 19. a začiatku 20. storočia boli pomerne modernými. Vojna a vznik Československa teda nepredstavovali zásah do platného práva, ale skôr „iba“ realizáciu práva národa na sebaurčenie, s požiadavkou vlastného štátu. Teda s požiadavkou rozbitia, resp. opustenia zväzku s ostatnými krajinami Rakúsko-Uhorska. Prvá svetová vojna tu bola vonkajšou okolnosťou, ktorá tento plán spravila aktuálnym a možným.

Prvá svetová vojna zamiešala kartami a podporila snahy národov o samostatnosť.

Bez nej by nedošlo k takému posunu politického myslenia, aby svetové mocnosti akceptovali myšlienku rozbitia Rakúsko-Uhorska. Táto myšlienka sa presadila iba vďaka tomu, že Rakúsko-Uhorsko bolo štátom nepriateľským a v konečnom dôsledku vo vojne porazeným. Predstavitelia jeho národov sa aktívne zapojili do prvej svetovej vojny na strane víťazov vojny. Roky prvej svetovej vojny však pritom zároveň priniesli i „veľkú októbrovú revolúciu“ a na druhej strane jej ukončenie bolo poznačené až príliš striktným zaobchádzaním s porazeným a hospodársky maximálne oslabeným Nemeckom, čo boli prvky, ktoré už predznačili nástup nových politických myšlienok a ideológií, ktoré mali ovplyvniť vývoj Európy v nasledujúcich desaťročiach.

Pokračovanie článku už zajtra na HNonline.