Prvých päť ročníkov nobelovských vyznamenaní patrilo "čistým" ekonómom. Ďalšie sa týkali širších súvislostí, globálnych-metaekonomických aspektov.
Dostali ju dvaja vrstovníci, dvaja čelní predstavitelia dvoch ekonomických škôl -- štokholmskej a rakúskej.
Profesor svetovej ekonómie Gunnar Myrdal (1898 -- 1987), pôvodne právnik, pôsobil ako švédsky minister obchodu, ako výkonný tajomník hospodárskej komisie OSN, bol zakladateľom Inštitútu medzinárodných hospodárskych štúdií Štokholmskej univerzity.
Profesor ekonomiky a štatistiky Friedrich August von Hayek (1899 -- 1992) tiež ako Myrdal, pôvodne právnik, bojoval v prvej svetovej vojne v c.k. armáde na talianskom fronte. Ekonomické a sociálne vedy prednášal po celom svete, bol riaditeľom Österreichisches Institut für Konjunkturforschung. Vo svojom diele "Cesta do otroctva" (1940) analyzoval ideové podhubie totalitných režimov (komunizmus a fašizmus), pričom dospel k názoru, podľa ktorého ich hlavnou príčinou je racionalistická filozofia.
Hayek v zmysle svojej tézy "nikto nemôže byť veľkým ekonómom, kto je len ekonóm" postupne rozširoval sféru svojho záujmu od teórie hospodárskeho cyklu a peňažnej teórie po právne aspekty ekonomického systému a psychologicko-filozofické otázky, týkajúce sa spôsobu, ako fungujú jednotlivci, organizácie a rôzne spoločenské systémy. Jeho analýzy a porovnania životaschopnosti ekonomík a riadenia hospodárskej politiky vyústili do etablovania výskumnej oblasti nazvanej komparatívne ekonomické systémy.
Myrdal prepojil ekonomickú analýzu s demografickými a sociálnymi podmienkami, skúmal strategické faktory úpadku rozvojových krajín. Jeho centrálnym problémom bola otázka rovnosti vo svetovom meradle, ktorú analyzoval z aspektov ekonomicko-finančných, sociálnych, psychologických a politických -- pričom v jadre ju označil za otázku morálnu.
Obaja vedci preukázali dominantný záujem o problematiku hospodárskej politiky vrátane možných zmien v organizačnej, inštitucionálnej a právnej štruktúre spoločnosti. Myrdal bol pritom zástancom radikálnejšej a nekonvenčnej reformy, Hayek hľadal spôsoby posilnenia životnosti liberálne a individualisticky orientovaného spoločenského systému.
Von Hayek kritizoval princípy socialistického hospodárstva, aj keynesianstvo. Jeho filozofia spoločnosti vychádzala z idey spontánneho systému, ktorý vzniká pri vzájomných interakciách slobodných jednotlivcov v procese výmeny a učenia sa. Týmto spôsobom vysvetľoval tvorbu morálnych, právnych, politických a ekonomických inštitúcií, pričom za základný mechanizmus koordinácie ľudských vzťahov považoval trhové ceny. (Hayek bol jedným z mála expertov, ktorý dlho pred rokom 1929 predvídal svetovú hospodársku krízu.) Medzi jeho originálne návrhy patrí zrušenie štátneho monopolu peňazí, ktorý považoval za permanentný zdroj inflácie. V umožnení emisie súkromných bankových peňazí a ich konkurencii videl hlavný predpoklad pre zdravý peňažný systém.
Myrdalov teoreticko-aplikačný dosah bol menej významný ako jeho nobelovského kolegu. Pre zaujímavosť možno uviesť, že Hayekova prednáška pri udelení ceny Trúfalé zdanie znalosti kolovala v Bratislave v osemdesiatych rokoch minulého storočia ako samizdat. V nej stále aktuálne vyzval, aby sme sa "nestali spoluvinníkmi osudovej snahy riadiť spoločnosť a v úsilí ju zdokonaľovať nenarobili viac škody ako osohu. Svoje znalosti musíme využívať nie tak ako remeselník rukou formuje svoj výtvor, ale prispieť ku kultivácii rastu tým spôsobom, že mu poskytneme adekvátne prostredie, presne ako to robí pre svoje rastliny záhradník".