Presnejšie povedané – prvé vety románov a príbehov. Zdá sa, že prvé vety sú takmer nepovšimnuteľné. Každý chce čo najrýchlejšie prejsť k jadru príbehu. Mňa zaujíma začiatok, ktorý sa niečím odomyká. Sú spisovatelia, ktorí by chceli čo najviac dostať do prvej vety.

Napríklad Heinrich Böll: „Bola už tma, keď som dorazil do Bonnu, nútil som sa, aby môj príchod nepodliehal automatickosti, ktorá sa vytvorila za tých päť rokov sťahovania z miesta na miesto: dole po schodoch od nástupiska, hore po schodoch k nástupisku, postaviť tašku na zem, vybrať cestovný lístok z plášťa, zdvihnúť tašku, odovzdať cestovný lístok, kúpiť si večerník, vyjsť von a privolať taxík.“ Niektorí sú, naopak, lapidárni, ako napríklad Richard Bach: „Dnes tu bude.“ Niektoré začiatky sú mysteriózne a vzbudzujú tajomstvo: „Práve v tom okamihu som zazrel kyvadlo“ (Umberto Eco), iné zasa začínajú takmer banálne: „Čo teda ako bude, há?“ (Anthony Burgess, Mechanický pomaranč). Niektoré prvé vety zostávajú v pamäti čitateľov svojou sugesciou: „O veľa rokov neskôr, zoči-voči popravnej čate, plukovník Aureliano Buendia si spomenul na to dávne popoludnie, keď ho otec vzal so sebou a on po prvý raz uvidel ľad“, ako sa to stalo v ságe Gabriel Garcia Marqueza Sto rokov samoty. A Sir Arthur Conan Doyle v Psovi baskervillskom začína takto: „Sherlock Holmes vstával zvyčajne veľmi neskoro, ale dnes už sedel za stolom a raňajkoval.“ Nič nesvedčí o tom, že z neškodnej vety sa vykľuje dramatický triler. Uznávam, že zbierať prvé vety je trochu výstredné, ale je to zaujímavé.