Sú na Slovensku zdokumentované nejaké konkrétne prípady porušovania ľudských práv ľudí s mentálnym postihnutím?
- Takýto prístup je z môjho pohľadu zjednodušený. Konkrétne prípady sú zdokumentované, ale nemá zmysel ich vyťahovať na verejnosť. Slúžia skôr na informáciu odborníkom. Lepšie je hovoriť o oblastiach života, kde dochádza k porušovaniu ľudských práv mentálne postihnutých.
Je to napríklad neinformovanosť pacientov o spôsobe liečby, prípadne o súhlase s liečbou. My ich vnímame ako ľudí, ktorí nemajú pri svojej zníženej inteligenčnej úrovni schopnosť rozhodovať o svojom živote. To však nie je pravda. Každý odborník vie, že demencia má rôzne úrovne a sú ľudia, ktorí dokážu rozpoznať kvalitu svojho života.
Ďalšou skutočnosťou, na ktorej možno zdokumentovať porušovanie práv, je inštitúcia opatrovníctva. Väčšinou sú opatrovníkmi príbuzní pacienta. Avšak v prípade, keď pacient nemá príbuzných, je za opatrovníka ustanovený riaditeľ zariadenia. Myslím si, že je to konflikt záujmov, pretože on zastupuje štát. Túto funkciu by mal skôr vykonávať sociálny pracovník, ktorý v prvom rade zastupuje záujmy pacienta. Rovnako nie sú jednotné kritériá na obmedzenie osobnej slobody, teda umiestnenie v klietkových posteliach. Podobne nie je ujasnené, či sú pacienti informovaní o vedľajších účinkoch liekov.

Niektoré mimovládne organizácie upozorňujú najmä na problematiku zbavenia právnej spôsobilosti ľudí s mentálnym postihnutím.
- Problémom je, že ľudia, ktorí sú umiestnení v ústavoch a dovŕšia vek osemnásť rokov, nie sú automaticky vyšetrení. Stav pacienta sa nevyhodnocuje, ale súd mu určí opatrovníka. Nie je to tak všade, ale väčšinou sa to tak robí. K porušovaniu práv dochádza aj v čisto pragmatickej sfére sociálnych dávok. Opatrovníci často nerešpektujú nároky a potreby svojho klienta.

Je používanie sieťových lôžok, resp. klietkových postelí častým javom na psychiatrických oddeleniach?
- Klietkové postele majú všetky psychiatrické oddelenia. Je veľmi jednoduché povedať, aby sme ich zakázali. Je to však veľmi zložitý problém a nemožno ho riešiť takto jednoducho. Na nedávnej konferencii venovanej tejto problematike sme dospeli k názoru, že sa budeme zasadzovať o zrušenie klietkových lôžok s tým, že sa bude paralelne vyvíjať alternatívna metóda, ktorá bude humanizovať terapiu a ktorá nebude urážať ľudskú dôstojnosť. Vo svete sa vymýšľajú rôzne prostriedky fixácie pacienta, ako sú napríklad kĺbové stoličky. Už len keď sa pozriete na klietkovú posteľ, je to príšerne zmrazujúci pocit.

Ako sa k tejto problematike stavajú lekári?
- Lekári psychiatri sú v dosť zložitej pozícii. Medzi nimi rezonuje názor, že je to najhumánnejší spôsob fixácie. Argumentujú tým, že neurolaktiká a utlmujúce medikamenty alebo napríklad tapacírované miestnosti sú oveľa horšie. Druhá časť lekárov tvrdí, že tieto lôžka sú nehumánne.
Slovensko patrí medzi štyri krajiny z dvadsiatich piatich členských a pristupujúcich krajín EÚ, kde sa používajú klietkové postele. Myslím si, že nie je otázkou, aký druh fixácie sa používa, ale ako to zmeniť. Nehovoríme, že klietkové postele treba zrušiť bez náhrady. Rovnako treba pracovať aj na nastolení zodpovednej alternatívy.