Priznávam sa, že potom, čo ma koncom roka párkrát nechal autobus v Nitre na stanici s tým, že som sa nezmestila, alebo som sa natlačila na posledných pár centimetrov štvorcových vo vozidle, sa mi už veru týmto spôsobom domov a za rodinou cestovať nechcelo. A tak som hľadala alternatívy – vozila som sa so známymi, využívala spolujazdu organizovanú cez Facebook a tak podobne. Až som v jedno nedeľné popoludnie opäť zostala visieť v Nitre. Nikto sa do Bratislavy autom nechystal a mňa opäť prepadla nočná mora - budem musieť ísť na stanicu o hodinu skôr, alebo stáť v nekonečnom rade a aj tak nakoniec zistím, že sa do autobusu nezmestím.
Žltý objav
Poznáte to, v krízových situáciách vám prídu na um najrôznejšie riešenia. Presne tak mi prebleskol hlavou nápad, ktorý rezonoval v médiách pred niekoľkými mesiacmi a písali sme o ňom aj v Hospodárskych novinách. Medzi Bratislavou a Nitrou začínajú premávať autobusy RegioJet, a to aj napriek tomu, že nitriansky primátor s nimi nesúhlasí.
A tak som začala „googliť“. Rýchlo som zistila, že „nové žlté autobusy“ jazdia z Nitry aj z Bratislavy dosť často a môžem si rovno kúpiť lístok aj s miestenkou cez internet. Teda už vopred som si mohla byť istá, že si budem mať kam sadnúť a dokonca bolo jasné, že mi nikto neobsadí moje obľúbené sedadlo oproti stredným dverám a pri okne. A to všetko iba za dve eurá. Kedysi som za jednosmerné lístky platila niečo okolo piatich eur, čo mesačne veru pocítila aj moja peňaženka.
Keďže som mala lístok kúpený vopred online, nemusela som sa na zastávku ani veľmi ponáhľať. Pred autobusom nestál nervózny rad a ľudia sa vôbec nepredbiehali. Ba čo viac, batožinu mi z ruky zobral šofér a uložil ju do kufra autobusu, pri ktorom stál až do nášho odchodu. Nemusela som sa teda báť, že mi tašku aj s počítačom niekto uchmatne priamo z útrob autobusu, ako sa to, hoci zriedkavo, stáva na iných linkách. Keď som si odložila príručnú batožinu, pohodlne som sa usadila a na obrazovke, ktorá bola vstavaná v sedačke predo mnou, už bežala reklama na dopravcu. Hoci som vedela, že budem mať k dispozícii filmy, hudbu aj hry, nevedela som sa k nim okamžite dostať.
Služby ako na palube
Keď sa však autobus pohol, prihovorila sa nám slečna, ktorá na palube autobusu plnila úlohu stewardky. Poprosila nás, aby sme sa pripútali, oznámila nám aj čas príchodu, takže tí menej scestovaní mohli zavolať svojim známym, kedy ich majú vyzdvihnúť na stanici v hlavnom meste.
Potom sa už slečna prešla po autobuse a zadarmo rozdávala dennú tlač a požičiavala slúchadlá. Funkčná už bola aj dotyková obrazovka predo mnou. Keď sa stewardak medzi cestujúcich vybrala opäť, ponúkala už teplé nápoje – kávu, čaj, kapučíno či horúcu čokoládu, a to opäť zadarmo. Nie je to žiadny gurmánsky zážitok, ale neurazí a určite spríjemní cestu. Problém ale je, ak sedíte až vzadu, lebo kým sa tam stewardka dostane, trvá to určitú dobu a autobus je už za polovicou cesty, takže nemáte až toľko času vychutnať si nápoj. Môžete si však vybrať aj z plateného ponukového lístka, a to studené nápoje a nejaké drobnosti pod zub. Ceny sú podľa môjho názoru tiež férové – 50 centov za fľašu minerálky priamo na palube.
Rýchla cesta
Okrem tohto servisu sú na palube k dispozícii už spomínané filmy, hudba, ale aj online hry. Skúsila som teda americkú drámu, tá však trvala viac ako dve hodiny, takže mi nestačili ani dve cesty medzi Nitrou a Bratislavou, aby som ju dopozerala. Samozrejmosťou je pripojenie na wifi a jedna zásuvka medzi dvoma sedačkami na nabíjanie mobilov či počítačov. Takže ak necestujete s kamarátom, možno nadviažete aj nové kontakty, keďže sa budete musieť so susedom dohodnúť, kto a aký dlhý čas ju bude používať. Keď som vystúpila v Bratislave, mala som opäť celkom dobrý pocit z cestovania.
Hoci kedysi som takmer nedala dopustiť na „staré žlté autobusy“ pána Turana, ktoré valcovali na tejto trase konkurenciu cenami (študenti jazdili za 50 korún), prehľadným cestovným poriadkom (autobus odchádzal každú hodinu v tom istom čase), pohodlím a klímou, dnes im vyrastá úplne iná konkurencia, ktorá ale bojuje takmer rovnakými zbraňami.