Malo by byť štúdium na verejných vysokých školách spoplatnené?
Už viac ako dve storočia je v našich krajinách bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie zvyklosťou poskytovať vzdelávanie zdarma a hradiť ho zo štátneho rozpočtu. Preto si myslím, že pokusy diskutovať o spoplatnení vzdelávania nemajú veľkú nádej na úspech. Ani reforma Učiace sa Slovensko nenavrhuje zaviesť spoplatnenie.
Ako potom môžeme dosiahnuť zvýšenie kvality absolventov našich vysokých škôl?
Slovensko potrebuje výraznejšiu diferenciáciu vzdelávania. Tým nemyslím delenie škôl na dobre a zlé. Myslím tým rôznorodosť vysokých škôl. Slovensku chýbajú školy zamerané na profesie, ktorým donedávna postačovalo stredoškolské vzdelanie. V dôsledku nových technológií, zložitosti či komplexnosti prostredia potrebujú v praxi vyššie vzdelanie ako stredoškolské.
To sú najmä profily požadované priemyslom, ale nielen tým. Druhý príkladom je profil vysokonáročného vzdelávania smerujúceho k vedeckému výskumu svetovej kvality, či špičkovým technicko-inžinierskym projektovým zručnostiam. Takto zamerané vysoké školy majú pochopiteľne iné vnútorné postupy, procesy, musia zabezpečovať aj iné zázemie, podmienky pre výchovu a vzdelávanie. Preto vyžadujú iné hodnotenie aj iné financovanie než školy, ktoré výskum ku kvalite vzdelávania nepotrebujú. A to som uviedol len dve špecifické odlišnosti. Ak budeme mať lepšie financované vysoké školy, primeranejšie svojmu rôznorodému poslaniu, budú môcť lepšie napĺňať úlohu v spoločnosti.
Kedy si budeme môcť na Slovensku povedať, že sme na úrovni vyspelej Európy, čo sa úrovne vzdelania či kvality vysokých škôl týka?
Myslím si, že napriek všetkému nie sme ďaleko. Dosiahli sme zvýšenie kvantity, čím sme predbehli mnohé vyspelé krajiny. To čo nám sťažuje pozície a sťažuje aj verejnosti orientovať sa v kvalite absolventov je to, že rôzne typy pomaturitného vzdelávania sa od seba na Slovensku nedajú formálne odlíšiť. Potom sa nenapĺňajú očakávania z rôznych strán a to sa javí ako zlyhanie kvality.
Veľká masa pomaturitného vzdelávania musí mať jasnú štruktúru. Nemôže ísť o prosté zvýšenie počtu študentov študujúcich výskumné univerzitné programy, ako sa často mylne očakáva. Musíme jasne pomenovať poslanie, ciele vzdelávania a tomu prispôsobiť jeho hodnotenie, financovanie aj postavenie absolventov v spoločnosti. Ak dokážeme diverzifikovať vysokoškolské vzdelávanie, zrozumiteľne pomenovať jeho rôznorodé ciele a úlohy, potom sa jasnejšie ukáže spoločenská hodnota vzdelávania. A myslím, že by slovenské vysoké školy veľmi rýchlo poskytli jasnú pridajú hodnotu v celej šírke spoločenských potrieb.
S tým súvisí aj ďalší fenomén. A to je odliv našich stredoškolských absolventov do zahraničia.
Registrujeme to. Osobne nemám nič proti štúdiu na svetových prestížnych univerzitách ako napríklad Oxford, Cambridge či Harvard. Takú kvalitu na Slovensku nikto nenájde. Ide o relatívne malý počet excelentných študentov. Ale čoraz viacej študentov odchádza na štúdiá do zahraničia na školy porovnateľnej kvality ako máme na Slovensku. A to už problém je.
Aké to môže mať dôsledky?
Treba si uvedomiť, že väčšina vyspelých krajín sa borí s problémom negatívneho demografického vývoja. V kombinácii s predlžovaním priemerného veku, ktorého sa ľudia dožívajú, čelia tieto krajiny problému financovania sociálneho a zdravotného zabezpečenia. Proste pomer ekonomicky aktívneho a neaktívneho obyvateľstva sa zhoršuje v celom vyspelom svete. Jedným z možných riešení je „import“ pracovnej sily, ideálne cez prilákanie talentovaných mladých ľudí do krajiny na vysokoškolské vzdelávanie.
Päť rokov štúdia je dostatočná doba na to, aby si ich „otestovali“ a ponúkli im zamestnanie. Získavajú tak najschopnejších vzdelaných ľudí s vysokou pridanou hodnotou i vysokým, dobre zdaniteľným príjmom pri nízkych nákladoch.
V poriadku, vieme teda, že študenti odchádzajú za hranice. Vieme však ako si ich môžeme udržať?
Predovšetkým musíme o ich priazeň a záujem zostať na Slovensku podstatne viacej bojovať. Nielen vysoké školy, ale aj ich rodičia, učitelia na stredných školách a spoločnosť vrátane podnikov, obcí, vlády i médií. Musíme im dávať najavo, že nám záleží na tom aby študovali a potom aj pracovali doma. Aby študovali na Slovensku a, áno, išli na skusy do zahraničia v rámci štúdia, na semester či rok - čo im ponúkame aj my na STU.
Musíme im ponúkať to, čo hľadajú v zahraničí. Kvalitné vzdelávanie v príjemnom prostredí s primeraným sociálnym zabezpečením. A najmä s dobrou perspektívou pre uplatnenie sa v živote. A hodne, ale hodne viacej zdravého sebavedomia a národnej hrdosti.
Hovoríme o Slovákoch. Nájdu sa na Slovensku aj zahraniční študenti?
V poskytovaní štúdia v angličtine je silná medzinárodná konkurencia. Okrem anglických, americký či austrálskych škôl čoraz viacej univerzít z nemecky hovoriacich krajín začína ponúkať anglické kurikulá. Napriek tomu takéto vzdelávanie poskytujeme desiatky rokov, aj keď študentov máme len okolo troch percent. Zväčša ide o študentov doktorandského štúdia alebo študentov bakalárskeho z mimo krajín Európskej únie. Našim primárnym poslaním je však vzdelávať Slovákov, aspoň tak to vnímame ako zadanie.
Lepšia situácia je v oblasti medicíny, kde niektoré krajiny majú tvrdý strop na počet študentov, napríklad Nórsko či Grécko. Záujemcovia o lekársku profesiu potom využívajú kvalitné vzdelávanie na slovenských vysokých školách, najmä na Univerzite Komenského v Bratislave a Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Presadiť sa medzinárodne v technike je ťažšie, keďže je veľa iných lukratívnych ponúk.
Procesom prijímania zahraničných študentov navyše dosť bránia aj slovenské imigračné predpisy. Keď zistia, koľko dokumentov si musia vybaviť a ako dlho to trvá, radšej odídu inde.
Často sa diskutuje o tom, že na školách chýbajú ľudia z praxe. Čo si o tom myslíte?
To je presne tá otázka poslania vysokej školy. Ak je poslaním vzdelávať k určitej profesii, do konkrétnej prevádzky, potom samozrejme to musia byť ľudia, ktorý ju poznajú. Ale ak je poslaním vzdelávať na báze vedeckého bádania, potom škola potrebuje vedcov uznávaných v príslušnej medzinárodnej vedeckej komunite.
Záleží teda od poslania vysokej školy, alebo konkrétnej vzdelávacej činnosti a tá nie je na Slovensku dostatočne diverzifikovaná. Ináč povedané potrebujeme školy, ktoré budú mať odborníkov z praxe a ich vzdelávanie bude reflektovať potreby konkrétnych zamestnávateľov, potom ale nepôjde o univerzitné vzdelávanie.
Potrebujeme aj všeobecne vzdelaných ľudí, možno v inej skladbe odborov ako je teraz. A potrebujeme aj výskumne a inovačne zdatných ludí, ktorí dokážu prichádzať s úplne novými poznatkami a technickými riešeniami, ktoré ale nevieme dopredu naplánovať, teda musia vyplynúť z vedeckého výskumu. Potrebujeme rôznorodosť vzdelávania.
Veľkou témou sú aj tituly. Je dnes profesor či docent nepotrebným označením?
Značná časť diskusie bola nedorozumením. Profesorov aj docentov na školách predsa potrebujeme. Navrhovalo sa zjednodušiť proces „generovania“ profesorov a docentov a posunúť ho celý na univerzity. Zrušiť štátnu reguláciu – právnu úpravu procesu, ktorý zo zákona začína na fakultách, prechádza cez komisie, vedecké rady fakúlt, univerzít a končí u prezidenta. Výsledkom je titul pred menom na celý život. Navrhovalo sa, aby profesorom bol ten, kto vyhrá konkurz na príslušné profesorské miesto na univerzite. Teda len konkurz.
To by bolo flexibilné, no celá zodpovednosť by zostala na školách bez garancie štátu. Takýto mechanizmus dnes už na školách existuje, ale podmienkou obsadenia miesta profesora je, že uchádzač už predtým získal titul pred menom u prezidenta. Zavládlo na školách zdesenie, že ak by sa zrušili pravidlá získania titulu pred menom, rozpadol by sa mechanizmus zabezpečovania kvality učiteľov pri obsadzovaní pracovných miest. Osobne som zástancom zjednodušenia právnej úpravy. Myslím, že univerzity by si mali samé zodpovedať za to, čo robia a štát by im do toho nemal zasahovať. Ak profesora menuje prezident republiky, tak sa nedivím, že štát chce mať kontrolu aspoň nad procesom.
Ale to je v protiklade s princípmi akademických práv. Akokoľvek by sa ale uvoľňovali pravidlá kreovania profesorov a docentov, dôležité je, aby univerzitám zostal zachovaný základný pilier zabezpečenia kvality učiteľov. Tým je habilitácia. Je to postup, v ktorom dotyčný musí preukázať pred vedeckou radou, že vie pedagogicky pôsobiť v určitom odbore a že už má niečo za sebou v odbornej vedeckej (umeleckej) činnosti. Je to vlastne právo prednášať a dnes je podstatnou podmienkou k získaniu docentúry.
Na Slovensku stále viac a viac chýba kvalifikovaná pracovná sila. Čo je za tým?
Hlavný nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily je u stredoškolákov. Ale aj u vysokoškolského vzdelávania sa prejavuje takáto nerovnováha. Napriek obrovskému celkovému počtu absolventov niektoré odbory majú nedostatok ľudí. Je to najmä preto, že vysoké školy nemajú zohľadňované vo financovaní relevantnosť poskytovaného vzdelávania pre potreby trhu práce. Sú financované len podľa dopytu po vzdelávaní. Koľko študentov sa prihlási, toľko štát zaplatí. Ministerstvo sa vo financovaní snaží „simulovať“ trh pomaturitného vzdelávania, ale nie trhu práce.
Ak by sa do financovania škôl výraznejšie premietali potreby trhu práce, napríklad cez mzdovú úroveň v odbore či nástupné platy absolventov, potom by nedostatkové profesie boli silnejšie financované a trh vzdelávania by sa upravil v prospech týchto disciplín a v prospech hospodárstva.
Značný potenciál pre nápravu tejto deformácie financovania škôl majú priemyselné a zamestnávateľské zväzy, ak by jasne sformulovali svoje potreby a požadovali by úpravu financovania škôl v prospech odborov, ktoré samy potrebujú. Zatiaľ ale nemáme informáciu, že by takéto požiadavky boli jasne formulované. Verím, že k tomu dôjde.
Kto je Robert Redhammer
Robert Redhammer je rektorom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave od roku 2011. Predtým pôsobil vo funkcii prorektora pre vedu v výskum od roku 2003 a ešte predtým vo funkcii prodekana Fakulty elektrotechniky v informatiky STU od roku 1997 pre oblasť vedy, výskumu a informatiky.
Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v roku 1988, odbor mikroelektronika. Rok strávil na stáži na Univerzite v Yorku, vo Veľkej Británii. PhD obhájil v roku 1993, habilitoval sa v odbore elektronika v roku 1995 a inauguroval za profesora v rovnakom odbore v roku 2010.