Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bol pre mnohých ľudí šokom. Viacerí však verili, podobne ako v roku 1948, že Západ to tak nenechá, že nám príde na pomoc. Západ mal však svojich starostí viac než dosť. (perex)

Najväčšia sila západného sveta, Spojené štáty americké, sa v tom čase už tretí rok trápili vo Vietname. Koncom januára 1968 začali sily Vietkongu mohutnú ofenzívu nazvanú Operácia Tet podľa vietnamského nového roka. Američanom sa podarilo Severovietnamcov odraziť, tí však naďalej pokračovali v partizánskom boji. "Existuje šesť dôvodov, prečo považovať súčasné boje za víťazstvo. Poznáme tiež osem opodstatnených dôvodov, aby sme ich nazvali porážkou,“ zhodnotil vraj vojnu vo Vietname istý dôstojník CIA v rozhovore s reportérom The New York Times Genem Robertsom.

Radikalizácia černochov
V USA silneli hlasy proti vojne, ktorá sa naťahovala bez citeľnejších výsledkov. Ak vám to pripomína súčasný Irak, nemusíte byť ďaleko od pravdy. Proti vojne brojili najmä veteráni a ľavicová mládež. 29. apríla mal na Broadwayi premiéru protivojnový muzikál Hair (Vlasy), ktorý sa neskôr stal svetoznámym i vďaka filmovému spracovaniu v réžii Miloša Formana.
Amerika sa však okrem Vietnamu musela vyrovnávať s ďalším fenoménom, a to so silnejúcou vlnou občianskych nepokojov vedených černošskými lídrami. Umierneného vodcu boja za zrovnoprávnenie černochov, Martina Luthera Kinga, ktorý hlásal nenásilie podľa vzoru Mahátmu Gándhího, zavraždili 4. apríla 1968. Jeho smrť viedla k rastu popularity radikálnejších černošských hnutí, ako boli Black power (Čierna sila) či Black Panthers (Čierni panteri).
King nebol jedinou celebritou, na ktorú si v roku 1968 brúsila zuby smrť. Andy Warholl tesne unikol hrobárovi z lopaty, keď ho 3. júna postrelila radikálna feministka Valierie Solanasová. O dva dni nato mal menej šťastia senátor Robert Kennedy, ktorý atentát neprežil.

Francúzi chcú sex
Vo Francúzsku mali iné problémy, zotavovali sa z masívnej spoločenskej krízy, ktorá takmer položila vládu pod vedením autoritatívneho Charlesa de Gaulla. "Na začiatku bol sex,“ tvrdí v knihe 1968, rok, ktorý otriasol svetom americký spisovateľ Mark Kurlansky. Revoltu francúzskych študentov totiž odštartovali poslucháči univerzity v Nanterre na okraji Paríža, ktorí žiadali uvoľnenie prísnych pravidiel regulujúcich kontakty medzi študentmi a študentkami. Revoltujúcich študentov prišla v januári spacifikovať polícia, to ich však ešte viac rozdráždilo a 22. marca začali okupačný štrajk univerzity. Nepokoje napokon viedli k zatvoreniu univerzity Nanterre 2. mája, už 3. mája sa však k protestu zo solidarity pripojili študenti prestížnej parížskej univerzity Sorbonne. Hnutie sa rýchlo rozrastalo a koncom mája už v uliciach proti vláde demonštrovalo 10 miliónov ľudí. K študentom sa pridali nespokojní robotníci a odbory. Protesty a generálny štrajk takmer zvrhli francúzsku vládu. Líder nepokojov, študent Daniel Cohn-Bendit, sa neskôr vydal na politickú dráhu a stal sa poslancom Európskeho parlamentu.

Horúce nebo nad Berlínom
V máji 1968 vyvrcholilo aj napätie v nemeckej spoločnosti. Necelý rok predtým, 2. júna 1967, bol počas demonštrácie proti návšteve iránskeho šacha v Západnom Berlíne zastrelený študent Benno Ohnesorg. Začiatkom apríla 1968 bol spáchaný atentát na vodcu ľavicového študentského hnutia Rudiho Dutschkého. Študenti zareagovali útokom na vydavateľstvo Axela Springera, ktoré na stránkach bulvárneho denníka Bild-Zeitung písalo štvavé články proti Dutschkému aj proti študentskému hnutiu. V následnej kolízii s políciou zranili 400 študentov, dvaja zomreli. Medzi zatknutými figurovala aj mladá novinárka Ulrika Meinhofová, ktorá sa neskôr "preslávila“ po boku Andreasa Baadera ako obávaná teroristka z organizácie Frakcia červenej armády.
Nepokoje však pokračovali, vo vtedajšom hlavnom meste Bonne sa na protivládnej demonštrácii stretlo až 80-tisíc ľudí.
A čo zvyšok sveta? Roky, končiace sa na číslicu 8 sú údajne plné násilia a zmien. Rok 1968 nebol výnimkou. Masívne protivládne demonštrácie, často sa končiace krvavým kúpeľom, sa v tom roku prevalili cez Španielsko, stále pod fašistickou diktatúrou generála Franca, i Mexiko, kde len 10 dní pred otvorením letných Olympijských hier pri zrážke demonštrantov a policajtov zastrelili okolo 300 ľudí. Nepokojom sa nevyhlo ani Poľsko, Grécko, kde sa k moci dostala vojenská junta, Brazília, Argentína či Taliansko.