Pred 20 rokmi vztyčovali v Dubline a v Štrasburgu našu vlajku. Ako si spomínate na ten deň? Bola aj nejaká silná emócia alebo skôr úľava po rokoch vyjednávaní?
Práve som o tom v aute premýšľal, že ak by som mal za celú moju politickú dráhu spomenúť najemotívnejší okamih, tak by som uvažoval medzi tým, či to bolo porazenie Vladimíra Mečiara ústavnou väčšinou nadránom v roku 1998, alebo to bol dvor írskej prezidentky v Dubline, kde vztýčili štátne zástavy všetkých členských krajín. Napokon som si vybral ten dvor. Bolo to silnejšie, lebo to bolo o Slovensku. Aj voľby 1998 boli o Slovensku, ale tam skôr dominoval môj stranícky pocit. Ak si pamätáte, prehral som stávku a moje fúzy išli dole, ale vedel som, že s SDĽ, SMK a SOP máme ústavnú väčšinu, zmeníme Ústavu a zvolíme si prezidenta v priamych voľbách.
A prečo teda zavážil ten dvor v Dubline?
Bolo to pre mňa fascinujúce z niekoľkých dôvodov. Prvý bol ten, že „my mission has been accomplished“ (moja misia je splnená, pozn. red.). A vtedy som si na tom dvore povzdychol, že nech sa už deje, čo sa deje. Predtým som vedel, že musím vydržať, lebo bezo mňa by to bolo v nedohľadne alebo veľmi neisté. Ten druhý pocit bol, že sme zachránili Slovensko, že sme ho skrátka zacementovali a túto kotvu už nevytrhne nikto. A napokon si pamätám ešte tretí: ako vedľa mňa sedel Tony Blair, videl som stožiare, na ktorých vojaci vyťahovali vlajky, predstavil si Britské impérium, a mal som až zimomriavky na chrbte. Uvedomil som si, že môj hlas je v Európskej rade presne tak isto mocný alebo slabý, ako je ten Blairov. A keď sa vytiahli vlajky hore, tak som si neuvedomoval len to, že Slovensko je dobre ukotvené, ale že je aj emancipované. A že nič lepšie ako EÚ neexistuje a my sme jej súčasťou.
Uvažovali ste niekedy o tom, ako by Slovensko vyzeralo bez vstupu do EÚ?
Samozrejme, to vám niekedy napadne a najmä v posledných mesiacoch a rokoch. No asi by sme sa niekde plantali. Inteligenti tomu hovoria sivá zóna, my železničiari tomu hovoríme, že by tu bola trma-vrma. Niečo medzi Bieloruskom a Moldavskom, kde časť územia nie je pod správou suverénnej vlády, myslím Podnestersko. Môžem to povedať aj tak, že by sme boli proste bábkou Ruska.
V kontexte dnešnej doby by to bola depresívna predstava...
Keby som mal byť škaredý, lebo nerád maľujem čierne scenáre, tak ako majú Rusi základne v Bielorusku, dnes by ich mali v Snine či v Michalovciach. Viete si to predstaviť?
Viem, ale nechcem si to predstaviť. Bolo v tom vstupe Slovensko konsenzuálne? Pýtam sa, lebo vieme, že vám musel pomôcť aj Vladimír Mečiar.
No, nemusel. Bol to môj nápad, lebo...
Tak to bol od vás veľmi dobrý politický ťah...
Myslím, že áno. Uvedomoval som si, napriek všetkému, aký bol náš vzťah, že Vladimír Mečiar má v sebe rozmer zodpovednosti za štát. S malou dušičkou som za ním prišiel: „Pán Mečiar, teraz ide o všetko, a mohli by sme aj zabudnúť, že sme sa pár rokov mlátili...“ No na moje veľké prekvapenie nebolo ho treb...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.