Ak hovorí Craig Ramsay o tesných prehrách slovenskej reprezentácie na majstrovstvách sveta v Košiciach, v hlase aj v tvári je počuť a vidieť obrovský žiaľ. V 68. rokoch má za sebou 50 sezón v profesionálnom hokeji.
"Lenže prehry som sa dodnes nenaučil zvládať ľahko. Sú zničujúce," povedal v rozhovore pre MF DNES.
Inak je Ramsay neskonale vľúdny, zdvorilý a jemne vtipný muž s kanadským aj americkým občianstvom.
Od augusta 2017 vedie slovenský národný tím a veľkú časť roka žije so svojou ženou Susan v nepríliš rozľahlom bratislavskom byte.
Kedy ste prvýkrát zaznamenali, že existujú nejakí Slováci?
Trénoval som v NHL Zdena Cígera, Tomáša Kopeckého, Zdena Cháru či Mira Šatana. Najprv som sa ale o dvoch národoch - českom a slovenskom - dozvedel pred rozdelením spoločného štátu. Mali sme vtedy v klube Buffalo Sabres chlapíka menom Jiří Šejba. Pomáhal som mu zariadiť víza, vtedy som zistil, že sa Československo rozpadne.
A čo vás napadlo, keď ste dostali ponuku ísť trénovať slovenskú reprezentáciu?
Akurát som sa konečne rozhodol ísť do penzie. Lenže zavolal mi Miro (manažér Šatan). Tak som sa rozhodol, že Slovensku pomôžem.
Aké vidíte zásadné rozdiely medzi obyvateľmi Severnej Ameriky a Slovenska?
Páni, to nie je ľahké porovnanie. Po hokejovej stránke sú miestni hráči nesmierne šikovní. Ale pripadajú mi viac plachí. Keď im niečo poviem, väčšinou len kývnu a povedia: "OK." Počúvajú. Nepúšťaju sa do debát. Niekedy by som uvítal nejakú ďalšiu otázku, námietku, nápad.
Spôsobuje ich uzavretosť jazyková bariéra?
Čiastočne. Ale myslím, že vo všeobecnosti nie sú zvyknutí diskutovať. Pritom je dôležité prebrať drobnosti, ktoré potom rozhodujú o víťazstve. Potrebujem vedieť, že mi presne rozumie. Robert Petrovický, Michal Handzuš a ďalší moji asistenti mi pomáhajú, ale pre mňa je to ťažšie, pretože chlapci sú tichší a odmeranejší.
Nechýba im taká tá vytrvalosť, zabijácky inštinkt, ktorý je potrebný v koncovkách zápasu?
Vybavuje sa mi zápas s Rusmi na olympiáde v Kórei. Viedli sme 3:2, ubránili sme dve oslabenia, odolali sme v hre piatich proti šiestim pri odvolaní ruského brankára. Chlapci zblokovali snáď desať striel. Za víťazstvo by položili život. Takže si nemyslím, že by v tomto bol najväčší problém.
Napriek tomu ste v Košiciach stratili postup do play-off v posledných minútach v zápasoch s Kanadou a Nemeckom. Tak v čom je problém?
Skôr v útoku. Dávame málo gólov. Nepremieňame šance. Zvlášť proti Nemcom sme mohli zvýšiť náš náskok a upokojiť sa. Viac teda chýba urputnosť v zakončení. Niekedy nám v porovnaní s tímami NHL chýba pozornosť a dôslednosť v našom pásme, ale nezabudnite, že v reprezentácii máte len obmedzený priestor na prácu. Z klubov sú hráči zvyknutí na iné veci, musia sa rýchlo pochopiť a zladiť. Na majstrovstvách sveta stačí polsekundové zaváhanie a je príliš neskoro. Navyše tu máme množstvo nových chlapcov, všetko si žiada nejaký čas.
Máte kanadské aj americké občianstvo. Aká veľká časť vášho ja je slovenská?
Túto krajinu som si zamiloval. Mám rád tunajších ľudí. Nikdy by mi nenapadlo, že by som tu mohol viesť národné mužstvo. Cítim od svojich kolegov aj od fanúšikov silnú podporu. Cítim, že patrím k nim. Cítim, že je tá náklonnosť obojstranná. Mám radosť z milej odozvy. Som šťastný muž.
Čo vás vlastne predvlani v auguste presvedčilo, aby ste akceptovali ponuku, ktorú ste dostali od Miroslava Šatana?
V piatok mi volal a prekvapil ma. Myslel som si, že si vezmem pár dní na rozmyslenie a potom zdvorilo odmietnem. Ani svojej manželke som najprv nič nepovedal. Až na druhý deň som sa jej o tom zmienil a ona hovorí: "Tak ideme." Na dôchodku sa mi páčilo, ale ona hovorí: "Toto musíš vziať." Tak som to vzal. Robím, čo sa mi nakáže.
Ako vnímate neobvyklú misiu? Ako dobrodružstvo?
Už skôr sme sa o tunajšej situácii bavili so Zdenom Chárom. Po rokoch sa ozval Miro. Žena ma podporila. Keď môžem niekomu pomôcť, rád sa o to zo všetkých síl pokúsim. Trávime na Slovensku veľa času, aby som svoju prácu mohol robiť s čo najvyššou profesionálnou čestnosťou. Neprišiel som na Slovensko pre peniaze a ani pre osobnú slávu.
Tušili ste, čo vás čaká?
Nie! V Európe som bol predtým len párkrát. Veľa som o nej nevedel. V Amerike mi nič nechýbalo. Mám veľa hokejových kamarátov, s ktorými som trikrát týždenne chodil na golf. Viedol som pohodlný život. Ale som tu. A som nadšený, že som sa tak rozhodol.
Nikdy ste tento krok neoľutovali?
Nie. Nie. Nie. Na prvom sústredení v Žiline v auguste 2017 som sa prvýkrát stretol s partiou chalanov, z ktorej som nepoznal ani jedného. Na tréningu som začal pískať a hovoriť ... A okolo seba videl veľa prázdnych pohľadov. Ojoj! Asistenti mi pomáhali, prekladali do slovenčiny. Naučil som sa hovoriť krátko, aby so mnou tlmočník vždy udržal krok.
Aké boli začiatky vášho angažmánu?
V prvom zápase sme nastúpili proti Česku v Třinci a mali podľa priebehu prehrať aspon o sedem gólov, ale vyhrali sme 2:0. Konrád chytal brilantne. Gólmani pre nás robia skvelú prácu. Na turnaji v Nemecku sme potom porazili USA a ja som bol v šoku z obetavosti, s ktorou chlapci bránili vedenie v závere zápasu.
Ako veľmi vás mrzí, že práve na domácom šampionáte vám úspech utiekol v posledných minútach?
Bohužiaľ ... Stane sa, že vedenie stratíte. Nemilo ma to prekvapilo. Zároveň ma veľmi potešilo, ako sme sa po zničujúcej prehre s Kanadou zdvihli a bojovali proti Nemcom. Znovu nám koniec zápasu nevyšiel. Ale zase sme zabrali. Viete, v živote je dôležité, ako sa vysporiadate s neúspechom.
Slováci vás napospol chvália. Prináša vám to zvláštne uspokojenie?
Snažím sa urobiť všetko, čo je v mojich silách. Ľudia sa ma pýtali na ťaživý tlak pri domácom šampionáte. A ja vravím: Myslíte si, že budem koučovať prísnejšie alebo poctivejšie? To predsa nejde. Vydávam zo seba to najlepšie. Je ťažké, keď sa niečo nepodarí. Stále rozmýšľam, čo som opomenul, čo som si nevšimol. Na druhej strane sú Slováci k nám nesmierne ústretoví.
Ako sa ústretovosť prejavuje?
Napríklad pri našich prechádzkach po Bratislave - pozdĺž Dunaja, do Starého mesta, na hrad. Veľmi radi na ne s manželkou vyrážame. Je roztomilé, ako sa s nami ľudia skúšajú rozprávať. Prijali nás za svojich - v meste, na zväze, v mužstve.
Žijete v byte?
Áno. Nikdy som nebýval v tak malom priestore. Vždy sme mali dom. Chvíľu sme si zvykali, ale zvládli sme to.
Ako je vaša manželka spokojná na Slovensku?
Myslím si, že sa jej tu darí veľmi dobre. Stretla sa s Vierou Dzurillovou, sestrou (niekdajšieho skvelého brankára) Vlada Dzurilla. Brat mojej ženy (Doug Gibson) hral s Vladom v Garmisch-Partenkirchene v sezóne 1980/81, v ktorej získal klub SC Riessersee titul. A skoro tridsať rokov potom moja manželka v Bratislave narazila na Vieru.
Naskytli sa vám sa ešte nejaké pozoruhodné stretnutia?
Po jednom zápase na Slovane naraz počujem v angličtine: "Hej, tréner, ako sa máte?" Pýtam sa, odkiaľ ten chlapík je, a on hovorí: "Z Rochesteru!" To je mesto asi sto kilometrov od Buffala. Volá sa Richard, jeho pani Zdenka. Stali sa z nás kamaráti. Moja manželka inak cestuje po Európe, sama sa zabaví, je šťastná.
Čo viete povedať po slovensky?
Nie je toho veľa. Ako sa máš? Už viem tiež rozlíšiť: Na stole. Pod stolom. Poznám dni a farby. Viem, že biela nie je vždy biela: Biely, biela, biele ..." Ale inak je gramatika pre mňa príliš zložitá.
V čom ste sa vlastne museli najviac prispôsobiť?
Nie som náročný. Chutí mi tunajšie jedlo. Polievky, guláš, pirohy. Veľmi rád si dám v prekrásnom Starom Meste na záhradke pivo a rozhliadam sa okolo seba. A sám sebe vravím: "Kdeže si sa tu vzal?" Milujeme atmosféru vianočných trhov. Zažili sme veľa krásnych chvíľ.
Kanaďania vyhlasujú, že hokej je ich hra. Prekvapilo vás, ako ho zbožňujú Slováci?
Človeče, zaznamenali ste tu atmosféru pri zápasoch? V tom rámuse sa na striedačke vôbec nepočujeme. Kričím najhlasnejšie, ako môžem, a aj tak chlapci nerozumejú, kto má ísť nabudúce na ľad. Ostatní tréneri musia moje príkazy odovzdávať na vzdialenejšie miesta lavičky ... V NHL som spoznal Zdena, Mira a ďalších hráčov, ich oddanosť hokeju. Vedel som, koľko skvelých hráčov pochádza zo Slovenska. Takže ma tunajšia láska k hokeju nezaskočila. Rád jazdím aj na extraligu. Trebárs v Nitre je rachot, ľudia sa bavia.
Ako ste sa vy ako Kanaďan cítili tu v Košiciach, keď obecenstvo pískalo pri kanadskej hymne po porážke Slovenska 5:6?
Chápal som ho. Za päťdesiat rokov pri hokeji som zažil rôzne veci, ktoré nie sú správne. Naši fanúšikovia sú vášniví a videli niečo, čo sa im nezdalo spravodlivé. Možno to prehnali, nikto predsa nechce znevažovať hymnu inej krajiny. Som si istý, že mnohí to ľutujú. Ja im každopádne rozumiem, veď sme prehrali po góle, ktorý padol 1,8 sekundy pred koncom. Samého ma to dosť vzalo.
Trápia vás prehry o to viac, keď vidíte, ako lámu srdce vašim priaznivcom?
V živote som skôr vyhrával, ale samozrejme som spoznal aj pocit z prehry. Rád by som povedal, že po všetkých tých rokoch je ľahké sa s ňou zmieriť. Ale nie je. Vôbec to nie je ľahké. Je to zničujúce. Chcel som pre tunajších ľudí zo seba dať všetko, čo viem. Viac bohužiaľ nedokážem. Áno, cítim sa zle.