"Macron = Ľudovít XVI.", Alebo "kráľ Macron". Aj takéto nápisy sa objavujú v uliciach Paríža na transparentoch protestujúcich členov žltých viest. Francúzi svojho prezidenta prirovnávajú k panovníkovi, ktorý sa stal obeťou slávnej revolúcie na konci 18. storočia. Podobné protesty máme v krvi, hovoria si francúzski sociológovia.
V roku 1789 odštartovala pádom Bastily Veľká francúzska revolúcia, kedy sa ľud postavil svojmu kráľovi Ľudovítovi XVI. Kvôli zhoršujúcim sa ekonomickým podmienkam.
Menom panovníka, ktorého život nakoniec skončil na gilotíne, označujú dnešní protestujúci Francúzi prezidenta Emmanuela Macrona. "Ak ľudia prirovnávajú Macrona k Ľudovítovi XVI., Je to varovanie, že sa nepoučil z histórie," povedal agentúre AP sociológ Michel Wieviorka. Hoci nepožadujú jeho hlavu, ide o vyhrážku priamo francúzskemu prezidentovi.
Bankár a "priateľ bohatých"
Macron, bývalý bankár a "priateľ bohatých", ako ho už dlhšiu dobu kritici označujú, sa neteší veľkej popularite kvôli zavedeniu novej dane z nehnuteľnosti a návrhu navýšenia dane z pohonných hmôt, ktorá mala priťažiť chudobnejším obyvateľom.
Účastníci protestov, ku ktorým sa v poslednej dobe pridali aj študenti, farmári či vodiči kamiónov, tak v očiach mnohých Francúzov predstavujú práve zástupcov "ľudu" - ako tí na konci 18. storočia, ktorí cítili nespravodlivosť v spoločnosti. Teraz sa táto nerovnováha v očiach mnohých zrkadlí okrem iného aj vo stagnujúcich príjmoch a rastúcich životných nákladoch.
Hlasné protesty zlepšili podmienky
Sociológ Laurent Mucchielli podľa France 24 považuje za dôležitý faktor k vzniku nepokojov to, že kedykoľvek Francúzi s niečím nesúhlasili, hlasné protesty v uliciach im často zabezpečili zlepšenie podmienok.
V máji 1968 sa výrazne zhoršila hospodárska situácia a vzrástla nezamestnanosť. Nepokoje, ktoré pôvodne vzišli z radov študentov na parížskej univerzite Sorbonne, postupne viedli až do generálneho štrajku, ktorý ochromil celú krajinu. Parížsky máj, ako sa toto obdobie nazýva, však priniesol navýšenie miezd a platov a v dlhodobom horizonte aj ďalšie výraznejšie reformy.
Protesty donútili kapitulovať francúzske vlády aj v roku 1995, kedy kabinet upustil od dôchodkovej reformy, na jeseň roku 2005 či demonštrácie proti zavedeniu nižšej mzdovej stupnice pre absolventov vysokých škôl v roku 2006.
Nezmazateľne sa do francúzskej histórie a aj mentality miestnych zapísala napríklad tri dni trvajúca Júlová revolúcie vedúca k pádu vládnucej dynastie Bourbonovcov v roku 1830 či o štrnásť rokov neskoršie Februárová revolúcia, kde bol posledný francúzsky kráľ Ľudovít Filip Orleánsky zvrhnutý a vznikla Druhá republika.
Nepokoje neformovali len myslenie a tvrdohlavosť Francúzov, podieľali sa aj na dnešnej podobne mesta na rieke Seina. Napoleon III. nechal v polovici 19. storočia prestavať úzke uličky na rozľahlé a ľahko prístupné bulváre. Na tých nebolo pre vzbúrencov ľahké stavať barikády, naopak uľahčovali presun vojska či vojenskej techniky v prípade nepokojov.
"V minulosti sme boli pod vládou absolutistickej monarchie, dnes pod prezidentským režimom. Keď nie je žiadna iniciatíva občanov, alebo sa s obyvateľmi nehovorí o dôležitých otázkach a niekto stále robí rozhodnutia za nich, dostanete sa do bodu, kedy jedinou cestou ako reagovať je protest," myslí si sociológ Mucchielli.