Rok 2010: euroval a archanjel Assange

Rok 2010 mal dva míľniky, ktoré koniec prvej dekády 21. storočia zarámovali naozaj významne.

Otrasy eurozóny

Tým prvým míľnikom bola grécka dlhová kríza a to, čo spustila. Už v zime sa objavovali návrhy na vytvorenie Európskeho menového fondu. Teda inštitúcie, ktorá by mala na starosti urýchlenú pomoc krajinám s problémami, aj reštrukturalizáciu dlhu. Odvtedy sa zrejme nič lepšie nevynašlo, no politici sa cez dlhové problémy brodili veľmi ťarbavo. Nutnosť reštrukturalizácie na čas zadupali pod zem. Grécko proste dostalo „pôžičku“. Tú ale za súčasných podmienok jednoducho nemôže splatiť.

Súčasne sa vytvoril „euroval“, oficiálne European Financial Stability Facility - EFSF. Ide o firmu, ktorá si môže, po jednohlasnom schválení akcionárov, teda členov eurozóny, na finančnom trhu požičiavať prostriedky a poskytnúť ich problémovým krajinám. Garanciami vo výške 250 miliárd euro prispieva aj Medzinárodný menový fond. Mimo hlavného účtu EFSF ale ako jeho faktická súčasť bol vytvorený aj malý Európsky stabilizačný mechanizmus v hodnote 60 miliárd eur. Je to fond, ktorý spravuje Európska komisia a ktorý je možné použiť podľa potreby takmer okamžite. EFSF tak celkovo síce môže naakumulovať prostriedky až do výšky 750 miliárd eur, ale aby si udržal najvyšší rating, bude musieť časť získaných prostriedkov držať na svojom účte a požičať bude môcť maximálne 440 miliárd.

O pomoc nedávno požiadalo Írsko. Silné reči o tom, ako netreba pomáhať nezodpovedným krajinám, zrazu začali ustávať. Írsku masívne pomohla Británia, ale dokonca aj Česko, nečlen eurozóny. Jednoducho, tzv. európska dlhová kríza je v podstate bankovou krízou a reaguje každá krajina, ktorá sa obáva dopadov na svoje banky. Iróniou je, že samotná hospodárska kríza tento problém urýchlila. V jej začiatkoch totiž regulátori požadovali posilnenie kapitálového základu finančných inštitúcií. Tie s radosťou nakupovali okrem iného dlhopisy periférnych krajín eurozóny.

V prípade Írska navyše finančný sektor je samotným srdcom problémov. Akoby nestačilo, že vláda dotovala hypotéky zľavami na dani z príjmov a nafukovala tak realitnú bublinu, v začiatkoch krízy tiež úplne nezodpovedne garantovala plnú výšku bankových vkladov. A túto garanciu nezrušila. Írsko je z hľadiska celkovej sumy vnútorného zadľženia problematickejšou krajinou ako Grécko a navyše nová vláda na jar takmer určite mnohé konsolidačné kroky súčasnej vlády zruší. Medzitým má problémy aj Portugalsko a najlepšie na tom nie je ani Španielsko.

Ako ďalej? V globále sú možné dva rozdielne prístupy. Tým prvým je riešiť bankové problémy tak ako doteraz, primárne cez štátne rozpočty „problémových krajín“. Mínusom tohto prístupu sú silne asymetrické politické dopady v eurozóne. Druhou možnosťou je riešiť problémy bánk priamo. Nechať na akcionárov a majiteľov bankových dlhopisov dopadnúť straty a zároveň banky rekapitalizovať, čiastočne z penazí daňových poplatníkov. Toto riešenie je ekonomicky elegantnejšie, no pri existencii 27 národných jurisdikcií je technicky aj politicky dosť komplikované. Navyše vlády majú hrôzu v očiach z toho, že pri zle zvolených krokoch sa zablokuje medzibankový trh.

Okrem toho budú ďalej tlaky na zavedenie prvkov fiškálnej únie. Niektoré návrhy, ako použitie e-bondov na investície do infraštruktúrnych projektov v periférnych krajinách, sú v mnohom dosť nebezpečné (bezmyšlienkovité betónovanie s cieľom podporiť hospodársky rast). Iné, ako vytvorenie proticyklického fondu, ktorý by bol akýmsi poistením proti nezamestnanosti na makroekonomickej úrovni, stoja za úvahu. S eurozónou to každopádne bude v nasledujúcom roku zaujímavé.

Boje v kyberpriestore

Druhým veľmi zaujímavým míľnikom je aféra Wikileaks. Táto webstránka slúži už nejaký čas ako univerzálny priestor, kde je možné umiestňovať citlivé materiály vzťahujúce sa k utajovaným aktivitám firiem či vlád. Materiály možno pracovníkom poslať anonymne, tí ich preveria a potom umiestnia na stránku. Wikileaks spôsobili malé zemetrasenia už v minulosti, napríklad zverejnením citlivých údajov o keňských politikoch tesne pred voľbami v danej krajine. Do celosvetových titulkov médií sa webstránka dostala ale až tento rok. Najprv zverejnením vojenského videa, ktoré ukazuje zabitie civilistov v Iraku americkými vojakmi. Tí pália z helikoptéry na skupinu ľudí, ktorá sa im bez bližšieho zdôvodnenia zdá podozrivá. Jedným zo zabitých bol aj novinár agentúry Reuters.

Naozajstné zemetrasenie však prišlo až na jeseň. Wikileaks zverejnili rozsiahlu americkú diplomatickú korešpondenciu. Ide o dokumenty nižšieho stupňa utajenia (podľa niektorých odhadov má k nim v americkej vláde prístup až tri milióny ľudí). Žiadne naozaj citlivé informácie, no aj tak ide o veľmi šťavnaté čítanie.

Aféra pomohla upozorniť na to, ako dôležité je správne manažovať informačné toky vedúce cez internet. Tak trochu tiež možno naštrbila optimizmus ohľadne trendu zvaného cloud computing. Zaujímavým fenoménom sú útoky na inštitúcie, ktoré pod tlakom americkej vlády odmietli poskytovať Wikileaks služby – PayPal, Mastercard. „Operation Payback“ vedie voľne organizovaná skupina dobrovoľníkov z celého sveta, ktorých zjednocuje práve tento cieľ. Možno čoskoro vznikne nová disciplína, politológia kyberpriestoru.

„Operation Payback“ je prvá výrazná kybernetická vojna od masívneho útoku na estónsky internet v roku 2007. Estónska vláda vtedy popudila ruských nacionalistov odstránením pamätníka sovietskeho oslobodenia z centra Talinnu. Jedným z dôsledkov boli rozsiahle hackerské útoky na estónske banky a štátne inštitúcie. Informačná infraštruktúra tejto snáď najviac „internetizovanej“ európskej krajiny sa na niekoľko hodín totálne zrútila. NATO neskôr symbolicky umiestnilo svoje centrum pre kybernetický boj práve v Estónsku.

V nasledujúcich mesiacoch sa zrejme ešte zintenzívnia diskusie ohľadne net neutrality. Britská vláda napríklad práve teraz tlačí na providerov, aby en bloc zablokovali pornografické stránky. K týmto diskusiám teraz zrejme pribudnú obnovené, jatrivé debaty ohľadne ochrany údajov na internete a ochrane voči deštrukčným útokom.

Nuž, rozhodne nežijeme v nudných časoch. Problémy eurozóny aj aféra Wikileaks zaujímavo sumarizujú celú škálu citlivých problémov. A sú symbolickou vstupnou bránou do nového desaťročia.