Vo svete vrátane Slovenska od roku 1975 až trojnásobne stúpol počet obéznych ľudí. Je to iba životným štýlom alebo na to vplývajú aj iné faktory?
Sú to štatistiky WHO. Myslím si, že nadhmotnosť – obezita je zložité komplexné ochorenie a nie je problémom len čisto osobného životného štýlu, ale aj ďalších súvislostí vychádzajúcich z nášho „nezdravého“ životného prostredia, genetických, epigenetických a endokrinných faktorov. Aktívne sa na jej rozvoji podieľajú napríklad stres, poruchy spánku, konzumácia vysoko energeticky náročnej stravy s prevahou nasýtených tukov, jednoduchých cukrov a aj sedavý spôsob života s čoraz nižšou pohybovou aktivitou. Sme pohodlnejší, mnohé činnosti za ľudí robia roboty, viac sedíme, viac sa vozíme v aute. Dôležitú úlohu však zohrávajú psychologické, sociálne, ekonomické, vzdelávacie a kultúrne faktory. Toto sú základné veci, na ktorých stojí nárast obezity, ale, samozrejme, tento nárast je postavený aj na ďalších okolnostiach.

​Na akých?
Dnes už vieme, že riziko nárastu obezity stúpa s rôznymi faktormi a začína sa to už pri narodení dieťaťa. Uvádza sa, že v Bratislave sa až štyridsať percent detí rodí sekciou – cisárskym rezom, to znamená, že nie prirodzeným pôrodom.

Ako to súvisí s obezitou?
Novorodenec počas pôrodu získava prvú bakteriálnu flóru z pôrodných ciest, následne aj vďaka kolostru – prvému materskému mlieku, dochádza k stabilizácii mikrobiómu, baktérií, ktoré kolonizujú jeho tráviaci trakt. Pri pôrode cisárskym rezom je mikrobióm novorodenca tvorený baktériami kože matky a nemocničnou flórou, k prsníku sa prikladá až neskôr a mikrobióm týchto novorodencov má iné zloženie. Veľa sa hovorí o tom, že mikrobióm má veľký vplyv na to, ako človek vyzerá. Dokonca sa robili štúdie, kde sa chudým myšiam dala mikroflóra tučných myší a opačne. Tučné myši schudli a chudé pribrali, pretože sa im zmenil mikrobióm. Mikrobióm sa mení aj počas dojčenia dieťaťa, inak prosperujú deti, ktoré sú dojčené najmenej pol roka a dlhšie, a inak tie, ktoré sú živené umelým mliekom. Takýmto deťom akoby sme dávali do vienka sklon k rozvoju nadhmotnosti, respektíve obezity.

Podľa ďalších štatistík je už obézna štvrtina Slovenska. Týka sa to dospelých ľudí v produktívnom veku?
Je to pravda, každý štvrtý dospelý Slovák a každá štvrtá dospelá Slovenka má BMI viac ako 30 kilogramov na meter štvorcový. Mení sa to so stúpajúcim vekom, body mass index sa zvyšuje a určité zmeny sú aj v seniorskej populácii.

Čo sa týka detí, tie slovenské začali oproti Európe priberať o pätnásť-dvadsať rokov neskôr. Je to tým, že nás „chránila“ železná opona?
Z takéhoto hľadiska to neviem povedať. Je to dosť možné, lebo kedysi deti žili inak. Ja si pamätám, že sme prišli zo školy, hodili tašku a bežali von. Bicyklovali sme sa, skákali gumu, hrali sme vybíjanú, guľôčky, proste sme boli vonku. Druhá vec je, že ešte ako mladá lekárka som chodila na kontroly do školských jedální, mávali sme týždňové služby. Kontrolovali sme, či sa dodržiava zloženie jedálneho lístka. Faktom je, že terajšie deti sa stravujú úplne inak, než ako sme sa stravovali my.

Kedysi nebol taký bohatý výber sladkostí. Je to aj tým?
Presne tak. Nepili sme toľko sladených nápojov, plných cukru.

Ako súvisí obezita s depresiou?
Bežné a celkom pochopiteľné je, že ak je niekto obézny, „má z toho hlavu v smútku“. To znamená, že niektorí ľudia sú „smutní“ z toho, že sú obézni, a tak smútok zajedajú. Vo všeobecnosti je možné povedať, že príjem potravy upokojuje, ide o fylogeneticky starý mechanizmus umožňujúci pokojné trávenie. Obézni ľudia používajú jedlo ako anxiolytikum (prostriedok odstraňujúci úzkosť, pozn. red.) celkom pravidelne. Prirodzené regulačné mechanizmy priraďujú jedlu charakter odmeny. Avšak obezita (BMI ≥ 30kg/m2, pozn. red.) zvyšuje o 55 percent riziko rozvoja depresií. Ak ide o skutočnú depresiu, tak sa u ľudí postupne stráca akčnosť. Depresívny človek sa menej hýbe a o to ľahšie priberá. No a niekedy si ľudia liečia depresiu sladkosťami, čo obezitu môže nie akcelerovať,...