Posledný poľský Fiat 125p zišiel z výrobnej linky 29. júna 1991, teda skoro po štvrťstoročí od začiatku svojej produkcie. Poľský automobilový priemysel už od medzivojnového obdobia spoliehal najmä na spoluprácu so zavedenými výrobcami, medzi ktorými hral dôležitú úlohu práve taliansky Fiat.
Turínska automobilka stála neskôr za čias socialistického Poľska aj za dvoma najznámejším poľskými vozidlami - Fiatom 126p a 125p. Zatiaľ čo prvý z nich, prezývaný Maluch, sa prakticky nelíšil od talianskeho vzoru, druhý automobil bol akýsi hybrid medzi modernou karosériou a staršou technikou.
Oba typy mali spoločnú dlhovekosť, Maluch totiž vydržal vo výrobe dokonca až do roku 2000. Majestátny sedan Fiat 125p však postihol podobný osud ako väčšinu východoeurópskych automobilov.
Kým na začiatku výroby sa jednalo o pomerne kvalitný automobil, ktorý cez starší podvozok a motor ešte vcelku držal krok s dobou, poslednú dekádu už bol cez všetku snahu konštruktérov beznádejne zastaraný. Západným autám tým pádom mohol Fiat 125p od 80. rokov konkurovať už len výhodnou cenou.
„Hybridný“ model
Začiatkom 60. rokov minulého storočia sa poľský automobilový priemysel rozhodoval medzi dvoma možnosťami. Mohol sa pokúsiť vtedy vylepšiť vyrábané Warszawy (čo bola licenčná verzia sovietskej Pobedy z polovice 40. rokov) a menšie Syreny, objavili sa aj úvahy o úplne novom domácom modeli, alebo mohol ísť cestou zahraničnej licencie, ktorú v čase uvoľnenia medzinárodného napätia zvolili v Belehrade, Bukurešti a aj v Moskve.
Varšavskí komunisti sa najskôr rozhodovali medzi francúzskym Renaultom a talianskym Fiatom, úlohu v tom hral aj fakt, že v oboch kapitalistických krajinách boli pomerne silné komunistickej strany. Prednosť nakoniec dostala automobilka z Turína.
Na stole sa vtedy ocitla ponuka na výrobu modelu Fiat 1300/1500, klasického sedanu s motorom vpredu a pohonom zadných kolies, ktorý sa vyrábal od roku 1961 a ktorého licenčnú verziu produkovala továreň Crvena Zastava v juhoslovanskom Kragujevaci.
Poľským vyjednávačom však padol do oka skôr jeho chystaný nástupca Fiat 125, okrem iného s lepším motorom s rozvodom OHC s dvoma vačkovými hriadeľmi a modernejšou hranatou karosériou. Konečná dohoda, podpísaná krátko pred Vianocami roku 1965, bola nakoniec kompromisom.
Vo Varšave sa podľa nej mal vyrábať automobil s modernou karosériou, motor, podvozok alebo prístrojová doska však pochádzali z výbehového typu (ktorý sa však až do roku 1979 vyrábal v Juhoslávii). Fiat 125p bol teda akýsi hybrid: zvonku Fiat 125, ale mechanika bola ešte z modelu 1300/1500, ktorého konštrukčné práce prebiehali ešte v 50. rokoch.
Nový automobil neznamenal pre Poliakov len zmenu na výrobnej linke v továrni umiestnenej vo varšavskej štvrti Praga, ale priniesol aj výraznú modernizáciu celého tamojšieho automobilového priemyslu.
Ako uviedli autori televízneho cyklu Legendy PLR, ktorý sa venuje histórii poľského motorizmu za komunistického režimu, zároveň s prípravou výrobnej linky vo Varšave sa rozbehli úpravy u jednotlivých subdodávateľoch.
Cieľom bolo po vzore západoeurópskeho autopriemyslu vyrábať priamo v automobilke len nevyhnutné časti vozidla, ako sú karosérie alebo motor, a zvyšok – od pneumatík cez batérie až po diely interiéru – nakupovať od špecializovaných tovární.
Štart výroby
Prvý automobil pomenovaný oficiálne Polski Fiat 125p zišiel z linky 28. novembra 1967, zhruba pol roka po talianskom Fiate 125. Od neho bol na prvý pohľad takmer na nerozoznanie, až na ten druhý však potom starostlivý pozorovateľ objavil napríklad okrúhle predné svetlomety u poľského variantu miesto hranatých u toho talianskeho.
Okrem toho mal Fiat 125p aj nalievací otvor do nádrže. Najdôležitejší rozdiel bol následne asi pod kapotou, kam Poliaci museli umiestniť trochu obstarožnú jednatrojku s výkonom 60 koní (prevŕtaná verzia s objemom 1500 ccm prišla v roku 1969) namiesto moderného motora s objemom 1600 kubických centimetrov a výkonom 90 koní v turínskej verzii.
Poľský sedan bol napriek tomu vo svojej dobe jedným z najmodernejších vozidiel vyrábaných za železnou oponou – napríklad rumunská Dacia 1300 (licencia Renaultu 12) prišla na trh v roku 1969 a sovietsky Vaz 2101 (licenčná verzia Fiatu 124) ešte o rok neskôr. A uplatnil sa aj na Západe, kam ho však Poliaci smeli exportovať až potom, čo v Turíne v roku 1972 ukončili výrobu talianskej verzie.
Najprv sa Fiat 125p vyvážal do NDR, Maďarska a ČSSR (v decembri 1978 stál silnejší model 71 500 korún, teda rovnako ako kupé Škoda 110R), časom pribudlo Nemecko, Holandsko, Británia alebo exotická Austrália. Vozidlo, prezývané v Československu pre odlíšenie od maličkého Fiatu 126p "veľký Polák", sa tiež sám dočkal výroby v cudzine.
Počas takmer 24 rokov bolo na Fiate 125p uskutočnených asi štyritisíc zmien a zlepšení. Jeho konštrukcii, zastaralej už v 60. rokoch, kedy Poľsko kupovalo licenciu, to však príliš nepomohlo. Kvalita sa stále zhoršovala a v roku 1991, kedy bola výroba ukončená, dokonca vozidlá odmietli prevziať aj niektorí predplatitelia, ktorí na neho čakali od začiatku 80. rokov.
Okrem sedanov existovali aj verzie kombi alebo pick-up. Posledný kus bol vyrobený v júni 1991. Mal tmavočervenú farbu a na jeho prednom skle bol nápis "Čakáme na nástupcu". Celkovo bolo vyrobených 1 445 699 kusov so všetkými možnými motormi a modifikáciami.