Rodinný domov Horákovcov netreba hľadať podľa popisného čísla. Teraz už vieme, že treba zaparkovať blízko malého námestia, prejsť sa po Kamenárskej ulici a keď nepozeráte do zeme ani do mobilu, nevyhnutne zbadáte rozľahlú bielu stavbu postavenú v miernom svahu s nápisom na streche. Väčší nápis a väčší dom tu ani nie je. Modernejší možno áno. Lenže ako tak stojíme u Horákovcov na dvore zaliatom slnkom a máme na dlani celý Hliník nad Hronom, napadne nám len jedna vec. Tu by sa dalo tak pekne žiť! Čo však môžeme, je chvíľu sedieť na lavičke a počúvať o ľuďoch, ktorí tu bývali, pracovali, strihali vinič a najmä – miešali betón a nosili vrecia s cementom. Tí vdýchli tomuto miestu ducha a čaro, za ktorým sa človek rád vráti, či už potrebuje dlaždice, alebo ani nie.
Štyri generácie Horákovcov
Prvým Horákom, ktorý v dome býval, bol Ľudevít. Jeho pravnuk Ľubomír začína rozprávať: „Prastarký sem do Hliníka prišiel v roku 1922. Na Morave, vo Vsetíne, pracoval u istého pána Františka Wawerku, zámožného podnikateľa. Keď získal dosť skúseností, tak spolu s kamarátom od Wawerku odišli. Kamarát sa usadil niekde pri Trenčíne, no pradedo si zrejme povedal, že ide ešte trošku ďalej. Vzal si z banky úver, aby mohol rozbehnúť podnikanie a začal stavať dom a zároveň miesto pre výrobňu práve tu. Prastarký si v Hliníku našiel aj manželku. V jeho práci potom pokračoval aj môj starý otec Zdenko Horák, no jemu komunisti v štyridsiatom ôsmom všetko zhabali. Stroje, ktoré fungovali, odniesli a aj tento lis bol vraj čiastočne rozobratý. V osemdesiatom deviatom mojej rodine majetok vrátili, starký zaučil otca Ľubomíra Horáka a ten, hoci v tom čase pracoval vo fabrike v Žiari nad Hronom, prebral remeslo. Najprv len popri zamestnaní, neskôr naplno.“...
Zostáva vám 85% na dočítanie.