Dana Kukurová je reštaurátorka omietok a štukovej výzdoby. Pred desiatimi rokmi sa z bytu na banskoštiavnickom sídlisku spolu s rodinou presťahovala do domu postaveného vo svahu dediny Štiavnické Bane. Dom je národnou kultúrnou pamiatkou, čo má svoje plusy aj mínusy, záleží na uhle pohľadu. Dana ho s pomocou celej rodiny, priateľmi a ďalšími ľuďmi, ktorí v posledných troch rokoch prichádzajú a zapájajú sa do remeselníckych workshopov, pomaličky obnovuje. Veľkou pomocou im je dotačný systém MK SR s programom Obnovme si svoj dom. Jeho účel je ochrana, obnova a rozvoj kultúrneho dedičstva. „Každý rok sa snažím napísať projekt a, chvalabohu, zatiaľ sa nám vždy podarilo získať dotáciu. V opačnom prípade by človek asi potreboval tlačiareň na peniaze,“ zažartuje si pani Dana.
Zlô, mokrô, zhintô
„Na začiatku sme veľakrát počuli – oj, toto tu máte všetko zlô, mokrô, treba to zrútiť a postaviť nanovo. Možno je to tým, že v súčasnosti si až tak nevážime staré veci a dedičstvo predkov, nevidíme ich logiku, zmysel. Veď aj tie malé okienka majú nejaký význam. Podliehame boomom, modernizácii a neovereným technológiám, ktorých dosah na život a zdravie zistia možno až deti našich detí. Verím, že keby sa majiteľom domu stal niekto iný, už sú tu možno nové veľké plastové okná bez ohľadu na to, ako by to spolupracovalo s hrubými kamennými múrmi, hlinenými či vápennými omietkami. Na poslednom workshope mi tesár povedal: ,Nechápem, prečo to takto robíš. Veď s tým máš omnoho viac roboty, keď musíš dorábať a opravovať po ľuďoch, ktorí si to len skúšajú a učia sa.‘ Lenže on nepochopil zmysel tohto všetkého. Ja to neberiem ako robotu, ale ako poslanie, a je pre mňa zadosťučinením, že tým, ktorí k nám prídu, môžem ukázať, že to ide aj inak, môžu si to vyskúšať a veľa sa naučiť o tradičných technológiách. Mojím snom je, aby sme si opäť začali vážiť to, čo sme zdedili, veď ten, kto nemá minulosť, nemá ani budúcnosť. Tento dom nestavali rýchlokvasení majstri, remeslo sa dedilo z otca na syna a remeselníci to boli naozaj dobrí,“ hovorí pani Dana a ako dôkaz nám ukazuje na fasáde ešte zachované pôvodné omietky.
Deväťdesiat percent omietok na dome je pôvodných a sú oveľa kvalitnejšie a pevnejšie ako nové. „Netreba s nimi robiť nič, akurát sa očistia, uvoľnené miesta sa zainjektujú riedkou maltou a namaľujú vápennými farbami,“ vysvetľuje. Pri nasťahovaní bol dom zariadený dobovým nábytkom, ale zjazvený modernizujúcimi zásahmi, napríklad na prízemí boli všetky okná nahradené novými, veľkými a „krajšími trojákmi“, ktoré k dobovej fasáde ani trochu nesedeli. „Majitelia si to urobili po svojom. Keď sme neskôr vymieňali okná z ulice, susedia sa nás pýtali: Čo, susedia, meníte, meníte... za väčšie, však? Nie, za menšie. Veľmi tomu nerozumeli,“ usmieva sa pani Dana.
„Ale poďte, nech sa páči,“ pozvala nás na prehliadku. Obzrieť si celý dom nám trvalo dve hodiny, pretože sme sa často museli pristaviť jednak pri obdivuhodných detailoch, ktorými k jeho kráse prispeli starí majstri, a interiérových vychytávkach, ktoré majú na svedomí pani Kukurová a jej nadané dcéry. Na naše želanie nám pani domu ukazovala zákutia a detaily, ktoré si neškolené oko nevšimne. Kovania na dverách, starostlivo zrepasované okienka rôznych veľkostí a zvlnené obločné sklá v nich, priťahovacie madlá na dverách, na ktorých si umelecký kováč kedysi dávno dal extra záležať, rímsami ozdobené zárubne, podlahu zo štyridsať centimetrov širokých dosiek, dobový nábytok. Dômyselné zatváranie, pánty, ihličie v mede, ktoré sa lúhuje za oknom a bude z neho sirup, obrazy a háčkované záclonky a nakoniec aj nádherný priestor s klenbami, v ktorom je zatiaľ náradie, no raz tu možno bude malá expozícia jezuitskej lekárne – to všetko dohromady tvorí kúzlo domu s obrovským potenciálom. Nuž ale, nie sme tu na to, aby sme spisovali zoznam čarovných zákutí, ideme písať príbeh.
Barónky Bremzayové aj svojská Eržika
Príbeh niekdajšej barokovej jezuitskej lekárne sa začal písať zhruba pred tristo rokmi. Keď chceme pochopiť význam tohto rozložitého objektu, v ktorom je zhruba jedenásť obytných miestností a dve veľké pivnice, z ktorých jedna má štôlňu, musíme si odmyslieť susediace domy. Predstaviť si, čo všetko tu nebolo. K domu patril obrovský pozemok a záhrady rozčlenené kamennými múrikmi. Banícke domčeky, typické pre túto lokalitu, sú menšie, toto bol iný, skôr panský dom. A mal aj zaujímavých obyvateľov. Napríklad barónky. Dve sestry, barónky Bremzayové, tu dožili svoje životy v izbách na poschodí. Bývala tu aj istá pani Eržika, tá však už bola z inej spoločenskej vrstvy. Eva Kukurová rozpráva: „Keď sme sa snažili odstrániť smetisko za domom, vyťahovali sme z odpadu veľké množstvá silónok, bolo nám to čudné. Potom sme sa dozvedeli, že Eržika mala na každý zimný deň pripravených pár triesok a tri polienka a dennú dávku mala vždy zviazanú silónkami. Vraj, ak sa jej triesky nechytili, tak nepoužila ďalšiu dávku, ale v ten deň proste nekúrila. Mala systém.“ Dana Kukurová kúpila dom od staršieho pána, Slováka žijúceho vo Švajčiarsku. „Starý pán mal určite s domom nejaký plán, pretože aj keď tu roky nebýval, dal sem nanosiť krásne kusy nábytku, ktorý stále máme a používame. Z mobiliára barokovej lekárne sa však nenašlo nič, až nedávno jeden porcelánový poklop. Porcelánové nádoby a špeciálny lekárenský nábytok zmizli. Neviem, či sa niečo ešte objaví. Hoci nedávno mi známa, ktorá pracuje v galérii, hovorila o pánovi, ktorý jej ponúkol na predaj váhy – vraj pochádzajú z lekárne zo Štiavnických Baní. Pátranie po tejto dobe nás ešte len čaká, pretože doteraz sme skôr zachraňovali, zaoberali sa statikou, drenážou, strechou a drevomorkou.“ Drevomorka? „To je drevokazná huba. Žije si tu určite s nami, ale veď my máme zvieratá radi,“ žartuje pani Dana. „Kým sa tu žije a vetrá, je to v poriadku. Myslím si, že väčšina starých domov, a to nielen v Štiavnici, ju veľmi dobre pozná. Ale späť k tej záhrade. Bola by som rada, keby sa nám podarilo zrekonštruovať do pôvodného stavu nielen interiér, ale aj záhradu, aby sme tu povedzme mohli robiť bylinkárske workshopy a aby mal dom atmosféru barokovej lekárne vonku aj vnútri. Veď uvidíte, vnútri je už teraz plno atmosféry,“ usmieva sa pani Dana, ktorá má dom zjavne veľmi rada. „Mám, ale musím priznať aj to, že po desiatich rokoch sme už trošku vyhorení a unavení. Aj preto sa teším, že tu mávame workshopy a vždy k nám príde nová, mladá energia a nadšenie. Potrebujeme to.“ Poznáme to asi všetci. Niekedy je fajn, keď príde návšteva a otvára oči nad tým, čo sme všetko dokázali, pretože my tu žijeme a akosi to už nevnímame a nevidíme.“
Pán Sporák
Otvoríme prvé z nekonečného počtu krásnych drevených dverí a vchádzame na prízemie. V kúpeľni obdivujeme a závidíme veľkorysú murovanú poličku. „Keď sme sem prišli bývať, niekoľko mesiacov sme tu žili bez elektriny, svietili sme si sviečkami a malo to úžasnú atmosféru. No keďže dcéry vtedy chodili na strednú školu a v októbri, keď sú už dni kratšie, sa ťažko učí pri sviečkach, museli sme to urýchlene riešiť,“ spomína pani Dana. Ale napriek nepohodliu sa nikomu z rodiny nechcelo vrátiť sa na sídlisko.
Ponorková choroba? „Pravdaže. Takéto bývanie je síce krásne a romantické, ale nie je pre každého, je to totiž o robote, o robote a zase len o robote, ono sa to nikdy nekončí. Musíte sa len rozhodnúť, či tento štýl života prijmete a budete vnímať prácu ako radosť a poslanie, alebo len ako drinu.“ A pokiaľ ide o životný štýl, u Kukurovcov sa snažia žiť bez chémie, v kuchyni aj v kúpeľni, vlastne všade. Robia si vlastný prací prostriedok aj aviváž. Dostávame recept – na aviváž potrebujete ocot, vodu a vonnú silicu, akú chcete. Na prací gél iba rozvaríte marseillské mydlo, pridáte kryštalickú sódu a vodu. Tento dom vonia všeličím. Keď vchádzate do izieb, pátrate po tom, čo sú to za vône. Niekde sú to debničky s jablkami, orechmi, inde sa na sitách sušia bylinky zo záhrady. Levanduľa, yzop, nechtík, repík, šalvia či materina dúška.
Najväčším fešákom v kuchyni je kachľový sporák. Varí, pečie, ohrieva, suší, treba uznať, že aj výborne vyzerá, a čo je na ňom úplne najkrajšie, to je puzzle. Na murované časti sporáka sa použili staré nepálené a pálené tehly. Murovalo sa tradičnou vápennou maltou a hlinou. Kachlice, ktorými je obložený sporák, sú recyklované a už predtým slúžili v inom dome. Tento originálny kachľový sporák vznikol počas deväťdňového workshopu pod vedením majstra kachliara a spolu s výklenkom, v ktorom sa v plátenných vreckách sušia bylinky, je najkrajšou časťou kuchyne.
V obývačke chýba televízor. „Keď si chceme pozrieť film, poskladáme obrázky zo stien a zapneme si dataprojektor. Ale najčastejšie si sadnem buď do kresla ku kachliam, alebo na pohovku, obložia ma zvieratá a zaspím,“ hovorí pani domu. Umeleckých predmetov majú u Kukurovcov naozaj veľa. Na stenách je niekoľko kresieb pani Dany, na komode stoja busty. Väčšinu výzdoby však tvoria práce jej dcér. Obe študovali maľbu. Eva učí na základnej umeleckej škole a spolu s priateľom robia drevené hračky, Martina končí tento rok na Akadémii umenia a popritom sa s Martinom venujú aj keramike. Tu sa veru nikto nenudí.
Dali si záležať aj na tom, čo nevidieť
Ideme preskúmať poschodie. Treba si dávať pozor na hlavu, aby sme si ju neudreli o nízke zárubne. Na toto má pani Dana svoje vysvetlenie. Buď boli ľudia kedysi oveľa nižší, alebo mali vrodenú japonskú úslužnosť a vždy, keď vchádzali do miestnosti, sa uklonili, alebo to bolo čisto z úsporných dôvodov, lebo cez malé okienka a nízke dvere sú oveľa menšie úniky tepla. Vo všetkých troch teóriách je asi trocha pravdy. V ďalšej zo spální nás sleduje strakatá mačka Machuľa, voľne pohodená na posteli. Zvyčajne je vraj urozprávaná a zapája sa do dialógov po svojom, no nám nepovie nič. Miestnosti na poschodí sú v čo najväčšej miere zachované, no keďže stará strecha tiekla a časť trámov bola navlhnutá či rovno zhnitá, bolo potrebné ich protézovať a niektoré aj vymeniť. Obdivujeme dvere, ktoré boli rovnako ako niektoré kachle, pergola na terase alebo kuchynská pec obnovené v rámci workshopov. Dobrovoľníci dvere vyčistili od nánosov farieb a zničené kúsky doplnili protézami. Pani Dana nám na jedných dverách ukazuje aj dierky po streľbe a žartuje, že k nim ešte nemá vymyslený príbeh, ale vraj všetko bude. Upozorňuje nás na pôvodné kľučky, kovania a priťahovače dverí, vynález, ktorý vidíme asi prvýkrát. „Keď sa zámok čistil a konzervoval, zistili sme, že ešte aj jeho vnútorné časti a skrutky boli ozdobné. Starí majstri boli pedantní a dali si záležať aj na veciach, ktoré nebolo vidieť,“ hovorí majiteľka domu. Dvere ešte prejdú povrchovou úpravou, farebným doretušovaním. „Farebnosť na dverách sa snažíme zachovať takú, aká sa pri čistení našla ako najstaršia vrstva. Mnohé veci a detaily sa konzultujú s pamiatkarmi. No keďže sa snažíme, aby sme odprezentovali to pôvodné, nezvykneme sa rozchádzať s názormi pracovníkov z pamiatkového úradu. Asi sme na rovnakej vlnovej dĺžke.“
Dlážka v izbe na poschodí je urobená z štyridsať centimetrov širokých dosiek, ktoré sa nám pod nohami trošku hýbu. „Aj sa hýbu, aj sa z nich práši, ale nám to neprekáža,“ hovorí pani Dana. V izbe dcéry Martiny sa pozhovárame aj o pominuteľnom umení. „Maťu trápia environmentálne problémy, ktoré sú neúprosnou daňou za mnohokrát nepotrebný konzum, ktorého výsledkom je všade sa hromadiaci odpad. A pretože ten vzniká aj v umení, Martina to robí inak. Dielo vytvorí čisto z prírodných materiálov, potom ho odfotí, čiže zdokumentuje, a nakoniec ho nechá napospas svojmu osudu, nech sa niekde v lese alebo v záhrade rozpadne a splynie s prírodou. Martina maľuje prírodnými farbami, preto všetky tie sušené kvety a bylinky, konáriky a hlina. No hej, my sme uletené,“ usmieva sa pani Dana a ukazuje nám vence, ktoré vyrobili. Vinič, brečtan, physalis, malé jabĺčka. Len to, čo našli vo vlastnej záhrade, všetko prírodné materiály a bez odpadu sa to môže v prírode rozložiť.
O odpade sa dá uvažovať aj v súvislosti so starými domami. „Držíme sa hesla: nebúrať, radšej opraviť,“ hovorí Dana Kukurová. „Keďže dnes je veľký problém nájsť remeselníka, ktorý vás počúva, vníma a zároveň aj rozmýšľa, taktiež je dostatočne trpezlivý a má chuť dotiahnuť veci do konca, snažíme sa urobiť v dome čo najviac sami,“ hovorí a ukazuje na malé okná v červených rámoch. „Okná už tiež vieme repasovať sami. Zistili sme, že staré pôvodné drevo je oveľa kvalitnejšie a remeselné spracovanie má dnes už zabudnutý grif. Keď dnes dostane stolár drevo, väčšinou ani nevie, odkiaľ pochádza a kedy ho vyťažili. Rozbité sklené výplne, samozrejme, vymeníme, ale našťastie môžeme použiť staré zvlnené sklo, ktoré sme ešte mali v dome. Síce sa horšie reže, ale popasujeme sa.“
Tento rok sa jezuitská lekáreň už druhýkrát zapojila do Dní európskeho kultúrneho dedičstva. „Témou tohto ročníka bolo Zdieľané dedičstvo, a tak sme s barokovou lekárňou a remeselnými workshopmi do nej úplne zapasovali. Jeden jesenný deň sme sprístupnili národnú kultúrnu pamiatku a otvorili sme dvere pre verejnosť, aby sme sa spolu podelili o radosti aj starosti, ktoré predstavuje vlastniť, rekonštruovať a starať sa o objekt s takouto históriou.“
Ak sa to zopakuje, neváhajte a nakuknite do starej barokovej exlekárne. A neklaďte moderné otázky, ani tú, kedyže to asi bude tip-top. Povedzte si, tak ako my, že cieľom je aj cesta a že tu ide o viac. O zodpovednosť k budúcim generáciám. Užite si vône byliniek, lom svetla v starom okne, tlmené farby aj vŕzganie starých dlážok. Ozaj, v pláne je aj to, že na poschodí raz vznikne apartmán a v dome bude možné prenocovať. Nepýtame sa kedy, potichu sa na to tešíme a za možnosť nakuknúť ďakujeme.