Lesné železničky sú akési zmenšeniny klasických železníc. Ich rozchod, teda vzdialenosť medzi dvomi koľajami, je užší, aby sa železnica lepšie prispôsobila terénu a pre stavebné náklady. Železnice sa začínali väčšinou pri píle alebo pri veľkej železnici v údolí významnejších riek a ich vetvy viedli pozdĺž prítokov do ostatných dolín povodia. Najväčšou lesnou úzkorozchodnou železnicou na Slovensku bola Čiernohronská. Z lesov v okolí Čierneho Balogu zvážala drevo pre píly, neskôr aj robotníkov do fabrík. Dnes je z nej vďaka obrovskému úsiliu troch generácií živé múzeum a jedna z najkrajších turistických atrakcií Horehronia. Zároveň je príbeh ČHŽ možno najsilnejším príbehom záchrany technickej pamiatky na Slovensku.

​Prišiel, rozhliadol sa a ostal

Do Čierneho Balogu prišiel Aleš Bílek prvýkrát v roku 1983 ako sedemnásťročný študent stavebnej priemyslovky v Plzni. V časopise Železničář si totiž prečítal inzerát, že v Balogu zháňajú brigádnikov na opravu železničky. „Bola vtedy vo veľmi zlom stave. Vagóniky a lokomotívy boli súce do šrotu a budova depa bola taká schátraná, že ju bolo treba znova postaviť. Na mieste, kde dnes vidíte našu staničnú reštauráciu, mali odborári ‚červený kútik‘, v ktorom sa školili. Zdobila ho busta Lenina. Chátralo to tu preto, že už dvadsať rokov sa vedelo, že železnička pôjde do šrotu. Tak bolo aj o ňu ‚postarané‘. Ťažko to však niekomu vyčítať, pretože to bol štátny podnik a lesníci len plnili nariadenie vlády,“ ...