Dilema EÚ: čo s angličtinou?

Aj keď označiť angličtinu týmto atribútom je mimoriadne odvážne, je to názor, ktorí často zastávajú samotní Angličania – iste, mnohí z nich majú na mysli ´američtinu´. Nebol to ale nikto iný než samotná ikona britskej anglickej literatúry H. G. Wells, ktorý práve angličtinu vôbec označil za barbarskú: hybridnú a úplne asymetrickú čo do rozdielu medzi písanou a vyslovovanou formou.

My môžeme v 21. storočí v nemom úžase len konštatovať, že tento jazyk valcuje svet tak, ako predtým žiaden iný už iba preto, že predchádzajúce svety nikdy neboli také globalizované. Podobne ako v prípade svetových jazykov minulosti – francúzštiny, turečtiny, latinčiny či gréčtiny, nehovoriac o ďalších medzi nimi aj pred nimi, aj pre angličtinu platí zásada, že jazyk ide v šľapajach moci. Moc anglosaského sveta včera a dnes (najprv Britské impérium a potom USA) vyráža dych podobne ako nástup angličtiny na trhu svetových jazykov. Jej hegemónia sa dá vysledovať na príklade zostupov a pádov desiatok iných jazykov, ktoré kedysi určovali komunikáciu v centrách svetovej moci a ich „blízkom susedstve“.

V samotnej Európe vývoj po druhej svetovej vojne poslal na cintorín najrozšírenejších európskych jazykov ako prostriedkov medzinárodnej komunikácie najprv nemčinu, potom francúzštinu a po skončení studenej vojny veľmi rýchlo aj ruštinu. Iste, všetky tieto tri jazyky naďalej fungujú, ale už dynamicky nežijú, len dožívajú. Tu regionálne, tam lokálne. To preto, že svetová veľmocenskosť Francúzska a Ruska, resp. európska veľmocenskosť Nemecka tiež už spočíva na čerstvom, hoci ešte stále slušne udržiavanom cintoríne, kam sa ešte chodieva prehrabávať lístie. Prvé dva z týchto jazykov síce ešte žijú z podstaty bývalého vplyvu a podržali si – a treba povedať, že veľmi nespravodlivo – status oficiálneho a pracovného jazyka v panteóne vyvolených jazykov OSN, ale ich vyhadzov na perifériu svetovej jazykovej komunikácie je len otázkou času. Tomu už nezabráni ani osamostatnenie quebeckej provincie od Kanady, ani definitívne odstúpenie Ruska od Zmluvy o konvenčných zbraniach či prípadné post-putinovské „medvedevovské“ vyhrážky na adresu bývalých sovietskych satelitov v strednej Európe. Ak v budúcnosti čosi ako hlavným mestom EÚ prestane byť Brusel, aj francúzština, tento mimoriadne eroticky zjednodušený variant latinčiny, bude zdieľať osud nemčiny. Zomrie na historické suchoty.

Svoju pozíciu vo svete si dnes udržiava mandarínska čínština aj španielčina, dynamicky sa zvyšuje svetový význam arabčiny a do povedomia sa vďaka Brazílii prediera portugalčina, svet si bude musieť zvykať aj na hindčinu. Zatiaľ. Ale význam a šírenie žiadneho jazyka sa dnes nedá porovnať s angličtinou, ktorá sa napriek svojej atomizácii, regionálnej špecifikácii, simplifikácii, pidžinizácii, kreolizácii a pokračujúcemu „przneniu“ jazyka „Šekspíra“ akosi vymkla spod kontroly. Angličtina je neriadená strela. Nedá sa porovnať s viac menej regionálnym vplyvom, ktorý kedysi z centier vyžiarovali silné, výbojné, koloniálne a imperialistické štáty. Angličtina je už viac ako obyčajná lingua franca, teda jazyk slúžiaci ako komunikačný nadetnický prostriedok určitej civilizácie. Tento „necivilizovaný“ jazyk sa stal priam nadcivilizačným. Nielenže vďaka kolonizácii prevládol okrem USA aj v Kanade či v Austrálii. Stal sa z nej prvý a hlavný ´kanál´ svetovej globálnej komunikácie, jej hlavný, ak nie jediný, cudzí jazyk, na ktorý sa dychtivo a zväčša dobrovoľne vrhli akademické aj politické elity nielen upadajúceho Ruska, ale aj Číny a Indie, údajne budúcich superveľmocí. Preniká už aj do subsaharskej Afriky zo severu aj juhu, keďže si ho v rudimentárnej forme bez problémov osvojujú aj „nižšie“ vrstvy  v demograficky expandujúcom arabskom svete. „Prekvápko“? Ani nie!

Najviac prekvapivým je skôr konštatovanie faktu, ako rýchlo sa angličtina rozšírila v Európe, menovite v EÚ, ktorá pred ním definitívne kapitulovala po rozšírení v r. 1973 (o Veľkú Britániu, Írsko a Dánsko). Vtedy sa začala čoraz viac presadzovať ako bezkonkurenčný jazyk nielen v inštitúciách EÚ, ale aj ako hlavný prostriedok jazykovej komunikácie obyvateľov EÚ. Po r. 1990 zakotvila angličtina postupne aj v bývalých komunistických krajinách, ktoré sa akoby štítivo a demonštratívne odvrátili od ruštiny, k nemčine sa nevrátili a o francúzštinu nestáli. To v dôsledku francúzskej elitárskej lenivosti, keďže Francúzsko (na rozdiel od USA a Spojeného kráľovstva) do propagácie svojho jazyka v strednej východnej Európe investovalo málo.

Jazyková politika EÚ je ale tikajúcou bombou, pretože EÚ nijakú konzistentnú jazykovú politiku nemá. Len deklamuje zásady používania jazykov v inštitúciách EÚ (vtedy ešte EHS) z r. 1957. Hlavné oficiálne jazyky členských krajín sú súčasne aj oficiálnymi a pracovnými jazykmi EÚ. To ale nikdy neplatilo. V praxi sa EÚ podriadila trhovému mechanizmu, v ktorom napokon angličtine predala nielen malé a stredné jazyky, ale zdevalvovala aj tie veľké ako francúzštinu, nemčinu či taliančinu.

Európska únia tak nemá jeden oficiálny, resp. jeden úradný či pracovný jazyk. Teoreticky sú si tak v Únii všetky jazyky rovné, či ide o angličtinu alebo francúzštinu, slovenčinu či dokonca maltský jazyk, ktorým hovorí okolo 350 000 ľudí. Táto rovnosť sa však prakticky uplatňuje len v jednej inštitúcii – Európskom parlamente. A tam to nevyzerá veselo. Pred rozšírením EÚ v r. 2004 tak mala EÚ 11 úradných jazykov a to napriek tomu, že počet členských krajín bol pätnásť. Jazyková politika Únie „ušetrila“ na Írsku, Rakúsku, Belgicku a Luxemburgsku, ktoré používajú niektorý z 11 jazykov EÚ. Ak pred rozšírením bola jazyková situácia vážna, po r. 2004 je už dramatická. EÚ mala zrazu 20 úradných jazykov (neskôr pribudla aj írčina). Znamenalo to, že ku každému jazyku bolo nutné hľadať odborníkov na špičkový prenos do všetkých ostatných jazykov EÚ. Teda aj slovensko-maltských, estónsko-gréckych, slovinsko-lotyšských expertov, etc., etc. Ak pred rozšírením v r. 2004 vytváralo 11 jazykov 110 jazykových kombinácií pre tlmočenie a preklad, po 1. máji 2004 sa počet kombinácií zvýšil na 420. S ďalším rozširovaním, ktoré je už ťažko zastaviteľné, sa jazyková situácia stane už nie dramatickou, ale priam katastrofálnou. Pravda, za predpokladu, že EÚ nesiahne na tie najsvätejšie: na  insígnie národných identít členských krajín - na jazyk a na deklarované právo všetkých občanov, „byť počutí“ a dostávať informácie zo spoločných inštitúcií EÚ v ich vlastnom jazyku.

Tu však narážame na problematickosť a bezvýchodnosť beztvarej európskej jazykovej politiky. Rovnosť jazykov v EÚ je, samozrejme, ilúziou. Po prvé, týka sa len majoritných, „štátnych“ jazykov členských krajín a nie jazykov menšín. V praxi to znamená, že napr. katalánčina, ktorou v EÚ hovorí  dvakrát viac ľudí než po slovensky a dokonca dvadsaťkrát viac ľudí než po maltsky, nemá v EÚ také práva, ako maltský alebo slovenský jazyk. To sa týka jazykov všetkých národných menšín, či sú to ďalej napr. Galícijčania, Baskovia, Frízovia alebo, povedzme, Rómovia a Rusíni. Tým všetkým EÚ upiera právo byť v hlavných inštitúciách Únie „počutí“ a komunikovať s týmito inštitúciami vo vlastnom jazyku.

Druhý problém spočíva v samotnej rovnosti všetkých oficiálnych (úradných, pracovných) jazykov. Tieto jazyky sú síce formálne rovnoprávne, ale zďaleka si nie sú a nikdy ani nemôžu byť rovné. Samotné trvanie na rovnosti všetkých úradných jazykov bez rozdielu je nerealistické a vlastne aj pokrytecké. EÚ dúfa, že jazyková situácia sa nejako „utrasie“, t.j. bude sa naďalej „potichu“ samoregulovať. V praxi to znamená, že hoci si všetky súčasné aj budúce úradné jazyky v Únii ostanú rovné, jeden z nich sa nakoniec vypracuje na bezkonkurenčne fungujúci úradný jazyk de facto. Angličtina toto zdanlivo víťazné ťaženie nastúpila už dávnejšie a od malých národov strednej východnej Európy sa očakáva, že hegemónne postavenie anglického jazyka prijmú ako neodvrátiteľný osud. A ono to tak naozaj vyzerá, nielen zvonka. Hoci zavedenie jedného univerzálneho jazyka EÚ je čosi ako kategorickým imperatívom, využitie angličtiny na tento účel je dlhodobo nešťastné riešenie, pretože vyvoláva a ešte len vyvolá množstvo kontraproduktívnych efektov. Nielen že prebudí rezistenciu iných veľkých európskych jazykov – v prvom rade žiarlivej francúzštiny. Horšie je, že veľké jazyky, ktoré si v Európe nenechajú vziať svoje postavenie, odsunú jazyky malých národov na tretiu či až štvrtú koľaj. Ak sa niekto v Európe bude (po angličtine) chcieť naučiť nejaký ďalší jazyk, bude sa riadiť pragmatizmom: zvolí si francúzštinu, nemčinu, španielčinu, poprípade jazyk susednej krajiny. Ale to pomaly nebude potrebné, pretože už dnes sa po anglicky dohovoríte takmer všade. Kto je ale múdry, nebude (možno s výnimkou španielčiny) o nijaké európske jazyky stáť – pravda, ak sa nechce stať euroúradníkom v Bruseli alebo sa nechystá pracovať do krajín, kde týmito jazykmi hovoria.

Lenže aj drvivá väčšina z tých, ktorí si angličtinu dobre osvoja, sa pri komunikácii s rodeným Angličanom či Írom nachádzajú z hľadiska kvality komunikácie v postavení občanov nižšej kategórie. Ich znalosť angličtiny je totiž zväčša biedna, aj keď podľa vlastného presvedčenia hovoria po anglicky „perfektne“. Stačí si vypočuť vyjadrenia v angličtine úradníkov, ktorí reprezentujú Slovensko. Len niekedy to je málo smutné, väčšmi to pripomína patologický boží trest – babylonské prekliatie.

Odpor proti angličtine v EÚ má, samozrejme, rôzne motívy. Odpor Francúzov nie je nezištný, v ich prípade ide o potrebu konkurovať jazyku, ktorý ich vytlačil z európskeho výslnia. Iní odporcovia angličtiny si úsilie o ochranu vlastného jazyka mýlia so srdnatým bojom proti „americkému imperializmu“ a ešte iní vidia šancu presadiť teraz svoje vízie o zavedení nadnárodného, tzv. umelého jazyka, ktorých dnes existujú desiatky, ba stovky. Niekde sa takéto hybridy (v tom dobrom slova zmysle) aj ujali. Neviem, či Indonézia je vzorom pre EÚ, ale mohla by byť?

Malo by ísť predovšetkým o jedno: o to, aby sa formálna jazyková rovnoprávnosť v EÚ rovnala aj skutočnej komunikačnej rovnosti. S univerzálnym európskym jazykom, ktorý je pritom národným jazykom jedného či dvoch európskych štátov, je taká rovnosť nedosiahnuteľná a naša kráska EÚ sa ťažko niekedy stane úniou „občanov“. Skôr či neskôr zahynie na obyčajné jazykovo-politické kiahne.