Ruská vláda chce vlastenecké filmy. Aj ich zaplatí (video)

Minister kultúry Alexander Avdějev nedávno menovanej vlády premiéra Vladimíra Putina začiatkom augusta oznámil, že od roku 2009 bude štát dávať filmárom zákazky a taktiež ich zodpovedajúcim spôsobom financovať. Cieľom týchto vládnych dotácií bude, aby sa nakrúcali filmy s „humánnejším“ a „patriotickejším“ obsahom, než v súčasnosti.

Minister Avdějev prisľúbil, že „vynikajúci režiséri podporovaní najlepšími filmovými štábmi“ dostanú rozpočet plne krytý zo štátnych fondov.

„Ale kto rozhodne, čo je vlastenecké?“ pýta sa Sergej Melkumov, producent filmu Naši, ktorý obsahoval príbehy z druhej svetovej vojny a ktoré boli sovietskou cenzúrou zakazované. „Zvláštny orgán zložený zo zástupcov administratívy prezidenta a vlády bude určovať námety a dohliadať, že sa myšlienkový zámer diela pri realizácii nemení,“ vysvetľuje Igor Kalistov z ruskej agentúry pre kinematografiu.

Už minulý rok vláay poskytovala dotácie asi stovke zo 116 celovečerných filmov, ktoré boli nakrútené. Väčšina z nich však nedostala viac ako 500 000 až milión dolárov (v prepočte medzi 10 až 20 miliónov korún).

Plánovanému systému subvencií sú naklonení najmä mladí tvorcovia, ale ozývajú sa aj kritické hlasy zo strany veľkých filmových štúdií. „Štát by mal obmedziť počet príjemcov dotácií v prospech štúdií, ktoré sú schopné vyrábať úspešné filmy,“ hovorí Leonic Vereščagin, riaditeľ filmových ateliérov Tri T slávneho filmového tvorcu Nikity Michalkova.

„Vláda robí dobre, že sa vracia k systému štátnych zákaziek uplatňovaných v Sovietskom zväze, ktorý priniesol toľko vynikajúcich filmových diel,“ domnieva sa na druhej strane Vereščagin, ktorý zastupuje Rusko aj v Medzinárodnej federácii asociácií filmových producentov (FIAPF).

V Sovietskom zväze sa nemohli natáčať žiadne súkromné filmy. Zo sovietskeho systému štátnej kinematografie vzišli snímky ako Vojna a mier Sergeja Bondarčuka, ktorý dostal Oscara za najlepší zahraničný film v roku 1969 alebo Moskva slzám neverí Vladimíra Meňšova ocenený Oscarom o 11 rokov neskôr. Film režiséra Michaila Kalatozišviliho Žeriavy tiahnu získal v roku 1958 Zlatú palmu na festivale v Cannes.

V ekonomickom zmätku v 90. rokoch sa štátny kinematografický priemysel v Rusku rozpadol. V poslednom čase však Rusi chodia čím ďalej, tým viac do kina – po celom Rusku bolo zrekonštruovaných 1500 premietacích kinosál a domáca filmová tvorba tu zažíva rozkvet.

Príjmy ruských filmov dosahujú asi jednu tretinu tržieb zahraničných filmov, ale ich umelecká úroveň je podľa štátneho funkcionára Kalistova „väčšinou špatná“ a ich obsah „rozvratný“, často až „protištátny“. Ako príklad Kalistov uvádza celovečerný film s ruským názvom Svolochi.

Film Svolochi, ktorý vznikol v roku 2006 vďaka štátnej dotácií vo výške 700 000 dolárov, rozpráva príbeh o bezprioritných chlapcoch vo veku okolo 15 rokov, ktorí boli počas druhej svetovej vojny posielaní na mimoriadne riskantné misie do nacistického Nemecka. Ruská tajná služba FSB odmietla, že by sa niečo také za vojny dialo a obvinila autorov z prekrúcania histórie. „Naši odborníci, ktorí schvaľovali tento scenár, urobili chybu,“ komentuje pridelenie dotácie filmu Svolochi zodpovedný funkcionár.

Konfrontovaní s „ideologickou prázdnotou“, rozhodli sa ruskí štátni úradníci objednať si prvý vlastenecký film od čias rozpadu Sovietskeho zväzu. Vlani na jeseň prišiel do distribúcie film  1612: Chroniki smutnogo vremeni (1612: Letopisy nepokojnej doby) produkovaný Nikitou Michalkovom, ktorý si vzal za námet zjednotenie ruského národa proti poľskej invázií.


„V Sovietskom zväze režim filmárov predpisoval tému, aj jeho spracovanie. Teraz by sme mali mať právo odmietnuť projekt, ktorý sa nám nepáči,“ komentoval zámery ruskej vlády Leonid Vereščagin.