Globalizácia a krásna hra menom futbal

Od čias, keď európske kluby neobmedzujú počet zahraničných hráčov, sa táto hra stala naozaj globálnou. Najmä africkí futbalisti začali byť všadeprítomní a postupne nahradili dovtedy široké zástupy Brazílčanov a Argentínčanov. Zahraničná prítomnosť vo futbale naozaj prevyšuje všetko, čoho sme svedkami v iných oblastiach medzinárodného obchodu.

Arsenal Londýn, špička anglickej Premier League, zvyčajne nemá v základnej zostave jediného britského futbalistu. A ani všetci anglickí hráči na súpiskách štyroch anglických tímov, ktoré postúpili do záveru Ligy majstrov, by spolu nestačili na vytvorenie jediného tímu.

Niet pochybností o tom, že zahraniční hráči zvyšujú kvalitu hry v európskych klubových súťažiach. Bez takých útočníkov ako Drogba, Eto´o by európska futbalová scéna nebola zďaleka taká vzrušujúca. Rovnako aj talentom z Afriky je to na prospech. Predajom svojho umu v Európe si môžu zarobiť oveľa viac peňazí  a nemusia pritom hrať iba v špičkových kluboch Premier League alebo v španielskej Primera División, ale aj v množstve novozbohatlíckych klubov v Rusku, na Ukrajine alebo v Turecku.

Lenže medzinárodná mobilita futbalistov prehĺbila príjmovú priepasť medzi hviezdami, akými sú Drogba a Eto´o a ich krajanmi doma. To je osud globalizácie: zvýšené globálne ekonomické príležitosti smerujú k väčším nerovnostiam medzi tými, ktorí majú schopnosti alebo šťastie, a tými, ktorí toto nemajú. Tento druh nerovnosti ale nemusí byť nevyhnutne zlý. Niektorí ľudia sa vďaka tomu majú lepšie, bez toho, aby iní sa mali horšie.

Futbalovým fanúšikom však neleží na srdci iba ich klub, ale i vlasť, a tu sú dôsledky globálnej mobility talentov menej priamočiare. Mnohí sa obávajú, že dostupnosť zahraničných hráčov poškodzuje kvalitu reprezentačných tímov. Prečo investovať do rozvoja miestnych talentov, keď si môžete prenajať talenty zo zahraničia?

Takéto argumenty môžeme dobre demonštrovať na príklade Anglicka. To nepostúpilo na EURO 2008 a mnohí to považujú za dôsledok prevahy zahraničných hráčov v anglických  kluboch.

Pripravujú sa rozsiahlejšie protiopatrenia. Sepp Blatter, prezident FIFA, čo je svetový riadiaci orgán vo futbale, presadzuje plán obmedzenia počtu zahraničných hráčov, ktorých by kluby mohli mať na ihrisku, a to na päť.

Dosah globalizácie futbalu na africké štáty sa zdá byť presne opačný. Na jednej strane globalizácia zvýšila kvalitu mnohých afrických reprezentačných tímov v porovnaní s európskymi reprezentáciami, lebo krajiny ako Kamerun a Pobrežie Slonoviny dnes môžu zostaviť národné mužstvá  zložené zo špičkových futbalistov európskych tímov. Na druhej strane globalizácia znížila kvalitu afrických domácich líg v porovnaní s ligami európskymi.

Ak bývate v Yaoundé, potom pre vás pokles kvality domácej ligy nemusí predstavovať žiaden mimoriadny problém, pokiaľ si môžete dovoliť káblovú televíziu a naladiť si anglickú Premier League. V opačnom prípade máte právo na pocit, že vás globalizácia nechala „v štichu“.

Majstrovstvá Afriky, ktoré boli tento rok v januári a februári v Ghane, odhalili obojsmernú previazanosť, ktorú futbalu vytvorila globalizácia. Rad európskych klubov zostal bez svojich hviezd, ktoré boli povolané reprezentovať. Africkí futbalisti sa zase sťažovali, že ich neprítomnosť v Európe znížila ich komerčné príležitosti počas kľúčovej fázy ligových bojov.

Najvýznamnejším ponaučením, ktoré majstrovstvá Afriky odhalilo, je poznanie, že úspech slávia tie štáty, ktoré dokážu skĺbiť príležitosti dané globalizáciou so silnými domácimi základmi. Víťazom turnaja sa nestal Kamerun, Pobrežie Slonoviny ani žiadny iný tím nabitý hviezdami, ale Egypt, na jeho 23-člennej súpiske figurovali /iba štyria futbalisti hrajúci v Európe.

Naproti tomu za Kamerun, ktorý vo finále podľahol Egyptu, hral jediný futbalista z domáceho klubu a 20 z klubov európskych. Egypt bol napriek tomu oveľa lepším a zaslúžil si vyhrať. Navyše to nebola náhoda: Egypt je na majstrovstvách Afriky stabilne najúspešnejším tímom a v minulosti turnaj päťkrát vyhral.

Ponaučením teda nie je to, že prijať globalizovaný futbal za svoj, je zlé. Pokiaľ by bolo kľúčom k egyptskému úspechu práve to, potom by sa dobre darilo aj Sudánu, ktorý nemá v Európe žiadneho hráča. Sudán (spolu s Beninom) však patril k najmenej úspešným tímom na turnaji.

Naozajstné ponaučenie znie, že úplné využitie výhod globalizácie vyžaduje rozvoj domácich kapacít v kombinácii s medzinárodnými väzbami. To, čo odlišuje Egypt od ostatných, je skutočnosť, že má silnú domácu ligu, ktorá podporuje hĺbku talentu a súdržnosť národného tímu.

S víťazmi globalizácie v iných oblastiach je to rovnaké. Čína a India sa od ostatných odlišujú tým, že sa síce nechali atakovať globalizačnými silami, ale súčasne tieto sily využili na posilnenie domácich kapacít. Výhody globalizácie žnú tí, ktorí sa starostlivo pripravia.

Dani Rodrik, profesor politickej ekonómie na Škole štátnej správy J. F. Kennedyho pri Harvardovej univerzite
Copyright: Project Syndicate, 2008.
www.project-syndicate.org