Každý ťaháčik má háčik
Analytici novinárom spočítajú, kto s akým príjmom a koľkými deťmi zarobí koľko korún, kto komu sľúbi bezplatné zdravotníctvo, školstvo, bezplatnú cestu do školy, zo školy, do práce, z práce. Do krčmy z krčmy.
Som zvedavý, koho čoskoro napadne spätne preplácať tridsať českých korún za pivo.
To by bol najskôr volebný ťah. Lenže každý takýto ťaháčik má háčik a čím väčší ťahák, tým väčší hák.
Ricardova ekvivalencia
Platí totiž stará banálna poučka, že žiadny obed nie je zadarmo. A to ani v Českej republike, ani v zdravotníckom zariadení, hoci sa to mnohým môže zdať podozrivé. Príliš často si totiž pletieme bezplatnosť s tým, že je niekde niečo zadarmo.
Ekonómia verí v racionalitu človeka, čo sa mnohým javí ako jeden z naneracionálnejších predpokladov široko ďaleko. Ale túto diskusiu, kde sa dvaja hádajú o tom, či sú alebo nie sú racionálni, teraz nechajme bokom.
Súčasťou tejto diskusie je každopádne stará debata o tom, či sú ľudia imúnni voči politickým ťahaniciam. Jednej z týchto úvah sa hovorí Barro-Ricardova ekvivalencia: Ak má vláda také veľké náklady, že ich nedokáže financovať (čo je prípad Česka od momentu vzniku v roku 1993), má dve možnosti, ako tieto výdavky zaplatiť.
Buď zdvihne výber dane, alebo sa zadlží. Verejný dlh ale bude musieť v budúcnosti verejnosť zaplatiť. Ide teda skôr o voľbu zdaniť teraz versus zdaniť neskôr.
David Ricardo, jeden z prvých oficiálnych ekonómov, prišiel s nápadom, že ak sú ľudia racionálni, budú voči tejto fiškálnej ilúzii viacmenej imúnni. Teda ak politik ľuďom niečo rozdá v tejto situácii, racionálny ľud si tieto peniaze ušetrí, pretože im je jasné, že si ich politik zase vezme v budúcnosti (cez vyššie zdanenie) späť.
Voči podobným „darčekom plateným z eráru" sú teda ricardiánski jedinci imúnni. Neskôr však nakoniec i sám Ricardo túto krásne idylickú predstavu o sile ľudskej racionality opustil, zdala sa mu príliš naivná. Ľudia proste nepočítajú s tým, čo volebné sľuby de facto znamenajú. Že darček zaplatia naše peňaženky, podľa ktorých volíme.
Obed: Aj s účtom, prosím!
Preto by bolo fajn, keby túto demarkáciu fiškálnej ilúzie (predstavy, že je obed zadarmo, i keď v skutočnosti je na dlh) urobilo ministerstvo financií, ktoré má (ako jediné) záujem o to, aby naše financie boli udržateľné.
Nech sa do každého rozpočtu pekne napíše, o koľko sa zdvihnú implicitné dane na jedného zárobkovo činného občana z titulu nového dlhu. Takže zaokrúhlene napríklad pre budúci rok: pokiaľ bude deficit 240 miliárd korún a v ČR je niečo cez päť miliónov zárobkovo činných osôb, aby sme mali vyrovnaný rozpočet, mala by sa daň jedného pracovníka zvýšiť o 48 tisíc korún ročne, teda 4000 mesačne. V súčasnosti priemerná Češka či Čech na dani zaplatí ročne 28 tisíc korún ročne, celkom 143 miliárd, menej než celý deficit dohromady.
Keby sme sa nemohli zadlžovať a hrali fér, daň by sa musela viac než zdvojnásobiť, aby sme vyšli. Za nové dane by sme si nič nového "nekúpili", iba by sme uspokojili existujúce náklady, vyplatili dôchodky a pod. Na firmách sa v minulom roku vybralo 170 miliárd, teda ani zdvojnásobenie korporátnej dane (potrebujeme ešte najmenej raz toľko) by nestačilo na pokrytie takého deficitu!
Inými slovami, keby sme mali poctivo zaplatiť vymoženosti (zatiaľ nepolitického!) rozpočtu z dane na budúci rok z dane z príjmov zárobkovo činných, museli by sme viac než zdvojnásobiť dane zamestnaným. Nie 15 %, ale 30 a viac. Čo neušetrí štát, musí sa zaplatiť z peňaženiek. Je jedno či formou DPH či iných nepriamych daní. Ja som to schválne ilustroval na daniach priamych, pretože sú lepšie predstaviteľné.
Tomáš Sedláček, ekonomický stratég ČSOB
Tomáš Sedláček ekonomický stratég ČSOB |