Kto má najväčšiu moc šíriť informácie a neustále ich opakovať, vyrába „pravdu“, hoci tá sa môže zakladať na výmysloch a klamstvách...
Mediálny monopol je strašiakom všetkých súdnych ľudí. Niektorí namietnu, že také čosi ani neexistuje – veď sa pozrite na novinové stánky, kde je toľko novín a časopisov. To nemôže mať pod palcom jediný vydavateľ. A koľko je televíznych a rozhlasových staníc. Pre každého čosi a zastúpené sú prirodzene všetky možné názory a pohľady. Naozaj je to tak? Alebo je pestrosť iba dobre maskovanou „podobnosťou“ až „rovnakosťou“?!
Na tieto a mnohé ďalšie otázky odpovedá kniha M. A. Vericka „Mediální monopol“.
Francúzsky Hachette
Vezmime si napríklad francúzsku spoločnosť Hachette Filipacchi Médias. Pôsobí vo vyše štyridsiatich krajinách a vydáva asi 50 časopisov, medzi inými také renomované periodiká ako Elle France, Paris Match, Periscope či Premiere. Okrem toho rôzne (skôr regionálne) denníky a štvrtinový podiel má v celofrancúzskych novinách Parisien, L´Equipe ap. Hachette je de facto najväčším vydavateľom časopisov na svete a náklad jeho produkcie presahuje miliardu výtlačkov. Začínal pritom skromne – pán Hachette kúpil v roku 1826 malé parížske vydavateľstvo Librairie Brédif, vydával drobné publikácie, slovníky, knižky pre deti. Neskôr získal exkluzívne práva na kiosky na francúzskych staniciach, kde cestujúcim predával nielen noviny, ale aj knihy...a postupne, nenápadne sa prepracoval až k „monopolnému správaniu“, ako ho kritizuje jeho konkurencia. Podobne to prebieha na viacerých frontoch aj dnes.
Zneužívanie mediálneho monopolu
Mnohí mediálni magnáti sa nerozpakujú zneužívať svoj mediálny monopol. Hearst, ktorému patria desiatky novín a časopisov ako San Francisco Chronicle, Cosmopolitan, káblovka ESPN či Lifetime, už od začiatku minulého storočia otvorene vsádzal na Demokratickú stranu a politika mu nebola vôbec cudzia.
Robert Maxwell (MGM, MCC, Daily Mirror, vydavateľstvo Macmillan...) bol boháčom, ktorý si vedel užívať, ale aj vplyvným mužom, ktorého s úctou prijímali najvýznamnejší štátnici: Gorbačov, Brežnev, Mitterand, Carter či Reagan). Neskôr jeho pýcha prerástla do rozmerov, ktorých sa obávajú všetci odporcovia mediálnych monopolov – zlo v ňom víťazilo, používal rôzne rafinované a neférové spôsoby v konkurenčnom boji a čo je najhoršie, nikto z jeho veriteľov ho dôkladne nekontrolovalo. Ani tie najväčšie banky v New Yorku či v Londýne. Zo strachu pred mediálnou mocou či z nedbanlivosti? Odpoveď je zrejmá.
Murdochove chúťky
Spoločnosť News Corporation Ruperta Murdocha kupovala pred dvomi rokmi newyorské vydavateľstvo Dow Jones. Išlo vtedy o senzačnú správu. Spomínaná obria mediálna spoločnosť totiž vlastnila preslávený denník The Wall Street Journal a tak sa na jednu z najväčších mediálnych transakcií v histórii upreli zraky celého sveta. A okamžite tu boli obavy, že Murdoch bude zasahovať do práce prestížneho denníka...napokon, tak to má vo zvyku aj v iných svojich médiách. Murdoch sa síce nechal počuť, že komentátorom nebude do ich práce zasahovať, ale na inom mieste sa zmienil, že chce zarábať nielen veľké peniaze, ale tiež prezentovať svoje názory. James Ottawy, bývalý šéf Dow Jones James, v tom má jasno: „Len ťažko si možno predstaviť, že by Murdoch na hornom Manhattane vydával New York Post, ktorý odráža jeho politické a obchodné záujmy, a na dolnom Manhattane by vydával The Wall Street Journal bez zasahovania.“
A tu sme pri podstate. Áno, máme množstvo staníc a periodík na výber, čím by mala byť zabezpečená ich objektivita a nestrannosť. Už zo školy však vieme, že nie je rozhodujúci počet (polovica staníc dáva akčné filmy, ďalšie dokumenty, mnohé periodiká sa koncentrujú na šoubiznis a zaostrené na spravodajstvo – počet je zrazu radikálne nižší...), ale dôležitý je vlastník. A z toho plynúce ekonomické a politické záujmy. Koncentrácia jedného typu médií, alebo tzv. kríženie zaznamenalo v posledných rokoch doslova boom. A to, čo vzniká, má neuveriteľný vplyv. Skrytý, ale o to výraznejší. Pluralita médií sa tak stáva...iba obyčajnou fikciou.
Došlo teda už k mediálnemu monopolu? Pýta sa kniha „Mediální monopol“ a snaží sa ponúknuť aj odpovede.