Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu a prezumpcia neviny
Môj manžel pracuje v skupine manažérov. Manažér, ktorý ju vedie, bol psychiatricky liečený. Jeho správanie je autoritatívne, prinútil ostatných podriadených robiť finančné, resp. účtovné operácie v rozpore s predpismi. Teraz je obvinený z viacerých trestných činov hospodárskej povahy. Vyhlasuje, že je duševne chorý, a preto nemôže byť odsúdený. Chce do týchto zločinov "namočiť" ostatných. V tejto súvislosti mám dve otázky: Aká je právna úprava vyšetrenia duševného stavu obvineného? Čo je obsahom pojmu "prezumpcia neviny"?
-- Pokiaľ ide o odpoveď na prvú otázku, uvádzame, že problematika vyšetrenia duševného stavu je upravená predovšetkým v Trestnom poriadku (úplné znenie zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom je uverejnené v zákone č. 120/2001 Z. z., čiastka 50). Z dikcie ods. 1 § 116 vyplýva, že ak treba vyšetriť duševný stav obvineného, priberú sa k tomu na písomný príkaz súdu vždy dvaja znalci z odboru psychiatrie. Len ak nemožno duševný stav vyšetriť inak, môže súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca nariadiť, aby bol obvinený pozorovaný v zdravotníckom ústave, alebo ak je vo väzbe, aj v osobitnom oddelení nápravného zariadenia. Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok, čo dávame do osobitnej pozornosti (porov. ods. 2 § 116). V prípade, že zistia znalci u obvineného príznaky nasvedčujúce jeho nepríčetnosti alebo zmenšenej príčetnosti, vyslovia sa súčasne o tom, či je jeho pobyt na slobode nebezpečný (ods. 3 § 116). Akcentujeme, že pozorovanie duševného stavu je zákonom obmedzené. Nemá trvať dlhšie ako dva mesiace (do toho času treba podať posudok). Iba na odôvodnenú žiadosť znalcov môže súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca túto lehotu predĺžiť, nie však viac ako o mesiac. Proti predĺženiu lehoty je prípustná sťažnosť. Pre informáciu dodávame, že ak sú závažné pochybnosti, či nie je u svedka, ktorého výpoveď je pre rozhodnutie obzvlášť dôležitá, podstatne znížená schopnosť správne vnímať alebo vypovedať, možno znalecky vyšetriť i duševný stav svedka (v takom prípade je vždy nevyhnutný písomný príkaz súdu). Upozorňujeme však, že pozorovanie duševného stavu svedka (na rozdiel od obvineného) podľa citovaného § 116 ods. 2 nie je prípustné. V kontexte napísaného nemožno opomenúť ustanovenie § 12 trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), v intenciách ktorého "kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu nemohol rozpoznať jeho nebezpečnosť pre spoločnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný". Inak to bude v prípade, keď si nepríčetnosť spôsobí páchateľ zavinene sám požitím alkoholu alebo aplikáciou návykovej látky. Summa summárum, ak nasvedčujú konkrétne okolnosti tomu, že obvinený môže trpieť duševnou poruchou, ktorá v čase činu mohla vylučovať alebo znižovať jeho príčetnosť (s výnimkou stavu nepríčetnosti alebo zníženej príčetnosti, do ktorej sa obvinený zavinene priviedol požitím alkoholického nápoja alebo omamného prostriedku), musí byť táto možnosť v trestnom konaní overená a otázka duševného zdravia obvineného objasnená, a to pribratím znalcov. Posudzovanie takej možnosti len úvahou súdu, ktorá nie je založená na odborných vedomostiach, nie je dostatočným prostriedkom na zistenie objektívnej pravdy. Ak sú na základe výsledkov dokazovania pochybnosti o úplnej príčetnosti páchateľa, nie je možné zisťovať jeho duševný stav na základe lekárskeho potvrdenia alebo odborného vyjadrenia, ale je vždy nevyhnutné pribrať dvoch znalcov z odboru psychiatrie (musia to byť lekári psychiatri, ktorí získali predpísaným spôsobom vysokoškolské lekárske vzdelanie a špecializáciu z odboru psychiatrie). V prípade, že bude mať súd pochybnosti o správnosti znaleckého posudku alebo ak je posudok nejasný alebo neúplný, postupuje podľa § 109 Trestného poriadku, t. j. požiada znalcov o vysvetlenie. Keby to neviedlo k výsledku, priberú sa iní znalci. Napokon treba uviesť, že skôr uskutočnené psychiatrické liečenie obvineného (čo naznačujete vo svojej otázke) samo osebe nemusí odôvodňovať potrebu vyšetriť duševný stav obvineného podľa § 116 Trestného poriadku, pravdaže, pokiaľ už vykonané dôkazy jednotlivo i súhrnne v konkrétnom prípade nevyvolávajú pochybnosti, že obvinený netrpí duševnou poruchou, ktorá by mala vplyv na jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti v inkriminovanom období (v čase činu). Druhá otázka sa týka zásady prezumpcie neviny, ktorá znamená, že pokiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom nie je vyslovená vina, nemožno na toho, proti komu sa vedie trestné konanie, pozerať, ako by bol vinný. Zásada prezumpcie neviny je spätá so všeobecným demokratickým princípom "riadnosti" občanov, t. j. "každý občan je riadny, pokiaľ nebude preukázaný opak". Pokiaľ nie je vina riadne preukázaná (bez dôvodných pochybností), musí súd rozhodnúť v prospech obžalovaného a oslobodiť ho. Za dôvodné pochybnosti sú považované skutkové okolnosti, ktoré majú zásadný význam pre záver a naplnenie či nenaplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty toho-ktorého trestného činu, čo znamená, že bez ich odstránenia ďalším dokazovaním nemožno urobiť záver o naplnení skutkovej podstaty konaním obvineného. Treba vedieť, že zo zásady prezumpcie vyplývajú dve procesné pravidlá:
1. "in dubio pro reo" -- v pochybnostiach v prospech obvineného (pokiaľ v priebehu konania neboli odstránené dôvodné pochybnosti v súvislosti s vinou obžalovaného, potom treba rozhodnúť v prospech obžalovaného),
2. "na odsúdenie je potrebné, aby bola dokázaná vina obžalovaného" (obžalovaný teda nemá povinnosť dokazovať žiadnu skutočnosť svedčiacu v jeho prospech a dôležitú pre rozhodnutie vo veci samej, a nemá ani povinnosť vypovedať -- vina obvineného musí byť preukázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s celým platným Trestným poriadkom).
StoryEditor