Sedemročný Pius nemá na svojich rodičov vôbec žiadne spomienky. Zostal sám na ulici, keď matka zomrela a otec stretol novú ženu. Tá malého chlapčeka s veľkými tmavými očami nechcela.
Svoju novú rodinu Pius nakoniec našiel v rehabilitačnom centre sv. Kizita v chudobnej štvrti Kayole na okraji kenskej metropoly Nairobi. Priamo z ulice ho zobrali dobrovoľníci slovenskej Vysokej školy sv. Alžbety, ktorí sa v centre starajú o desiatky detí s podobným osudom. „V škole sa učím čítať, písať a počítať, ale najradšej hrám futbal,“ hovorí Pius. Pýtam sa ho, či pozná aspoň nejakých svojich príbuzných, on však iba sklopí zrak a neodpovedá.
Druhá šanca
Keď však chlapček dostane do ruky futbalovú loptu, ktorú spolu s ďalšími hračkami priviezol minulý týždeň do Kayole v rámci slovenskej humanitárnej pomoci šéf diplomacie Mikuláš Dzurinda, oči sa mu rozsvietia. Hneď sa rozhovorí o svojom veľkom futbalovom idole Didierovi Drogbovi. Hoci tento najslávnejší africký futbalista súčasnosti reprezentuje Pobrežie Slonoviny, dresy s jeho menom nosia stovky malých Keňanov, ktorí sa na neho chcú podobať.
Pius je jedným z desaťtisícov detí zo štvormiliónového Nairobi, ktoré sa vo veľmi nízkom veku ocitli bez domova. Mnohé z nich sa pridali ku kriminálnym gangom, v ktorých cez deň fetujú a v noci sa vyzbrojení mačetami snažia ulúpiť nejaké peniaze alebo aspoň jedlo. Aj preto sa cudzincom, obzvlášť belochom, neodporúča, aby po zotmení vychádzali z hotela.
Kenských detí, ktoré dostali druhú šancu ako Pius, však veľa nie je. Väčšinou sa prefetujú na smrť, zabijú či zmrzačia ich vlastní kumpáni alebo skončia v tvrdých podmienkach nairobskej väznice.
| |
Viac o téme nájdete v zajtrajších Hospodárskych novinách. |