Existuje niekoľko mýtov, ktoré sa nevedno prečo tradujú už niekoľko desaťročí, ba možno stáročí. Aj ja im podlieham. Jedným z nich je mýtus o dlhých zimných večeroch. Tá predstava je nádherná, očarujúca, idylická... a nerealistická. Niečo ako z obrazov Josefa Ladu: vonku pomaly hustne modrastá tma, z komínov stúpa dym, idylickou dedinkou rozvoniavajú domáce udiarne a paliarne, prvý sneh sa stelie s lákavým šušťaním. Za kopcom sa sánkujú deti; ich výskot sa nesie doďaleka. A ja sedím za pracovným stolom, po pravej ruke bodkovaný hrnček s vareným vínom, a konečne sa môžem pustiť do vecí, na ktoré som nemal čas počas "krátkych letných večerov": začať konečne písať dlho sľubovanú publikáciu o akostných liehovinách, prečítať si knihy, ktoré som po celý rok nakupoval vo svojom obľúbenom kníhkupectve, pozrieť si všetky tri diely Krstného otca za sebou, a podobné nezmysly. V skutočnosti má každý deň len 24 hodín, či v lete alebo v zime. A či vonku svieti slnko alebo leží tma, vždy budem robiť to isté. Mýtus je to však pekný.
Druhým mýtom je mýtus "medzi sviatkami". Je to obdobie, na ktoré sa upierajú túžobné pohľady väčšiny z nás. Opájame sa sladkou vidinou niekoľkých čarovných dní medzi Vianocami a Silvestrom. Ak majú dni v našom vnútornom kalendári svoju farbu, tak tieto žiaria zlatistým jasom nádeje. Už od Mikuláša, úmerne našej predvianočnej darčekovej horúčke, sa k medzisviatkoviu upierame s rovnakou nádejou ako stroskotanec k plávajúcim dverám od záchoda. Všetky príjemné veci odkladáme na tých pár dní.
- Musíme sa konečne stretnúť a ísť na pivo... medzi sviatkami, čo povieš? - poviete kamarátovi, ktorého ste nevideli od leta a s ktorým ste sa náhodou stretli na vianočných trhoch.
- Zavoláme si medzi sviatkami, - navrhnete priateľke, ktorá sa s vami chce stretnúť a poklebetiť.
- A čo tak medzi sviatkami? - navrhnete príbuznému, keď vás pozýva na ochutnávku tohtoročného vína.
- Dostanem sa k tomu medzi sviatkami, - sľubujete redaktorovi magazínu, ktorému ste sľúbili poviedku.
Medzi sviatkami. Medzi sviatkami. Medzi sviatkami.
Ráno vstanem, sedím za počítačom a pracujem do večera, potom idem spať. Naša sučka Candy ráno vstáva s nami a väčšinu dňa polihúva na gauči alebo pod gaučom a hypnotizuje mi chrbát. Občas so mnou začne telepaticky komunikovať. Hovorí mi:
- Vonku je pekne, poďme na prechádzku.
Ja jej hovorím:
- Medzi sviatkami. Teraz musím odpovedať na elektronickú poštu.
- A keď odpíšeš na elektronickú poštu?
- Potom idem písať článok.
- A keď napíšeš článok?
- Potom idem odpovedať na elektronickú poštu, ktorá prišla medzitým.
Telepatické mlčanie.
- Pozri, - pokračuje Candy. - My psíkovia sa nedožívame veľa rokov, v porovnaní s vami, ľuďmi. Ja mám už sedem rokov. Neostáva mi zasa až tak veľa života. Nechcem ho stráviť povaľovaním sa v tejto špinavej smradľavej zaprášenej kutici plnej rároh, najmä ak vonku svieti slniečko a je tak pekne.
- Medzi sviatkami! - vyhováram sa. - Medzi sviatkami ti všetko vynahradím. Pôjdeme až k rieke.
Pamätaj, že raz tu už nebudem, a ty budeš nešťastný z toho, že sme spolu neprežili žiadne dobrodružstvá, aj keď sme mohli. Že si ma tu držal zavretú a večne si sa hrbil pred tou veľkou blikavou vecou. Ale potom už bude neskoro.
Pozerám do psíkových oddaných očí a niečo vo mne sa začne lámať.
- Dobre, poďme, - poviem. - Čert zober robotu!
Obujem sa, dám si vetrovku a vyrazíme von. Teraz, alebo nikdy.
No schválne: zatvorte oči a vyslovte niekoľkokrát za sebou "medzi sviatkami". Vari len mne sa zdá, že v tom zvuku sa okrem príjemného ševelenia lákavých predsavzatí zároveň ozýva aj suchý praskot sklamaní z nesplnených sľubov a nenaplnených očakávaní?
StoryEditor