Filip Topol so svojou kapelou Psí vojáci v polovici 90. rokov. Snímka: Romek Hanzlík
Po ťažkej chorobe zomrel popoludní spevák, klavirista a spisovateľ Filip Topol, líder zásadné kapely českého undergroundu a novej vlny Psí vojaci. Na facebookových stránkach kapely to potvrdil manažér Romek Hanzlík.
Vo štvrtok mal pritom Topol v pražskom Café v lese krstiť svoju novú knihu, ktorú vydalo nakladateľstvo Revolver Revue. Topolova kapela Psí vojaci, zrušila chystané turné zo zdravotných dôvodov už pred pár týždňami. Pokračovať chceli tento rok v novembri po ďalších operáciách, ktoré frontmana čakali.
Psí vojaci pritom zo scény "oficiálne" odchádzali už v auguste 2011, v čase, keď za sebou mali tridsať rokov vystupovania. Vrátane toho najbúrlivejšieho obdobia, z ktorého pochádzajú hity typu Žiletky a kedy hral Topol na klavíri tak búrlivo, až mu z rúk tiekla krv: rukami, nohami, päsťami i lakťami, akoby s klavírom zápasil. "Niekedy mám pocit, že piano krotím ako divokého koňa," hovorieval.
A neskôr: "Som taký Michal David undergroundu, akurát nás nemajú radi tí čiernoodetí rokenroláci."
https://www.youtube.com/embed/aUxfM2BLZmo
Riadený chaos
Nespieval, ako sa obyčajne spieva: jeho vokály prechádzali v rev a krik, skoro dekadentné vzdychanie a chaos, ale vždy piesňový, prísne riadený od klaviatúry. Strávil roky hraním klasickej hudby a vzhľadom k rodinnému zázemiu aj jazykovej obratnosti mal vo svojom prejave aj čosi "vysoké", čo vtedajší český punk a underground všeobecne prevyšovalo.
V posledných rokoch už síce zostal u staršieho repertoáru a známejších piesní, od Marilyn Monroe až po Kruhy, napriek tomu ale vytrvalo ďalej koncertoval. V Česku naposledy Psí vojaci vystúpili 9. mája v pražskom Paláci Akropolis. Historicky naposledy zahrali 25. mája mimo republiku, v amsterdamskom Badhuistheater.
Zo slávnej rodiny Topolovcov
Pražský rodák Filip Topol mal vzťah k umeniu takpovediac už od kolísky: jeho dedko Karel Schulz kedysi napísal výnimočný román o Michelangelovi nazvaný Kameň a bolesť, otec Josef Topol patrí k najznámejším českým dramatikom, z brata Joachima sa stal najdôležitejší český spisovateľ "generácie po Hrabalovi" . Filipovým kmotrom bol pre zmenu opát břevnovského kláštora Anastáz Opasek.
Kapelu založil Filip Topol koncom sedemdesiatych rokov so spolužiakmi zo základnej školy. Bubeník David Skála a basgitarista Jan Hazuka s ním potom s prestávkami vydržali celých tridsať rokov. Hoci Hazuku na niekoľko rokov nahradil basista Luděk Horký, pôvodná zostava Psích vojakov sa znovu zišla na minuloročnom koncerte na pamiatku Ivana Magora Jirousa v pražskom Divadle Archa.
Zostava Psí vojaci zvukom nadväzovala na pražskú undergroundovú scénu, ako jedna z mála ale bola poháňaná od klavíra. Verejne vystúpila prvýkrát na Folimance v rámci IX. Pražských jazzových dní v novembri 1979. Súkromnú premiéru si však Filip Topol odbil sólovo na Hrádečku u Václava Havla už o rok skôr, toho času ako "predskokan" Plastic People of the Universe. Mal vtedy trinásť a hral na klavifóne vypožičanom práve od Plastikov.
Mladučký študent klasickej hudby, na ľudovej škole umenia hrajúci Mozarta, Bacha a hlavne Beethovena, sa vtedy prvýkrát "zamazal". Ďalej už klasiku sledoval (a najmä baroku holdoval) len súbežne s rockom. K tomu ho napokon viedol aj spolok takzvaných viluizionistov, ako si komicky hovoril krúžok priateľov jeho brata Jáchyma či výtvarníka Viktora Karlíka. S Karlíkom Filip Topol na čas pôsobil aj v kapele Národní třída.
Národ psích vojakov prekročil rieku
Názov si Psí vojaci dali podľa Dog Soldiers, teda indiánskych bojovníkov z románu Thomasa Bergera Malý veľký muž. Dlho nesmeli vystupovať inde než na utajovaných akciách, verejne začali hrať až v roku 1986 a spočiatku len pod šifrou PVO (teda Psí vojaci osobne, najčastejšie raz mesačne v Junior klube Na Chmelnici a neskôr v klube Delta).
V tej dobe však už patrili medzi kľúčové undergroundovej kapely so všetkým, čo k tomu patrilo. Svoj prvý výsluch Filip Topol zažil s mamou v štrnástich rokoch, dávno predtým, než vôbec dostal občiansky preukaz. Dôvodom boli okrem rodinného zázemia a priateľov z okruhu Charty 77 predovšetkým dekadentné texty, podľa príslušníkov ŠtB ohrozujúce zdravú socialistickú mládež.
"Hrali sme potom najviac na Morave, po stodolách a pivniciach," spomínal Topol.
Dejiny, okruh priateľov z undergroundu a životnej situácie vtedy z Filipa Topola urobili rockera. Hoci rokenrol nehral žánrovo a pre svoju generáciu stelesňoval skôr punk, rozhodne tak žil. Stálo ho to vytriezvenie a operáciu pankreasu, o ktorej časť prišiel už koncom deväťdesiatych rokov. Zdravotných problémov sa už odvtedy nezbavil. Hoci niekoľko ďalších rokov sa alkoholu nedotkol, zároveň musel zápasiť aj s cukrovkou a chronickou nespavosťou po otcovi, z ktorej bol na prášky.
V posledných rokoch sa podľa vlastných slov snažil piť s mierou. "Koncerty predsa nie sú nealkoholické, kluby nie sú mliečne bary," tvrdil. Koniec tvrdej alkoholovej éry znamenal aj koniec Topolovho piesňového alter ega menom Kilián Nedory, zvečneného v dvadsaťminútovom epose na albume Leitmotiv.