Akú vojnu vedú v súčasnosti spojenci v Iraku?
-- V klasickom poňatí vedenia vojnového konfliktu sa strana, ktorá disponovala početnou alebo technologickou prevahou, snažila využiť voči protivníkovi tzv. nátlakový prístup. V Iraku sme svedkami opaku. V tomto konflikte si spojenci dovolili zdanlivý luxus, keď proti irackej armáde nasadili porovnateľný počet ľudských síl. Aj keď moderné technológie znásobujú vojenský potenciál, porovnateľné počty vojakov umožňujú spojencom viesť jediný typ vojny. Ide o takzvaný manévrový, nelineárny prístup, podporený najnovšími poznatkami vojenských vied a revolúciou vo vojenstve. Z hľadiska spojencov to je unikátny, dynamický, revolučný, postmoderný typ vojny. Charakterizuje ho systémovosť, flexibilnosť, tzv. agilnosť, vysoká mobilnosť, ale aj prispôsobivosť zmenám podmienok. Samotné prístupy však nemôžu rozhodnúť vojenský konflikt, ale iba poskytujú priaznivé východiskové predpoklady na úspech. Okrem toho, USA sú len v prvej realizačnej etape revolúcie vo vojenstve.
Môžete opísať manévrový prístup a v čom je jeho revolučnosť?
-- Na pochopenie použijem určitú porovnávaciu charakteristiku manévrových a nátlakových prístupov. Zámerom "manévristu" je poraziť protivníka, zámerom "nátlakára" je zničiť protivníka. Manévrista sa zameriava na myšlienkový postup protivníka namiesto počítania pomeru síl a úrovne strát. Útočí na ťažiskové prvky a slabiny protivníka, vyhýba sa miestam odporu.
Posilňuje svoj úspech, nepoužíva rezervy na posilnenie neúspechu. Zároveň využíva velenie zámerom a hovorí, čo chce dosiahnuť, odmieta direktívne detailné vydávanie príkazov opisovaním, ako to dosiahnuť. Tento prístup umožňuje decentralizovať velenie na najnižšiu možnú úroveň, podporuje iniciatívu podriadených, používa nepriame prístupy. Revolučnosť moderných manévristov je v schopnosti efektívnej kombinácie technológie, organizačných opatrení a doktrín tak, aby sa dosiahlo optimálne využitie zlepšenej informovanosti na rýchlosť rozhodovacieho cyklu. Už na prvý pohľad sú zreteľné paralely s moderným komerčným manažmentom.
Ktoré faktory môžu ovplyvniť úspech spojencov v konflikte? Ako pôsobia nelineárne prístupy?
-- Vo svojej diplomovej práci v Londýne v roku 1999 som sa zaoberal práve takýmito faktormi, ktoré označujem ako situačné faktory. Považujem za dôležité správne zhodnotiť prostredie, v ktorom sa konflikt vedie. S ohľadom na technologické možnosti a aktuálnu situáciu sa dá na dosiahnutie určitých zámerov zvoliť účinná stratégia. O tom je vojna, o tom je aj obchod i každá iná činnosť. Aj úspech spojencov bude v rozhodujúcej miere závisieť od schopnosti doceniť všetky faktory prostredia tak, aby dokázali pružne reagovať. Nie je to o teórii, ale o realite. Obidve strany majú v princípe rovnaké šance na úspech, hoci spojencom technologická prevaha poskytuje obrovské množstvo výhod na nápravu chýb. Nelineárne prístupy vychádzajú z teórie chaosu, lebo vojna je chaos, a z odvodenej teórie komplexnosti. Dá sa to zjednodušiť tak, že pri lineárnom prístupe dokážeme podľa určitých vzorcov kalkulovať a predvídať, a tým aj ovládnuť procesy vo vojnovom konflikte. Aj keď je to falošné očakávanie, alibistickým "klasickým" stratégom umožňuje "mechanizáciu" vojnového konfliktu a v skutočnosti aj zdanlivé zdôvodňovanie svojich postupov. Vstupy a výstupy sú vyrovnané. Nelineárnosť vychádza z dynamickej zmeny, prispôsovania a spôsobuje, že vstupy a výstupy sú disproporcionálne. Ak v lineárnosti 1 + 1 = 2, v nelineárnosti 1 + 1 = jablko, teda čosi neočakávané. O tom je moderná vojna.
Po počiatočnom rýchlom postupe spojencov v niekoľkých smeroch sa asi dalo očakávať spomalenie. Zodpovedá vývoj bojov pôvodným strategickým plánom?
-- Každý stratég vie, že žiadny plán neprežije prvý kontakt s nepriateľom. Moderné stratégie z toho dôvodu umožňujú pri plnení plánov vysokú mieru flexibility. Dalo sa očakávať aj veľmi dynamické a pulzujúce tempo operácií a vývoj situácie môže zodpovedať pôvodným plánom. Predpokladám, že spojenci mali na prípravu tejto vojny dosť času a určite zvažovali aj možnosť húževnatého odporu. Spôsob vedenia vojny nenasvedčuje, že by spojenci boli v skutočných ťažkostiach, hoci vonkajší pozorovateľ sa môže ľahko pomýliť niektorými prejavmi konfliktu.
Na základe posledného vývoja konfliktu sa dá predpokladať, že Iračania sú schopní a ochotní pokračovať v obrane krajiny i po eliminácii Saddáma Husajna. Môže vypuknúť partizánska (gerilová) vojna?
-- Vlasteneckému odporu proti akejkoľvek agresii sa nemožno čudovať. Iračania pôsobenie spojeneckých vojsk môžu chápať ako agresiu. Iná stránka je propaganda. Z hľadiska strát na strane spojencov ide zatiaľ len o nepodstatné epizódy taktickej úrovne, ktoré nemajú výpovednú hodnotu o charaktere vojnových operácií, preto by som im nepripisoval väčší význam, ako im patrí. Prirodzene, Husajn sa ich usiluje propagandisticky zveličovať, ba aj spojenci sú pod tlakom verejnosti, ktorá vie o extrémne nízkych obetiach prvej vojny v zálive a vojny v Kosove. Táto vojna je z mnohých stránok úplne iná. Vývoj scenárov je už vysoko aktuálna strategická záležitosť a nie je možné vylúčiť ani veľmi nepriaznivé scenáre zdĺhavej gerilovej vojny. Nie je vylúčené, že útok proti Iraku zo strany spojencov vyvolá určitý nárast povstaleckého potenciálu aj v tej časti obyvateľstva, ktorá nebola naklonená režimu Husajna. Dúfajme, že spojeneckí analytici majú pripravené všetky protiopatrenia.
Akú úlohu by mali v tejto vojne zohrať výsadky elitných síl?
-- To, čo médiá považujú za pôsobenie elitných síl, môže mať niekoľko rozdielnych foriem. Správy potvrdzujú nasadenie vzdušno-výsadkových jednotiek a z cieľov ich úderov vyplýva, že ide skôr o klasickú ľahkú pechotu, ktorá využíva prvky aeromechanizácie. Zaradenie bojových a viacúčelových vrtuľníkov do takýchto účelových taktických zoskupení kompenzuje tradičné nedostatky ľahkej pechoty v paľbe a manévrovosti. Na druhej strane aeromechanizované zoskupenie umožňuje obsadiť objekt. Táto vojna je netradičná aj tým, že všetky operácie majú charakter spoločných operácií v nevídanom rozsahu, čiže sa stiera tradičná rivalita zložiek ozbrojených síl a zoskupenia zložené z viacerých druhov vojsk pôsobia ako integrované tímy už na najnižšej taktickej úrovni. Nie je vylúčené, že takéto jednotky sa Iračanom podarilo odraziť, alebo sa museli stiahnuť vzhľadom na ich ďalšiu slabinu -- obmedzenú odolnosť a ochranu. Iným problémom sú špeciálne sily a zvláštne protiteroristické jednotky, medzi nimi známa Delta Force. Tu ide o skutočnú elitu a mimoriadne cenný prvok každých ozbrojených síl. Už len výber a charakter výcviku ich predurčuje na plnenie výlučne tých úloh, ktoré nikto iný nemôže plniť. V Iraku takéto malé tímy určite operujú, ale z hľadiska doktrinálnych zásad ide o nemedializované pôsobenie s presnými cieľmi a je málo pravdepodobné, že spojenecká generalita používala takéto tímy na účely, ktoré môžu zvládnuť aj klasické jednotky. Hlavnou devízou špeciálnych síl je popri špičkovom výcviku najmä vysoká osobnostná kvalita vojakov, a tých má každá spoločnosť tak málo, že si nemôže dovoliť hazardovať ich životmi v pouličných prestrelkách.
Ovplyvní pohyb spojencov začatá psychologická vojna Iraku?
-- Psychologická vojna, ako aj mediálna vojna sú prirodzenou a legitímnou súčasťou každého moderného konfliktu a vedú ju obidve strany. Otázkou sú potom použité prostriedky a obmedzenia medzinárodného vojnového práva. Pohyb spojencov tieto prvky paralelnej vojny neovplyvnia, ale spôsoby vedenia môžu výrazne ovplyvniť niektoré prvky tzv. situačného faktoru vedenia konfliktu. Mám na mysli napríklad zmeny vo vzťahu svetovej verejnej mienky k vojne v prípade, že by Irak začal páchať zločiny proti ľudskosti vrátane použitia zbraní hromadného ničenia, alebo naopak, spojenci by neuvážene spôsobili humanitárnu katastrofu.
Dajú sa už dnes z vojensko-strategického hľadiska pomenovať niektoré chyby v postupe spojeneckého velenia?
-- Je veľmi predčasné akokoľvek hodnotiť konflikt, ktorý prebieha a ešte ani vôbec nie je rozhodnutý. História je posiata prekvapujúcimi zvratmi v konfliktoch, ktoré boli zdanlivo vopred prehraté alebo vyhraté. Na základe môjho štúdia by som na mieste spojencov kládol veľký dôraz na celkové komplexné chápanie prostredia, v ktorom konflikt prebieha, a verím, že to aj robia. Najväčšiu chybu by mohli urobiť práve ignoráciou niektorých zdanlivo menej významných faktorov, spadajúcich do oblasti morálneho stavu irackých vojsk, odhodlanosti obyvateľstva zvrhnúť režim, namiesto obrany, z irackého pohľadu, pred agresorom. Vojna sa vyhráva aj prehráva na vojensko-strategickej úrovni. Problém by mohlo spôsobiť aj nedocenenie faktu, že v tejto vojne je citeľná výrazná asymetria zámerov dvoch strán. Spojenci majú na to, aby premysleli aj uplatnili účinné protistratégie. Za najvážnejšie riziko by som považoval pokušenie skĺznuť do hypercentralizácie na základe určitých čiastkových neúspechov vo vojne. Toto riziko je jedným z negatívnych dôsledkov výrazného zlepšenia prehľadu o situácii v priestore bojov, ktorý je možné v reálnom čase dodať na pracovné stoly politických predstaviteľov spojencov. Ak by západní politici podľahli pokušeniu riadiť boje, tak to môže výrazne nahrať Husajnovi. Nasadením republikánskych gárd do tankového útoku na spojencov spravil Husajn pravdepodobne osudovú chybu, pretože sa dal ovplyvniť emóciami. Je to typické nátlakové myslenie, ktoré ho môže pripraviť o elitné vojenské sily.