Komerčné bankovníctvo na dnešnom území Slovenska pred rokom 1918 ovládal maďarský a rakúsko-nemecký finančný kapitál, predovšetkým štyri najväčšie budapeštianske banky. Po vzniku Československa sa situácia radikálne zmenila. Národne slovenské banky za podpory vládnych kruhov nového štátu a v spolupráci s českým kapitálom zvýšili za roky 1918 - 1921 podiel na účastinnom kapitáli v bankovníctve Slovenska približne zo 16 na 45 percent. Suma základného kapitálu bánk so slovenskou správou vzrástla za uvedené obdobie deväťnásobne a objem zverených prostriedkov sedemnásobne.
Najväčšími peňažnými ústavmi sa stali národne slovenské ústavy Tatra banka a Slovenská banka. Celkový počet komerčných bánk rýchlo klesal v dôsledku koncentrácie kapitálu a fúzii. V čele tohto procesu stáli národne slovenské a české banky, preberajúce inonárodné ústavy. Počet bánk sa znížil z 228 roku 1918 na 63 roku 1930. V polovici 20. rokov sa však sľubný nástup slovenského finančného kapitálu zastavil v dôsledku hospodárskej krízy, ako aj subjektívnych príčin. Celé bankovníctvo Slovenska postihli ťažké hospodárskej straty predstavujúce na súdobé pomery obrovskú sumu 643 miliónov Kč. Pred úplným rozvratom bankovníctvo zachránili sanačné akcie štátu. Veľká hospodárska kríza na začiatku 30. rokov však opäť uvrhla komerčné banky do patovej situácie, čo si vyžiadalo ďalšie sanačné zásahy štátu. Suma vkladov všetkých bánk Slovenska vzrástla v medzivojnovom období z 1,197 miliardy na 2,834 miliardy Kč. Národne slovenské banky sa pred zánikom ČSR podielali na sume vkladov 41 percentami, kým podiel maďarsko-nemeckých bánk predstavoval 24 percent a podiel pobočiek českých bánk 35 percent.
Príbeh Tatra banky
Charakteristický obraz o vývoji bankovníctva na Slovensku v medzivojnových rokoch poskytovali dejiny najznámejšieho slovenského peňažného ústavu Tatra banky. V roku 1918 sa Tatra banka nachádzala v zložitej situácii. Na Slovensku pôsobila pod oficiálnym názvom Hornouhorská banka Tatra už od roku 1886 a plnila úlohu vlajkovej lode národného slovenského kapitálu. Nerozvážne obchodné aktivity v USA pred prvou svetovou vojnou ju však priviedli takmer ku krachu. Nové hospodársko-politické podmienky po vzniku Československa znamenali pre Tatra banku zásadný obrat. Spolu s ostatnými národne slovenskými a českými bankami sa stala protežovaným peňažným ústavom.
Prostredníctvom súboru legislatívnych opatrení a hospodársko-politického tlaku dostali slovenské banky priestor na kapitálovú expanziu na úkor maďarského a rakúsko-nemeckého kapitálu. Práve Tatra banku vytypovali vládne hospodárske kruhy ČSR ako "čierneho koňa" procesu koncentrácie bankovníctva, čiže fúzií inonárodných, ako aj menších slovenských bánk. Do druhej polovice 20. rokov pohltila 17 peňažných ústavov, ktoré už predtým prevzali desať ďalších menších bánk. Proces fúzií, povojnová konjunktúra, príval nových vkladateľov a "zlatý dážď úspor spoza oceánu" od amerických Slovákov umožnil Tatra banke predtým nepredstaviteľný hospodársky rozmach. V krátkom období od januára 1919 do decembra 1921 zvýšila základný kapitál z 1,6 milióna na 75 miliónov Kč a sumu zverených peňažných prostriedkov z deväť až na 349 miliónov Kč. Prenikla takmer do všetkých regiónov Slovenska. Počet jej filiálok vzrástol za roky 1919 - 1925 zo štyroch na 47.
Hospodársky boom Tatra banky po roku 1918 však od začiatku stál na "hlinených nohách". Základný kapitál upisovala najmä prelievaním kapitálu fúzovaných bánk a formálnym upisovaním akcií s prísľubom úhrady "niekedy v budúcnosti". Formálne bolo upísaných až 45 percent akcií. Najväčšie problémy však priniesli riskantné obchody a prechmaty súdobého manažmentu, ktorému chýbali skúsenosti z veľkých transakcií. Na čele predstavenstva banky stál nestor národného hnutia Matúš Dula a v predstavenstve figurovali viaceré ďalšie významné osobnosti. Obchodnú činnosť však viedla bez náležitej kontroly "skupinka" štyroch obchodných riaditeľov. Títo nepremyslene investovali nazhromaždené prostriedky do vnútroštátneho aj medzinárodného veľkoobchodu, financovali priemysel a nakupovali akcie významných podnikov.
Problémy s defláciou
Krátku povojnovú konjunktúru vystriedala v rokoch 1921 - 1923 hlboká hospodárska kríza, ktorej dosahy znásobila umelo vyvolaná deflácia československej meny. V dôsledku krízy a deflácie "padla na kolená" podstatná časť exportného priemyslu ČSR a s ním aj financujúce banky. Väčšina podnikov financovaných alebo kapitálovo ovládnutých Tatra bankou bola zrazu v patovej situácii. Nedobytné pohľadávky Tatra banky v týchto podnikoch narastali doslova každý deň, takže do konca roka 1924 dosiahli približne 181 miliónov Kč pri sume aktív 577 miliónov Kč. Tatra banku, podobne ako desiatky ďalších slovenských a českých bánk, zachránila pred istým bankrotom len sanačná akcia štátu na podklade súboru tzv. finančných zákonov z októbra 1924.
Stratami postihnuté banky dostali dlhopisy sanačných fondov, ktorými pokryli "diery" v aktívach, spôsobené stratovými položkami. Sanáciu však sprevádzali viaceré oficiálne, ako aj skryté neoficiálne podmienky. Tatra banka musela likvidovať viacero pobočiek, niektoré koncernové podniky a na dlhé obdobie sa musela vzdať väčších obchodov. K neoficiálnym podmienkam sanácie patrilo podriadenie banky vplyvu vládnej agrárnej strany. Hlavným riaditeľom sa stal exponent tejto strany a riaditeľ pobočky Agrárnej banky v Bratislave Karol Hellmuth. Za predsedu správnej rady bol zvolený provládny politik a národohospodár Kornel Stodola. Do roka 1929 Tatra banka zvýšila sumu aktív na 730 miliónov Kč a predstavovala najväčšiu komerčnú banku Slovenska. Udržanie hospodárskej stability si však vyžiadalo ďalšie prídely sanačných prostriedkov a napokon štátny vklad v sume 60 miliónov Kč. Za pomoc štátu, sprostredkovanú opäť predstaviteľmi agrárnej strany a menovite súdobým ministrom a neskôr premiérom Milanom Hodžom, sa banka musela "revanšovať". Medzi prejavy "vďačnosti" patrili aj tzv. politické úvery agrárnej strane a osobne Hodžovi na financovanie činnosti strany, volebné kampane a iné bližšie neurčené ciele. Výhľady na úplné vyčistenie strát Tatra banky sa zrútili pod ťarchou vplyvu veľkej hospodárskej krízy na začiatku 30. rokov. Nepomohla ani nová sanačná akcia štátu z roku 1932. Straty banky opäť vzrástli až na 169 miliónov Kč v polovici 30. rokov. Vládne kruhy preto z iniciatívy agrárnej strany a premiéra Hodžu pripravili na rok 1938 sanačnú akciu špeciálne pre Tatra banku so širšími hospodárskymi cieľmi. Jej realizáciu však prerušili udalosti jesene 1938, vedúce k zániku medzivojnového Československa. (V najbližšej prílohe Biznis zmapujeme vývoj slovenského bankovníctva počas samostatného slovenského štátu)