Vzácne prírodné zdroje, ako sú diamanty, zlato či ropa, len zriedkavo prinesú bohatstvo a prosperitu celej spoločnosti. Oslobodený Irak sa utápa v jednom z najväčších ropných ložísk na svete. Očakávania, že by táto ropa mohla z desaťročiami vojnou sužovaného a zbedačeného národa vytvoriť klasickú spoločnosť, teda okrem bohatej a chudobnej vytvoriť aj strednú vrstvu, nie sú celkom namieste. Historické skúsenosti ukazujú, že štáty, ktoré disponovali podobnými prírodnými zdrojmi, mali sklon k vnútroštátnym nepokojom, násiliu a chaosu, ktoré ich v konečnom dôsledku priviedli do ešte hlbšej chudoby.
"Je to veľký problém mýtu o rope, že ak ju máte, každý zbohatne," myslí si politológ Terry Lynn Karl zo Stanfordskej univerzity, ktorý sa profesionálne venuje štúdiu rozvojových národov závislých od predaja ich prírodných zdrojov. Američania pred zvrhnutím Saddáma Husajna sľúbili, že zisky z predaja ropy sa dostanú do rúk Iračanov. Problém však spočíva v ich celkovej nízkej vzdelanosti. Aj keby sa spojencom podarilo zredukovať sabotáže na ropovodoch na minimum a ťažba by sa dostala aspoň na predvojnovú úroveň 2,5 mil. barelov denne (barel = 159 litrov), drvivá väčšina Iračanov bude sklamaných. Washington plánuje takto získané zdroje investovať do obnovy infraštruktúry a obnovy samostatnej irackej štátnej správy (resp. do jej budovania od základov), nie vypísať šeky na hlavy jednotlivých obyvateľov Iraku. Vysvetliť im tento princíp bude veľmi ťažké. Aj keď Irak má momentálne dokázané ropné zásoby 112 mld. barelov, je potrebná ďalšia explorácia nových ložísk, ktorá je veľmi nákladná. Rovnako nákladné bude aj spomínané reštaurovanie ropných zariadení. Keď sa to podarí, marža dosiahne nevídané rozmery a peniaze si nájdu cestu aj do školstva, rekvalifikácie produktívnej generácie a tvorby nových pracovných miest s vyššou pridanou hodnotou, ktoré sú imúnne voči výkyvom na trhu s ropou. Príkladom takejto ekonomiky je napríklad Nórsko. Na rozdiel od Nórska, v Iraku nespokojnosť národa môžu využiť vodcovia jednotlivých etnických, náboženských a iných frakcií, ktoré si kvôli peniazom za ropu pôjdu "po krku". Zásoby Iraku sú druhé najväčšie na svete, hneď po Saudskej Arábii. Ale aj táto petrolejárska veľmoc, so štvrtinou celosvetových rezerv čierneho zlata, zaplatila vysokú cenu za to, že zlyhala v diverzifikácii od ropy závislej volatilnej ekonomiky, keď príjem na jedného obyvateľa v roku 1983 bol 28 000 dolárov a v súčasnosti dosahuje asi pätinu. Venezuela, Irán, Líbya, Angola, Katar, Ekvádor a Alžírsko tiež zaznamenali výrazný prepad miezd, zároveň s rastúcim nepomerom medzi bohatou menšinou, rapídne sa zmenšujúcou strednou vrstvou a stále sa rozrastajúcou vrstvou chudobných. Podľa publikácie Rona Golda, viceprezidenta neziskovej organizácie Nadácia pre výskum petrolejárskeho priemyslu (PIRF), až 58 % z dokázaných celosvetových ropných rezerv je v krajinách s absenciou demokracie či vymožiteľnosti práva, kde je chudobné obyvateľstvo.
StoryEditor