Bankové tajomstvo, ktoré hrá dôležitú úlohu v rokovaniach medzi Švajčiarskom a Európskou úniou (EÚ) o zdaňovaní úrokov, ponúka len veľmi obmedzenú ochranu súkromia, keďže daňové úrady sa v mnohých prípadoch dostanú k žiadaným informáciám. Navyše vo Švajčiarsku sa v cezhraničnom platobnom styku poskytuje len obmedzená právna pomoc, takže zahraniční klienti sú zrejme lepšie chránení než domáci. Vzniká tak otázka, či bankové tajomstvo je potrebné chápať skôr ako nástroj zahraničnej politiky alebo radšej ako záruku ochrany súkromia bankových klientov.
Na základe interpretácie daňového práva nie je bankové tajomstvo z vnútroštátneho hľadiska neprekonateľnou prekážkou. Na rozdiel od tradičných profesionálnych tajomstiev, napríklad u lekárov či advokátov, totiž nárok klienta voči banke na utajenie jeho údajov nie je chránený procesným právom. Zamestnanci banky sú povinní svedčiť a banky musia poskytnúť žiadané údaje nielen v prípade trestného stíhania, ale aj v správnom konaní. Takéto konanie je ukotvené aj v zákone o dani z pridanej hodnoty. To znamená, že úrady pri priestupku, napríklad pri daňovom úniku, žiadajú banky o informácie. Oveľa ťažšie to majú úrady pri priamych daniach, keďže len pri veľmi závažných deliktoch môžu vyšetrovať na základe ministerského splnomocnenia, ktoré sa riadi pravidlami správneho konania.
Pri cezhraničnom platobnom styku Švajčiarsko používa prísnejšie kritériá než vo vnútroštátnom styku. Medzinárodnú právnu pomoc však Švajčiarsko poskytuje len v prípade daňového podvodu, nie pri zatajení priamych a nepriamych daní. Vzniká tak otázka, či súkromná sféra zahraničných klientov nie je lepšie chránená než domácich. Mnohí zainteresovaní majú tendenciu odpovedať na ňu kladne, takže z právneho hľadiska by sa dalo bankové tajomstvo považovať skôr za zahraničnopolitický nástroj než za prostriedok ochrany súkromia.
Trochu inak vyznieva ekonomická hodnota bankového tajomstva. Jeho zmiernenie by totiž mohlo vyústiť do úniku peňazí, a teda do oslabenia švajčiarskeho finančného trhu. Ako pre Neue Zürcher Zeitung povedal veľvyslanec Jacques de Watteville, je možné počítať s únikom 300 až 500 mld. švajčiarskych frankov, z čoho polovicu tvoria prostriedky zo zahraničia. Na výhradu, že švajčiarske banky profitujú z nečestných zahraničných daňových poplatníkov, J. de Watteville poukázal na vysoký štandard v krajine. Zároveň podotkol, že napríklad Angličania, najväčší kritici švajčiarskej politiky, ani nepotrebujú bankové tajomstvo, keďže vôbec nevedia, kto sú ich klienti.
StoryEditor