Patrí k najznámejším Slovákom v Českej republike. Možno povedať, že celý život sa živí písaním najrôznejšieho druhu - rozprávkami i básňami, drámami i prekladmi, novinovými článkami i knihami. Je teda naozaj všestranným autorom: Ľubomír Feldek - ročník 1936.
Ako vnímate skutočnosť, že v Česku vládnu socialisti a na Slovensku pravica?
-- Veľmi som sa nad týmto nezamýšľal. Ale ak sa zamyslím, úprimne povedané, tak skôr nad slovenským vývojom a som veľmi spokojný s tým, ako sa to teraz vyvinulo. Situácia po týchto voľbách je zrkadlom situácie slovenského voliča. Vždy sa hovorilo, že slovenský volič je pomýlený, manipulovaný, podlieha rozličným populistickým náladám. Ukázalo sa, že to nie je celkom tak, ale že slovenský volič pravdepodobne potreboval určitý čas na to, aby sa zorientoval. To, čo mýlilo slovenského voliča v poslednom desaťročí bolo rozdelenie štátu.
Československú republiku rozdelil jeden jediný človek -- Václav Klaus. To, že ju rozdelili Slováci, ako sa to začalo tradovať po rozdelení, to nie je celkom pravda, alebo vôbec nie. Slováci prišli v roku 1992 s návrhom na konfederatívne usporiadanie štátu. Vladimír Mečiar nemal iný program, napokon on mal vždy len taký program, ktorý prevzal od niekoho iného. Myšlienka konfederácie, ako možnosť usporiadania Československej republiky, sa objavovala od roku 1991. Myslím si, že toto mal na mysli aj Václav Havel, keď hovoril o autentickej federácii, aj Milan Šimečka, keď v jednom z fejtónov v Lidových novinách napísal, že mladší brat dospel, že potrebuje samostatnú postieľku, je to metafora konfederácie, keď hovorí Ján Čarnogurský o hviezdičke, keď hovorí Petr Pithart o dvojdomčeku.
Mečiar teda neprichádza na rokovania do Brna s vlastnou myšlienkou, ale je to nová myšlienka, myšlienka konfederácie. Klaus však nepovažuje potrebu nového usporiadania Československej republiky za prioritu, on považuje za prioritu ekonomickú reformu, pred ktorou stojí štát, resp. obidve republiky a na jej uskutočnenie je ideálne zachovanie unitárneho štátu. Ekonomická reforma by sa určite skomplikovala a spomalila pri nejakom konfederatívnom usporiadaní. Čiže Klaus presadzuje unitárny štát, ktorý je ale pre Slovensko už dávno neprijateľný. Keďže pre Klausa je zasa neprijateľná myšlienka konfederácie, prekvapuje Mečiara návrhom: keď nie unitárny štát, tak potom jeho rozdelenie. Mečiarovi padá rozdelenie štátu do lona úplne zadarmo. Hovorím to bez akýchkoľvek, pozitívnych alebo negatívnych znamienok a emócií. Jednoducho -- bolo to tak. Rozdelenie Československa má jediného architekta a tým je Václav Klaus.
V tom čase, keď Klaus rozdelil Československú republiku, to však v českej populácii, ani na českej politickej scéne, nebol populárny krok, nebol to krok, ktorý by vzbudzoval nejaké veľké sympatie, a preto Klaus tú svoju zásluhu radšej nezdôrazňoval. Klausovu zdržanlivosť využil Mečiar a sám seba prezentoval ako človeka, ktorý rozdelil Československú republiku. Na Slovensku to mohol robiť, na Slovensku to nevyvolávalo až také negatívne emócie, skôr naopak. Ako keby sa tí dvaja mlčky dohodli, že si dodatočne vymenia svoje úlohy. Klaus bol asi zdržanlivý, tak bol rád, že Mečiar mu tú jeho zásluhu "ukradne" a veľmi ochotne mu ju prepustil. A takto vzniká na Slovensku tá zmanipulovaná verejná mienka, takto vzniká to skreslené voličské myslenie a Slováci sa už desať rokov trápia s bezvýznamným politikom. Muselo prejsť desať rokov, aby slovenský volič dozrel, aby pochopil tú Mečiarovu bezvýznamnosť a aby konečne na politickú slovenskú scénu nastúpila taká reprezentácia, akú by si možno Slovensko zaslúžilo už pred desiatimi rokmi. Ale nič sa nestalo, desať rokov sme prežili, a teraz je tu veľmi solídna reprezentácia, Slovensko je dôstojným partnerom Českej republike a ostatným európskym štátom. Na Slovensku je len jediný významnejší človek, ktorý považuje Mečiara za otca štátnosti -- Ján Čarnogurský. Hoci ja si myslím, že je to len akýsi jeho svojrázny humor, že to nemôže myslieť vážne.
Trúfate si teda po siedmich rokoch aj vášho českého občianstva porovnať intelektuálnu a emotívnu výbavu obidvoch týchto národov.
-- Porovnávanie emotívnej výbavy národov a porovnávanie mentalít národov je chúlostivé, nerobme to. Je to, ako keby si dvaja mládenci začali v krčme porovnávať svoje matky. Mentality národov ani netreba veľmi porovnávať. Národy, najmä tu v strednej Európe, sú pekné tým, že sú trošku odlišné, ale zároveň sú si veľmi blízke. Každý národ má čo osobité inému národu ponúknuť a zároveň sa má s tým iným národom na čom dohodnúť.
Medzi Čechmi a Slovákmi sú historické rozdiely, ktoré sa potom premietajú ako keby do mentality. Česká história je kontinuálna. Súvisle sa ťahá od Přemyslovcov, cez Karola IV. a tak ďalej... až dodnes.
Nie je to len dynastická, ale aj jazyková kontinuita. 0d staročeskej lyriky existuje súvislá nadväznosť českej písanej kultúry. Preto sú Česi "písmáci". S tým súvisí určitá odlišnosť mentalít: čo si Slovák radšej porozpráva, to Čech napíše, aby to ostalo.
U nás je po zániku Veľkomoravskej ríše veľká diera v písomnej kultúre, ktorá trvá až do takého 14. storočia, keď sa objavujú prvé slovakizmy v Žilinskej knihe. Prepisovači latinských textov mali právo na konci napísať vždy jednu vlastnú vetu. V Elifandovom kódexe z roku 1432, po skončení latinského traktátu, sa objavujú štyri slová -- amen, zabil babu kameň. To je prvá slovenská, písomne zachytená báseň od Proglasu. Čiže medzi Proglasom a týmito štyrmi slovami leží poltisícročná diera, ale ešte vždy je to 60 rokov pred objavením Ameriky, netreba z toho mať až také komplexy. Ale, ako vravím, premieta sa to do mentality. Toho poltisícročia Slováci prežili ústnym podaním, spievali piesne, rozprávali si rozprávky, uchovali sa vlastne v žánroch ústneho podania, preto sú dodnes Slováci rozprávači a Česi "písmáci". V Čechách sa hovorí, že skôr dostane človek odpoveď na list, ktorý hodí z lietadla do stredu džungle, ako keď napíše list Slovákovi. Slovák nepíše rád, on čaká na osobné stretnutie pri vínku a radšej tú svoju odpoveď porozpráva. Ale je to milé, tá rozdielna história premietnutá do rozdielnych mentalít -- a už tým mentalitám dajme pokoj.
Máte predstavu, ako by mohli Česi a Slováci spolunažívať v Európskej únii. Stále sa zdôrazňuje istá nadštandardnosť vzťahov. Nie je iba rezíduom, zotrvačnosťou 70 rokov existencie v spoločnom štáte?
-- Nadštandardné vzťahy Čechov a Slovákov existujú celé stáročia. Sú to dva národy, ktoré sa nikdy nevraždili, neprelievali krv, ktoré majú nespornú hranicu -- hranicu Uhorska a českého kráľovstva. Na ktorúkoľvek mapu z ktoréhokoľvek storočia sa pozriete, vidíte, že tá mapa je v pohybe na sever, na juh, na západ, ale česko-uhorská hranica je vždy takmer nehybná. Až na nejaké šarvátky -- napríklad medzi Jánom Luxemburským a Matúšom Čákom Trenčianskym pri Holíči -- ktoré sa v histórii vyskytli, bol vždy na tejto hranici pokoj, a to je úžasná devíza. To je jeden z významných predpokladov pre nadštandardné vzťahy. Nehovoriac o tom, že nadštandardné sú aj po stránke jazykovej. Boli aj okamihy nepochopenia, keď napr. Štúr, Hurban a Hodža konštituovali spisovnú slovenčinu, Karol Havlíček Borovský píše epigram -- "není nad původnost, každý po ní touží, lidé chodí přes most, tož já půjdu louží", venovaný Štúrovi. Ale neubehlo ani sedem rokov a slovenčina nemá väčšieho obdivovateľa a väčšieho zástancu, ako je Božena Němcová, ktorá putuje po Slovensku a je nadšená slovenskými rozprávkami. Ten základný prúd komunikácie českej a slovenskej kultúry je prúd pochopenia.
Nadštandardné vzťahy vyplývajú aj z individuálnych pôsobení významných Čechov na Slovensku, významných Slovákov v Česku, nemusíme uvádzať príklady, každý ich pozná -- Kollár, Šafárik, Němcová, prvé dejiny slovenskej literatúry napísal Čech Jaroslav Vlček a boli také dobré, že ešte ja som sa z nich učil, keď som študoval slovenčinu. Nehovoriac o bežných ľudských vzťahoch.
Medzi Čechmi a Slovákmi vzniká aj množstvo príbuzenských vzťahov, zmiešaných rodín. Je ale strašne dôležité, aby aj politické reprezentácie mali spoločnú reč a spoločnú politickú kultúru. Som skutočne hrdý, že Slovensko dnes ponúka všetkým partnerským krajinám elegantnú reprezentáciu. Na koho z tých ľudí sa pozriete, vidíte, že je to dobrý reprezentant Slovenska -- vo vystupovaní, vo vzdelaní, aj v jazykovom vzdelaní, vo všetkom. Bolo to tak vlastne už v minulom období. Nejde len o spôsob vystupovania, o eleganciu, ale najmä o faktickú stránku veci, výsledky rokovaní. Napríklad za Mečiara 300-tisíc Slovákov prišlo v Česku o slovenské občianstvo a až rokovania Dzurindu a Zemana to dali do poriadku.
o O umelcoch sa hovorievalo, že sú svedomím národa, zrkadlom spoločnosti, v ktorej žijú. Myslíte si, že to platí aj v dnešných časoch?
-- Pokiaľ ide o svedomie národa, myslím si, že to je metafora z čias minulých, keď na tom boli žurnalisti veľmi zle. To, čo ľudia nemohli nájsť v novinách, očakávali, že sa o tom dočítajú v poviedkach alebo vo vystúpeniach umelcov, v narážkach hercov na javisku. Ale dnes to už, chvalabohu, nie je tak, určite sú svedomím národa novinári. Žurnalistika je dnes na vysokej úrovni aj v Českej republike aj na Slovensku. Keby nebolo žurnalistov, mnohé veci by sa zamietli pod koberec. Sloboda slova je dnes jedna z najúžasnejších vecí, ktoré máme a svedomím národa sú žurnalisti.