Československá ekonomika mala od vzniku v roku 1918 až do jej zániku v roku 1992 produkčný potenciál, ktorý výrazne presahoval potreby jej vnútorného trhu. Česko i Slovensko patrili medzi najpriemyselnejšie časti Rakúsko-Uhorska. Po rozpade monarchie zostali v Československu dve tretiny spracovateľského priemyslu, ktorého trh sa však drasticky zmenšil - znížením počtu obyvateľov štátu zo 60 na 14 miliónov. Reštrukturalizácia ekonomiky nového štátu prebiehala pomaly. V novom štáte nadobudli krátko po vojne veľký vplyv domáce banky.
Bankové koncerny
Do nového štátu vstupovalo Československo so slabým domácim kapitálom - veľké firmy mali zahraničných vlastníkov a účty vo viedenských, resp. budapeštianskych bankách. Menová aj rozpočtová politika povojnového ministra financií Aloisa Rašína mala silné deflačné účinky - československá mena sa vo vzťahu k menám okolitých krajín postupne výrazne zhodnocovala, čo pomohlo domácim bankám získať si dôveru obyvateľstva a podnikateľských kruhov. Zákon navyše zakazoval filiálkam viedenských a budapeštianskych bánk umiestnenie vkladov, ktoré na území Československa získali, v ich zahraničných centrálach. Prílev peňazí do domácich bánk zo začiatku viedol k enormnému zvýšeniu bankových investícií aj podnikateľských úverov.
Zhodnocovanie meny však malo aj svoju odvrátenú tvár. Ceny aj mzdy išli prudko dolu, zdvihla sa vlna bankrotov priemyselných a obchodných podnikov, ktoré predtým niektoré české banky bezhlavo úverovali, resp. získavali v nich akciový podiel, takže nasledovala vlna bankrotov v bankovom sektore. Na Slovensku dochádzalo k likvidácii a zániku priemyselných podnikov v ešte väčšej miere ako v Čechách. V porovnaní s českým priemyslom bol slovenský málo rozvinutý, podkapitalizovaný a jeho tradiční obchodní sprostredkovatelia zostali za hranicami. Neschopnosť nájsť nové trhy, kapitál na modernizáciu aj prevádzkový kapitál umocňoval fakt, že slovenské banky boli slabé, nízky bol aj potenciál voľných financií u obyvateľstva. Kontakty s budapeštianskymi bankami postupne zanikali, české banky si budovali sieť pobočiek na Slovensku veľmi pomaly, štátna regulácia obchodu a verejné obstarávanie boli v rukách pražskej administratívy, takže najmä v prvých rokoch existencie republiky dochádzalo aj v dôsledku neznalosti slovenského prostredia k uprednostňovaniu záujmov českých firiem.
Prakticky jedinou bankou, ktorá v celom povojnovom období bez väčších problémov posilňovala svoju pozíciu, bola pražská Živnobanka. V čase, keď oveľa menšie banky mohutne a bezhlavo podliehali politickému tlaku aj lákavým výnosom na kapitálovom trhu, úverovali, investovali a nakupovali bez dôslednejšej analýzy a prognózy budúceho vývoja, Živnobanka robila konzervatívnu politiku. Sústredila sa na podporu fúzií a koncentráciu kapitálu vo vybraných odvetviach, na nostrifikáciu veľkých podnikov, pričom dôsledne dbala na diverzifikáciu úverového aj akciového portfólia. Pod jej egidou vznikol koncern ČKD aj Škoda Mladá Boleslav, kontrolovala zbrojovky, chemickú výrobu v Ústí nad Labem, Vítkovické i Třinecké železiarne aj vtedajšieho exportného lídra - cukrovarnícky priemysel.
V poľnohospodárstve a lesnom hospodárstve si zasa získali kľúčové postavenie Agrobanka a Moravská banka. Do veľkej miery im k tomu pomohlo financovanie transakcií v rámci pozemkovej reformy.
Monarchiu nahradili spriatelené mocnosti
Povojnový problém nadmerných výrobných kapacít pomohol vyriešiť v prvých rokoch vysoký dopyt vojnou zničenej Európy po základných tovaroch, najmä potravinách. Aj francúzska armáda - obsadením Porúria ochromila život v tejto najvýkonnejšej priemyselnej oblasti Nemecka a popri francúzskych sa na uvoľnených trhoch bohato priživili aj československé firmy a banky.
Svetová hospodárska kríza začiatkom 30. rokov postihla Československo v dôsledku veľkej závislosti od exportu ťažko a na dlhé obdobie. Výsledkom bola vysoká nezamestnanosť a pokles priemyselnej produkcie o 30 percent. Exportná schopnosť priemyslu sa však v priebehu niekoľkých rokov obnovila. Na zahraničných trhoch rástol dopyt po produkcii ťažkého priemyslu, najmä po zbraniach, a Československo naň reagovalo tak úspešne, že robilo 26 percent svetového obchodu so zbraňami. V druhej dekáde existencie 1. československej republiky sa výrazne začalo industrializovať aj Slovensko.
Po roku 1948 sa kapacita československého a najmä slovenského priemyslu ďalej rapídne zvyšovala - od roku 1937 do roku 1978 vzrástol ťažký priemysel desaťnásobne, čo bol svetový unikát. Impulzom bol tentoraz dopyt socialistických spriatelených štátov, najmä obrovský nenasýtený trh Sovietskeho zväzu. Koncom 80. rokov konštatovali pracovníci Prognostického ústavu ČSAV, že Československo v prepočte na jedného obyvateľa disponuje najväčším konvenčným priemyselným potenciálom na svete. Tento potenciál však stál na hlinených nohách. V 80. rokoch už znepokojujúce množstvo produkcie končilo v nepredajných zásobách alebo v krajinách, ktoré nám za dodávky nikdy nezaplatili, alebo ak zaplatili, tak v naturálnej forme - tovarom nízkej kvality, často nepoužiteľným a nekonzumovateľným. V roku 1985 sme boli v HDP na obyvateľa podľa výpočtu metodikou OECD na úrovni Alžírska alebo Peru (2 600 USD). Podľa výpočtov štatistickej komisie RVHP sme však mali HDP na obyvateľa až 8 000 - 9 000 USD, čo bolo tesne pod úrovňou Rakúska (10 700 USD) a 50 percent z úrovne USA (16 500 USD). Prvý výpočet nášho HDP vychádzal z kurzu 20 Kčs/USD, druhý z kurzu 6 Kčs/USD. Známy porevolučný ekonomický teoretik Valtr Komárek vychádzal najmä z druhého typu výpočtov, keď tvrdil, že ekonomický potenciál ČSSR bol pred revolúciou značne nad úrovňou Írska aj Španielska a len 15 až 25 percent pod úrovňou Veľkej Británie alebo Belgicka.
Československo bolo až do svojho zániku ostrovom menovej stability v hyperinfláciou a vysokými štátnymi dlhmi zaťaženej strednej Európe, a to vo všetkých prelomových obdobiach - po 1. a 2. svetovej vojne aj v období transformácie na trhovú ekonomiku.
Vyvlastňovanie, znárodňovanie a privatizácia
Keď sa v našich zemepisných šírkach láme režim, medzi prvé opatrenia patria rozsiahle zmeny vlastníctva. Po 1. svetovej vojne sa vymenili hráči na domácej pozemkovej, priemyselnej i bankovej šachovnici, po 2. svetovej vojne sa zoštátňovalo, po roku 1989 privatizovalo.
Po 1. svetovej vojne sa uskutočnila pozemková reforma v 16 štátoch strednej a východnej Európy. Spolu v týchto štátoch zmenilo vlastníka 18 miliónov hektárov pôdy. V Československu sa jej predmetom stal zväčša majetok maďarskej a nemeckej šľachty a cirkevných diecéz, ktoré zostali za hranicami. Pred 1. svetovou vojnou v Čechách, na Morave a v Sliezsku vlastnilo 236 osôb 28 percent všetkej pôdy, na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi vlastnilo 936 osôb 35 percent všetkej pôdy.
Zákaz manipulácie s vlastným majetkom na veľkostatkoch bez úradného súhlasu patril k prvým československým zákonom. Platil už od novembra 1918. V apríli 1919 bol prijatý zákon o pozemkovej reforme, podľa ktorého mali byť zabrané pozemky tým, ktorí vlastnili nad 150 ha ornej a 250 ha celkovej pôdy. Celkovo štát v rámci reformy zabral 4 milióny hektárov pôdy, z toho 1,4 milióna ha na Slovensku. Prvý československý prezident T. G. Masaryk nazval pozemkovú reformu "vedľa prevratu najväčším činom novej republiky ". Proklamovaný hlavný zámer - prídel pôdy bezzemkom a zväčšenie rozlohy najmenších fariem - sa však podaril len čiastočne. Deväť percent pôdy zostalo vo veľkostatkoch nad 100 ha. Pozemková reforma bola jednou z príčin odcudzenia slovenského vidieka pražskej vláde. Administrácia predaja zabranej pôdy bola na Slovensku ťažkopádna, bankové služby tu neboli schopné a ochotné v takej miere ako v Čechách poskytnúť záujemcom o pôdu úver, naopak, stávalo sa, že banky prostredníctvom opcií a vymáhania úverových či daňových pohľadávok získavali pôdu zabranú pre pozemkovú reformu a potom ju roľníkom rozpredávali za oveľa vyššiu cenu, než za akú ju nadobudli. Československej súdržnosti neprospela ani úspešnosť českých "kolonistov" pri získavaní pôdy zabranej po rakúskych a maďarských veľkostatkároch. V nasledujúcich rokoch poľnohospodárske pozemky, najmä v pohraničných oblastiach, menili vlastníkov ešte niekoľkokrát. Za slovenského štátu sa arizovali majetky občanov židovského pôvodu, po 2. svetovej vojne sa najprv na základe Benešových dekrétov konfiškovali majetky zradcov, kolaborantov, Nemcov a Maďarov, potom sa v rámci pozemkovej reformy vyvlastňovali všetky pozemky nad, neskôr aj pod, 50 ha, a to bez náhrady.
Po roku 1945 bola ekonomika na území Československa značne redukovaná. Objem priemyselnej produkcie klesol na 50 percent roku 1938. Priemysel mal akútny nedostatok energie a surovín. Na základe znárodňovacích dekrétov z októbra 1945 boli znárodnené bane, akciové banky aj poisťovne, veľké priemyselné podniky. Ku koncu roka 1948 už neexistovali súkromné podniky s viac ako 50 zamestnancami.
V roku 1989 malo Československo najvyšší podiel štátneho vlastníctva z okolitých postkomunistických štátov - 87 percent HDP tvorili priemyselné podniky, 10 percent družstvá. Až 70 percent exportu sa orientovalo na štáty RVHP. Komunistický federálny premiér Ladislav Adamec v decembri 1989 konštatoval, že jednou z príčin odbytových porúch na domácom trhu je monopolné správanie výrobcov, nedostatok devíz a z toho vyplývajúci deficit v dovoze liekov, zdravotníckych prístrojov, technológií, základných surovín a materiálov pre priemysel, pretože aj partneri v spriatelených socialistických krajinách mali čím ďalej tým väčší záujem obchodovať v konvertibilných menách.
Cieľom Klausovej federálnej vlády bolo privatizovať rýchlo a čo možno najviac štátneho majetku. V kupónovej privatizácii bolo privatizovaných 1 664 akciových spoločností s majetkom v účtovnej hodnote 350 miliárd korún. Kupónová privatizácia výrazne pomohla vzniku dravých finančných skupín na Slovensku aj v Čechách.
Základné transformačné kroky v rokoch 1990 - 1992
1990:- vytvorenie legislatívneho rámca pre ekonomickú reformu - zákony o súkromnom podnikaní, akciových spoločnostiach a o štátnom podniku
- devalvácia meny na 28 Kčs/USD
- významné škrty vo výdavkoch štátneho rozpočtu
- zrušenie zápornej dane z obratu pri maloobchodných cenách potravín
1991:
- liberalizácia cien, ku koncu roka tvorila produkcia s regulovanými cenami len 6 % HDP
- liberalizácia zahraničného obchodu, vnútorná vymeniteľnosť koruny za devízy pre právnické osoby
- zjednotenie sadzieb dane z obratu (predtým 4 sadzby od 0 do 22 %)
- Konsolidačná banka prevzala od komerčných bánk 80 % zo 120 mld. Kčs tzv. zlých úverov
- registrácia kupónových knižiek (na kupónovej privatizácii sa zúčastnilo 6 miliónov obyvateľov)
- december 1991: Asociačná dohoda s EÚ
1992:
- prvá vlna kupónovej privatizácie
- naplno sa rozbehli aj reštitúcie
1993:
- vznik samostatnej Slovenskej republiky
- zavedenie novej daňovej sústavy, ktorá bola schválená ešte vo federácii
- 8. februára: koniec československej menovej únie, menová odluka
Žralok od Prašnej brány
V 1. československej republike mala dominantné postavenie na bankovom trhu Živnobanka. Predsedom jej správnej rady a vrchným riaditeľom bol Jaroslav Preiss. Bol blízkym priateľom všetkých prvorepublikových ministrov financií - s výnimkou Karla Engliša, ktorý mal bližšie k sociálnej demokracii a záujmom živnostníkov a malých podnikateľov. Preiss bol Benešovým finančným poradcom na mierovej konferencii v Paríži, kde sa delili predvojnové a vojnové dlhy medzi jej nástupnícke štáty a dlhoročným predsedom Ústredného zväzu československých priemyselníkov. Po 1. svetovej vojne stál pri formovaní základných ekonomických zákonov republiky vrátane schémy menovej reformy. Najmä jeho zásluhou sa koncom 20. rokov minulého storočia stal zo Živnobanky najsilnejší československý koncern. Kontrolovala 60 firiem - lídrov kľúčových priemyselných odvetví v republike. Preiss sympatizoval s mestskými pravicovými stranami. K jeho osobným priateľom patrili predsedovia vlád Karel Kramář a Milan Hodža, aj československý veľvyslanec vo Francúzsku Štefan Osuský. Od veľvyslancov v kľúčových svetových metropolách dostával pravidelné exkluzívne správy o ekonomickom a politickom vývoji v krajine. Ku koncu 30. rokov sa stal stúpencom radikálnej sfašizovanej pravice. V čase, keď sa stal Beneš československým prezidentom, Preiss už nepatril medzi jeho obľúbencov. Beneš pod tlakom komunistov a socialistov podporoval deficitnú rozpočtovú politiku, Preiss ho za to tvrdo kritizoval. Napriek tomu sa z titulu svojich funkcií ešte občas stretávali.
Známa je Preissova historka z roku 1938, podľa ktorej sa mu Beneš pochválil, že sa podieľal na odstránení sovietskeho maršala Tuchačevského tým, že informoval Stalina o jeho protištátnej činnosti, ktorá bola vykonštruovaná nacistami. Beneš vtedy hľadal záchranu pred Hitlerovým anšlusom v dohode so Stalinom, Preiss videl riešenie v dohode s Henleinom, pričom sa spoliehal na racionálne záujmy nemeckých bankárov a priemyselníkov a ich tvrdenie, že Hitler ich bude rešpektovať. V máji 1945 ho ako "reprezentanta prohitlerovskej a kapitulantskej politiky zradnej českej buržoázie" zatkli a vzali do väzby. Po dvoch rokoch ho pred odsúdením vyslobodila smrť.
Živnobanka sídlila v budove dnešnej Českej národnej banky pri Prašnej bráne. Titul - žralok od Prašnej brány - dali Preissovi ľavicoví poslanci pre nemilosrdnú dravosť pri expanzii Živnobanky v priemysle, zahraničnom obchode i bankovom sektore a nekompromisne odmietavý postoj k ľavicovej politike, k pomoci krachujúcim bankám a ich klientom aj ku krachujúcim firmám a ich zamestnancom.
Československo 1918 – 1992
28. októbra 1918 – vznik Republiky československej. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1921 mali jej jednotlivé zeme nasledujúci počet obyvateľov v mil. osôb: Čechy ,Morava a Sliezsko10,0 , Slovensko 3,0 a Podkarpatská Ukrajina 0,6.
September 1938 – Koniec tzv. Prvej republiky. Vznik tzv. Druhej republiky – oficiálny názov Česko – Slovensko. Československo bolo na nátlak mníchovskej dohody prinútené odstúpiť Nemecku pohraničie tzv. Sudety, južné oblasti Slovenska a podkarpatskej Rusi pripadli Maďarsku, časť Tešínska získalo Poľsko.
14. marca 1939 – Slovensko sa odtrhlo – vznik samostatnej Slovenskej republiky, po okupácii zbytku územia nemeckými vojskami je vyhlásený Protektorát Čechy a Morava.
Máj 1945 – opätovný vznik Československej republiky ( bez Podkarpatskej Rusi, ktorá sa pripojila k Sovietskeho zväzu).
1948 – po komunistickom prevrate stratila republika demokratický charakter a začlenila sa do sovietskeho bloku.
1960 – zmena názvu na Československá socialistická republika
1969 - zákonom sa mení na Československú socialistickú federatívnu republiku, zloženú z Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky
1990 – zákonom sa z názvu najprv vypúšťa slovo socialistická, o mesiac neskôr zmena názvu na Česká a Slovenská Federatívna Republika
1. januára 1993 – po rozdelení vznikajú samostatné štáty: Česká republika a Slovenská republika. Česká republika mala 10 mil. obyvateľov, Slovenská republika 5 mil. obyvateľov.
| Najväčší pozemkoví vlastníci po 1. svetovej vojne |
(v ha) |
| Schwarzenbergovci | 248 000 |
| Lichtensteinovci | 173 000 |
| Pálffyovci | 106 000 |
| Coburgovci | 83 000 |
| Andrássyovci | 79 000 |
| Zichyovci | 21 000 |
| Ostrihomské arcibiskupstvo | 29 000 |
| Ostrihomská kapitula + | 18 000 |
| Zámorské vysťahovalectvo z jednotlivých európskych štátov | ||||
|
Štáty |
Na 100 000 obyvateľov pripadalo zámorským vysťahovalcov priemerne | |||
|
ročne 1921–25 |
1926 |
1927 |
1928 | |
|
Belgicko |
33,4 |
46,8 |
52,0 |
32,1 |
|
Veľká Británia a Írsko |
406,4 |
408,1 |
371,5 |
332,8 |
|
Československo |
91,8 |
84,4 |
103,0 |
106,4 |
|
V tom: Slovensko |
273,6 |
288,6 |
320,8 |
358,6 |
|
Dánsko |
166,7 |
168,1 |
230,1 |
221,0 |
|
Francúzsko1) |
5,1 |
9,1 |
8,8 |
– |
|
Taliansko2) |
347,9 |
321,2 |
350,1 |
184,0 |
|
Maďarsko |
53,9 |
69,6 |
65,7 |
77,3 |
|
Nemecko |
96,3 |
103,9 |
97,1 |
90,0 |
|
V tom: Bavorsko |
101,0 |
125,2 |
131,6 |
143,2 |
|
Prusko |
75,0 |
77,2 |
69,6 |
61,7 |
|
Poľsko |
185,2 |
168,8 |
194,4 |
213,9 |
|
Rakúsko |
96,5 |
58,6 |
80,0 |
68,5 |
|
Švajčiarsko |
150,7 |
125,0 |
132,2 |
118,9 |
| 1) Štatistika sa týka len vysťahovalcov do Ameriky. | ||||
| 2) Medzi zámorských vysťahovalcov zahrnutí aj vysťahovalci do Alžírska, Egyptu, Maroka a Tunisu. | ||||
| Zahraničný obchod (v miliónoch dolárov) | ||
|
Dovoz |
Vývoz | |
|
1. Spojené štáty |
4 168 |
4 758 |
|
2. V. Británia |
5 329 |
3 447 |
|
3. Nemecko |
3 360 |
2 428 |
|
4. Francúzsko |
2 072 |
2 165 |
|
5. Kanada |
1 109 |
1 253 |
|
6. India |
903 |
1 159 |
|
7. Japonsko |
995 |
906 |
|
8. Taliansko |
1 049 |
804 |
|
9. Argentína |
826 |
973 |
|
10. Holandsko |
1 022 |
762 |
|
11. Belgicko |
806 |
738 |
|
12. Austrália |
785 |
688 |
|
13. Čína |
699 |
634 |
|
14. britská Malajzia |
563 |
596 |
|
15. Československo |
531 |
595 |
| Československo, čo sa týka celkového obratu (dovoz + vývoz) z r. 1927 je medzi svetovými štátmi na pätnástom mieste, medzi európskymi štátmi na siedmom mieste | ||
|
17. Švajčiarsko |
482 |
386 |
|
18. Švédsko |
425 |
434 |
|
20. Dánsko |
415 |
386 |
|
22. Z. S. S. R. |
367 |
397 |
|
23. Španielsko |
415 |
310 |
|
24. Rakúsko |
434 |
287 |
|
25. Poľsko |
324 |
281 |
|
27. Írsko (Slobodný štát) |
292 |
215 |
|
31. Rumunsko |
206 |
226 |
|
32. Nórsko |
254 |
176 |
|
35. Maďarsko |
200 |
140 |
| Celý svetový obchod v r. 1927 v dovoze bol 33 479 a vo vývoze 31 105 miliónov dolárov. V zahraničnom svetovom obchode nastali veľké presuny oproti predvojnovému obdobiu. Európa a najmä stredná a východná Európa má teraz menší podiel na svetovom dovoze a vývoze, ale dovoz a vývoz zámorských krajín stúpol, najmä severnej Ameriky. Napr. vývoz z celej Európy bol v r. 1913 57.9 % všetkého svetového vývozu, r. 1927 bol len 47.3 %. Vývoz zo severnej Ameriky pred vojnou v r. 1913 znamenal 14.7 % svetového vývozu, v r. 1927 19.3 % (Spojené štáty r. 1913 12.5 %, r. 1927 15.3 %) *) Bez nespracovaného zlata, striebra a mincí. –**) Poradové čísla udávajú namiesto dotyčného štátu medzi štátmi celého sveta. Vynechané poradové čísla sa týkajú mimoeurópskych štátov. | ||