História kompaktného disku sa však začína písať ešte skôr než 17. augusta 1982, keď továreň neďaleko Hannoveru začínajú opúšťať prvé CD. V roku 1970 začal Phillips pracovať na vývoji systému označovaného ako ALP (audio long play), konkurencii pre dovtedy dominantné vinylové platne. Na rozdiel od gramoplatní a gramofónov však mala byť na zápis a čítanie dát použitá laserová technológia. Nové audio disky mali byť menšie a schopné uchovať hodinu hudby. Vo Phillipse sa spočiatku pohrávali s myšlienkou kvadrofonického zvuku. To by však disk s hodinovým hudobným záznamom musel mať priemer 20 cm. Myšlienka sa preto zavrhla a v roku 1977 sa začalo na projekte pracovať omnoho serióznejšie. Začalo sa hľadať i meno aké by nové disky niesli. Navrhované boli MiniRack, MiniDisc i Compact Rack. Prvé, druhé, ani tretie sa nakoniec nepresadilo, svoj nový „vynález“ pomenoval Phillips „menom“ Compact Disc, ktorý mal ľuďom pripomenúť úspech kompaktných kaziet.
Na tlačovej konferencii v marci 1979 Phillips verejnosti prezentoval prvé CD a kvality CD systému. O týždeň neskôr, v Japonsku, sa dohodol na spolupráci so Sony. Phillips vyvinul prevažnú časť disku a laserovú techniku, spoločnosti Sony vďačí kompaktný disk za aplikáciu digitálneho kódovania, ktoré zaisťuje bezproblémové prehrávanie hudby. Pôvodné CD štandardy a informácie o tom, ktoré patenty pochádzajú od Phillipsu a ktoré od Sony, neskôr, v roku 1980, obe firmy vpísali do tzv. Červenej knihy.
Sony údajne zohralo i veľmi dôležitú rolu pri stanovení finálneho rozmeru CD. Phillips spočiatku plánoval disky s priemerom 11,5 cm, ktoré by poňali 68 minút hudby. Sony však trvala na tom, že na disk sa musí vmestiť i Beethovenova Deviata symfónia dĺžky 74 minút. Neostávalo iné než zväčšiť priemer disku na terajších 12 centimetrov.
V apríli 1982 predstavil Phillips prvý CD prehrávač. O rok neskôr v auguste sa začalo s masovou výrobou hudobných CD. Úspech, s ktorým sa nový nosič stretol, predznamenal príchod diskmanov, ktoré sa začali produkovať od roku 1984.
V roku 1983 Phillips spolu so Sony predstavili formát CD-ROM, záznam binárnych dát na CD nosič pomocou rovnakej laserovej technológie aká sa používala na záznam hudby. V roku 1985 bol formát štandardizovaný. Začalo sa s výrobou prvých CD-ROM mechaník, neskôr napaľovačiek (formát CD-R), ktorých vývoj pokračoval až do konca deväťdesiatych rokov.
Phillips uvádza, že počas 25 rokov existencie CD na trhu sa ich predalo 200 miliárd kusov. Ak by sme si ich predaj prerátali na sekundy, vyšlo by nám, že každú sekundu sa predalo 250 kusov cédečiek. Ak by sme týchto 200 miliárd CD poukladali na seba, svojou výškou by šesťkrát opísali obvod Zeme.
Dnes sa s hudobnými CD stretávame bežne, nepraktické platne zapadajú prachom, to isté platí o kompaktných kazetách. CD-ROMom však už zaznel umieračik. Na uchovávanie dát sa už dnes kvôli zvyšujúcej sa náročnosti dát a nízkej kapacite CD diskov takmer nepoužívajú. Spoločnosti zaoberajúce sa výrobou optických mechaník s ich výrobou už dávnejšie prestali. Úspešne ich nahradil formát DVD, ktorý v blízkej budúcnosti čaká taktiež odchod do dôchodku. Technológie ako Blu-ray či HD-DVD, schopné pojať 20 - 50 GB dát, sú už realitou.
Audio CD sú však už taktiež vytláčané digitálnymi hudobnými formátmi. Hudba sa stále vo väčšom objeme predáva v internetových obchodoch vo formátoch MP3, rozšírené sú hudobné MP3 prehrávače, diskmany sú už prežitkom. Koľko výročí existencie audio CD diskov si v budúcnosti ešte pripomenieme?