Počítačový vírus oslávil svoju dvadsaťpäťročnicu. Nemá ho rád nikto, firmám v súčasnosti spôsobuje skazu a finančné straty, užívateľom počítačov v horšom prípade kradne alebo maže dáta, v tom lepšom prípade spomaľuje chod celého systému. A pritom prvé vírusy boli celkom zábavné a nechceli vôbec škodiť.
Prvotina bola pokusom o žart
O počítačových víroch sa spočiatku hovorilo len v teoretickej rovine. Významný matematik John von Neuman v roku 1949 popísal počítačový program so schopnosťou sebareplikácie.
V praxi sa však tento princíp zrealizoval až o niekoľko desaťročí neskôr, v roku 1982. Len 15-ročný študent Rich Skrenta z kraja v okolí Pittsburghu mál záľubu v obohacovaní obsahu diskiet, na ktoré sa v tej dobe kopírovali, a takýmto spôsobom nelegálne rozširovali, počítačové hry o varovné „hlášky“. Tie na obrazovku vtedajších počítačov Apple II vyskakovali po tom, čo užívateľ spustil na diskete nahranú aplikáciu. U jeho kamarátov sa však jeho výstrelky stretli s neporozumením, nedôverovali im, a tak sa radšej od Richa Skrenta a jeho diskiet držali bokom.
Na Mt. Lebanon Senior High School, blízko mesta Pittsburgh, boli zimné prázdniny. Rich, namiesto užívania si zimných radovánok, uprednostnil programovanie a vyvinul typ vírusu, dnes známy pod menom bootovací vírus, ktorý mal schopnosť automatickej replikácie na počítačoch Apple II. „Elk Cloner“ zapísaný na diskete, ktorej obsah sa po jej nabootovaní na počítačoch Apple II uložil do operačnej pamäte systému, sa dokázal po vložení čistého média (diskety) do počítača, na túto disketu automaticky prekopírovať. Stačilo, ak užívateľ príkazom „cataloge“, vyvolal zobrazenie „stromu“ súborov. Takýmto spôsobom sa vírus pomaličky rozširoval na počítače a diskety ďalších a ďalších užívateľov. „Elk Cloner“ bol však v porovnaní s dnešnými vírusmi neškodný – v podstate išlo o jednoduchú hru, ktorá po istej dobe prestala fungovať, namiesto toho na obrazovku počítača vypísala určitý text. „Ak by ste si mali vybrať medzi tým či budete známy pre toto alebo nebudete známy pre nič, tak ja budem radšej známy kvôli tomuto,“ hovorí dnes už 40-ročný Rich Skrenta pre Business Week. Od tých čias pracoval pre firmy ako Sun Microsystems, Netspace či AOL. Je taktiež jedným zo zakladateľov Open Directory Project, v súčasnosti je CEO internetovej služby Topix.net, ktorú zároveň v roku 2002 založil.
Na pamiatku prvého počítačového vírusu vznikol i krátky CGI film s rovnomenným názvom (viac info):
Brain mal napomínať
Prvými napadnutými počítačmi boli teda počítače „nahryznutého jablka“. Pre operačný systém MS-DOS od Microsoftu sa objavil prvý počítačový vírus o štyri roky neskôr. V roku 1984 dvaja pakistanskí bratia Asit a Amjat Farooq Alvioví naprogramovali bootovací vírus „(c)Brain“. Údajne trest pre ľudí, ktorí používali nelegálny softvér. Vírus nebol podobne ako Elk Coder deštrukčný, fungoval podobným spôsobom a jeho zvláštnosťou bolo, že okrem iných informácií zobrazoval i informácie o ich tvorcoch. Bol akousi reklamou na ich obchod s počítačmi, pretože súčasťou vírusu bolo i telefónne číslo na ich obchod, kde si mohli poškodení užívatelia nechať počítač „vyliečiť“.
Príliš zvedavý Morris
Robert Morris, študent Cornellskej univerzity, chcel v roku 1988 zistiť, koľko serverov bolo v jeho dobe pripojených do internetu. Pre tieto účely naprogramoval počítačový vírus „Morris“, ktorý nainfikoval okolo desatinu všetkých internetových serverov po celom svete. V tej dobe ich bolo okolo 60 tisíc. Vírus nechtiac napadol niektoré servery toľkokrát po sebe, že nevydržali nápor a jednoducho sa zrútili (tzv. Denial of Service útok). Po odhalení páchateľa získal Robert Morris trojročnú podmienku. Morris tak bol jedným z prvých vírusov masoVo sa šíriacich po internete.
Počítačová háveď má budúcnosť
Ďalší významný míľnik vo svete vírusov nastal v roku 1999, kedy sa objavila „Melissa“. Jeden z prvých vírusov, ktorý sa šíril prostredníctvom e-mailov. Po tom, čo užívateľ otvoril prílohu infikovaného e-mailu, rozposlal sa vírus automaticky prvým 50 ľuďom z užívateľovho adresára kontaktov.
Ďalšími významnými vírusmi, ktoré nasledovali, bol dobre známy miléniový „Love Bug“ (I love you!), „Code red“ (2001), „Blaster“ (2003), či „Sasser“ z roku 2004.
Vírusy sa dnes dokážu šíriť podstatne rafinovanejšími spôsobmi – aj prostredníctvom instant messengerov, P2P sietí alebo dier v operačnom systéme Windows, či internetových prehliadačoch. Užívateľ má možnosť naraziť aj na iné, než klasicky známe víry. Podľa Dave Marcusa z McAfee Inc. zaznamenáva ich spoločnosť denne okolo 150 až 175 nových druhov malwarov, ktoré sa môžu dostať do užívateľovho počítača surfovaním po málo bezpečných, či nedôveryhodných stránkach. Pred piatimi rokmi to bolo len okolo 100 za týždeň. Malware nemá schopnosť sebareplikácie, preto sa neradí medzi klasické vírusy. Počítač, v ktorom sa nachádza, však bez poškvrny neostane.
Bezpečnosť počítačov sa stala vďaka vírusom výhodným biznisom. Hardvér, softvér a služby, ktoré majú za úlohu zabezpečiť počítače, to je trh v ktorom sa ročne premelie 38 miliárd USD. Podľa štúdie IDC sa tento objem v roku 2010 zvýši na 67 miliárd amerických dolárov.
