V politickej publicistike i rétorike politických elít sa v poslednom čase čoraz viac presadzuje názor, že zavedením väčšinového, príp. kombinovaného volebného systému sa vytvorí účinný nástroj na mnohé neduhy nášho verejného života. Argumenty o tom, že väčšinový volebný systém upevní väzbu medzi poslancami a ich voličmi, prispeje k zvýšeniu ich zodpovednosti a vytvorí priestor na presadenie sa skutočných osobností, vyznievajú príťažlivo a na prvý pohľad aj logicky. Je totiž nesporné, že pri väčšinovom princípe voľby sa kandidát na poslanca nemôže skrývať za lídra svojej politickej strany a je v priamej konfrontácii s elektorátom svojho volebného obvodu.
Obávam sa však, že tieto očakávania nie sú dostatočne podložené reáliami domácej politickej scény. V podmienkach, keď sa slovo "poslanec" stalo na Slovensku takmer nadávkou, nemožno reálne očakávať, že sa do politického života budú hrnúť morálne a odborné autority. Individualizácia volieb pri väčšinovom volebnom systéme by s vysokou pravdepodobnosťou priniesla ešte vyšší nárast komercionalizácie volieb a vytvorila ešte väčší priestor na to, aby sa v politickom živote presadzovali "biznismeni", resp. iné "mocichtivé" osoby spriaznené s lokálnymi záujmovými a finančnými skupinami, ktoré potrebujú mať svojho človeka v parlamente.
Ani očakávania spojené s upevnením väzby poslanca na voličov by podľa môjho názoru neboli naplnené. Voliči konkrétneho volebného obvodu nepredstavujú jednoliate teleso, naopak, sú nositeľmi rôznorodých sociálnych, ekonomických, profesionálnych, politických či iných záujmov. Vyhovieť želaniam všetkých jednoducho nie je možné. Reálne môže poslanec presadzovať vždy len záujmy určitej časti svojich voličov. Zohľadňujúc realitu nášho verejného života sa veľmi obávam, že po zavedení väčšinového volebného systému by sa slogan "tak si to želajú moji voliči", stal vhodnou "zástierkou" na politickú činnosť v prospech konkrétnych záujmových skupín. A dôsledky - v parlamente by sa pohybovalo nie "pár", ale 150 "nezávislých" poslancov, ktorých politická disciplína by bola priamo úmerná miere presadzovania záujmov skupín, ktoré sa podieľali na ich zvolení.
Aj keď som zámerne naznačil najhorší možný scenár, obávam sa, že realita by nemusela byť od neho príliš vzdialená. Systém pomerného zastúpenia má svoje nevýhody, ale aj nesporné prednosti. Spočívajú okrem iného aj v tom, že jeho dosahy na verejný život sú vypočítateľnejšie ako pri väčšinovom či kombinovanom volebnom systéme. Som preto za jeho zachovanie a prípadné skvalitnenie - analýza skúseností z posledných volieb ponúka k tomu celý rad námetov. Problémy nášho politického života treba riešiť inak, nie nedomyslenými experimentmi s volebným zákonom.
Autor je pedagógom na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach